I. ÚS 341/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odmietnutí dovolania označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté

uznesenie

zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Košice-okolie prebiehalo pod sp. zn. 12D/476/2016 konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva po poručiteľovi (otec sťažovateľa). Dedičmi zo zákona v prvej dedičskej skupine boli sťažovateľ a jeho súrodenci , , , a . Do aktív dedičstva okresný súd pojal nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 14C/82/2009 a sp. zn. 14C/205/2006. Z verejne dostupného zdroja (www.nsud.sk) a vlastnej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 169/2021) ústavný súd zistil, že išlo o konania o určenie, že sporné nehnuteľnosti (ktoré mal údajne poručiteľ v roku 1980 ústnou darovacou zmluvou darovať výlučne sťažovateľovi) patria do dedičstva po poručiteľovi.

3.1. Keďže nehnuteľnosti zapísané na a , katastrálne územie Barca, obec Košice Barca, okres Košice tvoria poľnohospodársku pôdu nachádzajúcu sa mimo zastavaného územia obce a vzťahuje sa na ne zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy, súd nemohol potvrdiť vlastnícke právo dedičom podľa ich podielov, ale spoluvlastnícke podiely vyporiadal tak, aby ich nadobudli dedičia vykonávajúci poľnohospodársku činnosť, a to sťažovateľ a ( , ), s tým, že majú povinnosť v prípade odpredaja, prijatia peňažnej odplaty za ich prevod alebo užívanie vyplatiť peňažnú odplatu prípadne všeobecnú cenu ostatným dedičom, každému v 1/6. Okresný súd pritom bral do úvahy, aby každý z nich dostal približne rovnakú výmeru.

poľnohospodárstvom. 3.2. Spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam zapísaným na a katastrálne územie Barca, obec Košice Barca, okres Košice IV, ktoré netvoria poľnohospodársku pôdu, nadobudli všetci dedičia podľa dedičských podielov.

5. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2CoD/9/2021 zo 4. augusta 2022 odvolaním napadnuté uzneseniu potvrdil. So zohľadnením zákazu drobenia pozemkov okresným súdom sa krajský súd stotožnil. Okresnému súdu vytkol aplikáciu zrušeného zákona č. 181/1995 Z. z., ktorý bol nahradený zákonom č. 97/2013 Z. z., čo však nič nemení na závere, že sporná nehnuteľnosť je na evidovaná ako spoločná. Okresný súd zohľadnil zákonný zákaz drobenia pozemkov tak, aby ich výmera nebola menšia ako 2 000 m2 (podľa právneho stavu v znení účinnom v čase vydania uznesenia okresného súdu, pozn.). Námietku sťažovateľa o účelovom konaní dedičky vyhodnotil ako hypotetickú, nepreukázanú relevantnými skutočnosťami.

Namietal nevykonanie všetkých potrebných dôkazov, čo malo za následok nesprávne skutkové zistenia (čo sa týka vykonávania dôkazu – osvedčenia o dedičstve), pri posudzovaní kto z dedičov má najlepšie predpoklady na obhospodarovanie poľnohospodárskych pozemkov mali súdy postupovať podľa § 35 a § 36 Civilného mimosporového poriadku. Ďalej namietal neexistenciu právneho základu pre rozhodnutie o povinnosti nadobúdateľa pozemku vyporiadať sa s ostatnými dedičmi a evidenciu sťažovateľa ako vlastníka sporných nehnuteľností.

