I. ÚS 341/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 341/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Štúrova 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných práv Európskej únie, základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 7/2014­1287 z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «Rozsudkom OS Trenčín 8T/60/2011 zo dňa 17.10.2013 v spojení s rozsudkom KS Trenčín 3To/7/2014 zo dňa 23.4.2014 som bol odsúdený na 6 rokov odňatia slobody do stredného stupňa stráženia. Týmito rozsudkami bolo porušené moje právo na obhajobu, ako aj právo na spravodlivý proces. Rozsudok OS Trenčín aj KS Trenčín je neurčitý, nepreskúmateľný a pre nedostatok dôvodu vykazuje znaky ARBITRÁRNOSTI. a) za najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd považujem, že Okresný súd v Trenčíne v spojení z Krajským súdom v Trenčíne mi neuložili podľa § 42 odst. 1, 2 Trestného zákona súhrnný trest, nakoľko ma súdili za „skutok“ ktorý sa stal v roku 2009/2010 teda skôr, ako som bol odsúdený viacerými rozhodnutiami (rozsudkami 3T11/2009 v spoj. 1To 82/2010, 29T 8/2007 v spoj. 2To 39/2011a 1T 20/2013) za trestné činy spáchané skôr, ako bolo súdom prvého stupňa vyhlásené prvé z nich (t. j. OS Čadca ­17.5.2010 /sp.zn. 3T11/2009/ atď.) súd musí zrušiť výroky o treste vo všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré sú v pomere uvedenom v ustanovení § 42 odst. 1 Trestného zákona a páchateľovi uložiť súhrny trest za celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť, (t. j. za všetky trestné spáchané vo viacčinom súbehu), pričom všeobecné súdy nezohľadňovali stav v Odpise z registra trestov. b) všeobecné súdy v rozsudkoch podrobne nepopísali v čom som sa dopustil koristenia z prostitúcie a čím bolo toto preukázané, najmä ak svedkyne mali dohody o vykonaní práce, na výkon činnosti som mal riadne oprávnenie ( ), predložil som výpis z registra obchodného súdu Trenčín. V rozsudkoch všeobecných súdov sa nenachádza zdôvodnenie, prečo a akým svojím konaním som mal naplniť skutkovú podstatu zločinu kupliarstva.

Sťažovateľ žiadal, aby „...Ústavný súd SR, zrušil rozsudok KS v Trenčíne 3To/7/2014 zo dňa 23.4.2014, pretože v konaní bolo porušené právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces, právo na obhajobu a zásada zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov. Tiež navrhujem aby Ústavný súd SR prikázal odvolaciemu súdu /KS­ Trenčín/ aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 60/2011 zo 17. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona s použitím § 138 písm. b) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a podľa § 60 ods. 1 písm. a) a c) Trestného zákona uložený trest prepadnutia veci. Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania podaného sťažovateľom zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a podľa § 367 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 2, 4 a 8 Trestného zákona uložil sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv tým, že mu mal byť uložený súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pričom v rozsudku krajského súdu absentujú základné znaky skutkovej podstaty trestného činu kupliarstva, preto je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný. Súdy neuviedli, prečo boli ako dôkaz použité výpovede svedkov z prípravného konania, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, súdy sa nezaoberali argumentom obhajoby, že domová prehliadka bola vykonaná bez prítomnosti prenajímateľa, a chýba zdôvodnenie trestu prepadnutia veci.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti v podstate iba opakuje tvrdenia, ktoré boli obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. S odvolaním sťažovateľa sa krajský súd vysporiadal, pričom odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, a tento podporil ďalším rozsiahlym odôvodnením. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 55/2012).

Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Krajský súd jasne a zrozumiteľne definoval, aký spôsobom došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu kupliarstva, keď uviedol: „Objektívna stránka trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák. spočíva v niektorom z tam uvedených konaní páchateľa, ktoré majú pričom povahu trestnej

Pod pojmom prostitúcia sa rozumie vykonávanie pohlavného styku s inou osobou alebo osobami za odplatu. Pohlavným stykom je akýkoľvek spôsob ukájania pohlavného pudu na tele inej osoby rovnakého alebo opačného pohlavia, pričom ide o širší pojem ako súlož, pretože zahŕňa aj všetky ďalšie formy ukájania pohlavného pudu inej osoby rovnakého alebo opačného pohlavia telesným stykom za odplatu, teda okrem súlože napríklad aj orálny sex či rôzne iné

znaku sa pritom nevyžaduje, aby páchateľ výslovne vyžadoval alebo vynucoval hmotný prospech z prostitúcie iného, ale postačí opakované prijímanie odplaty za to, že vykonávanie prostitúcie umožňuje. Obžalovaný konal spôsobom uvedeným v citovanom zákonnom ustanovení, keď iného zjednal na vykonávanie prostitúcie, koristil z prostitúcie vykonávanej iným a umožnil jej vykonávanie, pričom tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania (páchal ho po dlhší čas) a na chránenej osobe (tehotnej žene). Vo vzťahu k obhajobným i odvolacím námietkam obžalovaného smerujúcim k tomu, že on nezjednával ani nenajímal žiadne ženy na vykonávanie prostitúcie, že nikoho do prostitúcie nenútil a z tejto nekoristil, pričom všetky ženy boli uzrozumené s tým, že ide o eroticky masážny salón a oni budú spoločníčkami, odvolací krajský súd považuje za potrebné uviesť, že z vykonaných dôkazov, predovšetkým z už uvedených svedeckých výpovedí, ako aj zo zistení a záverov znalcov i z listinných dôkazov (domové prehliadky a z nich vyhotovená fotodokumentácia) jednoznačne vyplýva, že už uvedené svedkyne.

absolvovaného masérskeho kurzu, ani osvedčením o zdravotnej spôsobilosti), ale na vykonávanie prostitúcie – pohlavného styku so zákazníkmi za vopred v cenníku stanovené sumy (na činnosť erotického salónu pritom nebolo vydané ani kladné rozhodnutie regionálneho úradu verejného zdravotníctva o uvedení prenajatých a používaných priestorov do prevádzky, o schválení prevádzkového poriadku so stanovením druhu a rozsahu poskytovanej činnosti). Z vykonaného dokazovania vo vzťahu k získaným finančným prostriedkom (najmä s poukazom na listinné a svedecké dôkazy) taktiež vyplýva, že zisk sa rovnakými podielmi delil medzi svedkyne na jednej strane a obžalovaného na druhej strane.“

Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd neuviedol, prečo použil ako dôkaz výpovede svedkov z prípravného konania, ktoré boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, pričom , u ktorej nebolo preukázané tehotenstvo, vypovedala inak na hlavnom pojednávaní ako v prípravnom konaní, ústavný súd uvádza, že ústavnému súdu nie je zrejmé, z ktorých výpovedí svedkov z prípravného konania vykonaných bez prítomnosti obhajcov mal okresný súd aj krajský súd pri odôvodňovaní rozsudkov vychádzať. Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd pri odôvodňovaní svojho rozsudku vychádzal z výpovedí svedkýň, ktoré boli vypočuté na hlavnom pojednávaní, pričom bola zachovaná kontradiktórnosť konania. Čo sa týka údajného nepreukázania tehotenstva svedkyne , o tom, že bola tehotná, vypovedala nielen , ale aj ďalšie svedkyne, a to a .

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil, že odvolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47, čl. 48 a čl. 49 charty je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli 14. 12. 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I­2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C­309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I­7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci sp. zn. C­292/97, Zb. 2000, s. I­2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu je aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015