II. Argumentácia sťažovateľa 8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti spochybňuje formalistický prístup najvyššieho súdu a opakuje, že súdy sa nevysporiadali s jeho argumentáciou (svoje rozhodnutia teda nedostatočne odôvodnili), porušili jeho právo podieľať sa na dokazovaní a rozhodli arbitrárne (vnútorné rozpory rozhodnutí). Najvyšší súd tieto jeho námietky neposúdil ako procesné vady, ale vyhodnotil ich iba ako nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu, čím sa vyhol ich vecnému preskúmaniu. Sťažovateľovi tak bola odňatá možnosť dosiahnuť preskúmanie tvrdených zásahov do jeho práv. 9. Okresný súd v mimosporovom konaní vyznačujúcom sa vyšetrovacím princípom rezignoval na svoju povinnosť zistiť skutočný stav veci, keď vyslovil, že mu neprináleží preskúmavať správnosť katastrálneho zápisu ani spochybňovať, či parcely majú alebo nemajú povahu spoločnej nehnuteľnosti. Teda nepreveril existenciu pozemkového spoločenstva, hoci sťažovateľ namietal, že nehnuteľnosti nie sú spoločnými nehnuteľnosťami. Sťažovateľ sa pritom domáhal, aby na predmetnú nehnuteľnosť súdy aplikovali zákon č. 180/1995 Z. z., čo by vylučovalo ich rozdelenie podľa dedičských podielov. Namiesto toho súdy aplikovali zákon č. 97/2013 Z. z. bez zistenia, či ide skutočne o spoločnú nehnuteľnosť. Pritom aj podľa citovaného zákona nesmie vzniknúť podiel na spoločnej nehnuteľnosti vo výmere pod 2 000 m2, čo bolo v prejednávanej veci porušené, keďže vznikli podiely vo výmere 764 m2. Túto námietku najvyšší súd nepreskúmal. 10. Najvyšší súd navyše neprihliadal na porušenie vyhľadávacej zásady (pri posudzovaní existencie spoločnej nehnuteľnosti a najlepších predpokladov na obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy), keď sa súdy spoliehali výlučne na formálne evidenčné zápisy. 11. Podľa sťažovateľa sa súdy odchýlili od zmyslu a účelu príslušných ustanovení tým, že ich aplikovali formalisticky bez riadneho zohľadnenia skutočného stavu a námietok sťažovateľa.

13. Ústavný súd v prvom rade akcentuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m.

14. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, ústavný súd pripomína aj svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

15. Po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ako aj rozhodnutiami všeobecných súdov v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva, ako aj v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi) ústavný súd v prvom rade nepovažuje za dôvodnú námietku, že najvyšší súd sa odmietol vecne zaoberať dovolacími námietkami

16. Zo samotného výroku o odmietnutí dovolania nemožno vyvodzovať záver o tom, že najvyšší súd namietané vady zmätočnosti vecne nepreskúmal. Je tomu tak práve z dôvodu, že pri vadách zmätočnosti sa prekrýva prípustnosť dovolania s jeho dôvodnosťou.

Bratislava : C. H. Beck, 2024. s. 77.). 17. Úlohou ústavného súdu v konaní o tejto ústavnej sťažnosti bude preto posúdiť, či napadnuté uznesenie nie je svojvoľné ani zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty

Z. z. bez vplyvu na správnosť rozhodnutia a rešpektovania zákazu drobenia, najlepších predpokladov na obhospodarovanie poľnohospodárskych pozemkov vrátane údajne účelového konania dedičky, neprávoplatne skončeného dedičského konania po poručiteľovi.

19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje argumentáciu uplatnenú už v konaní pred všeobecnými súdmi týkajúcu sa spochybňovania záveru o povahe nehnuteľností evidovaných na v katastrálnom území Valaliky ako spoločnej nehnuteľnosti. Domáhal sa ňou aplikácie zákona č. 180/1995 Z. z., ktorá by nedovoľovala „mechanické rozdelenie pozemkov medzi všetkých dedičov podľa veľkosti ich dedičských podielov“, na čo nadväzuje argumentáciou o porušení zákazu drobenia pozemkov, keďže vznikli podiely vo výmere len 764 m2.

21. Ku konštatovaniu krajského súdu v bode 26 jeho uznesenia o zohľadnení pravidla zákazu drobenia pozemkov tak, aby ich výmera nebola menšia ako 2 000 m2, možno mať výhrady, keďže nezodpovedá stavu na , katastrálne územie Valaliky. No už citovaný záver okresného súdu je v súlade ako s § 2 ods. 3 zákona č. 97/2013 Z. z. za čiarkou, v zmysle ktorého zlúčením podielov môže vzniknúť podiel, ktorému zodpovedá výmera menšia než 2 000 m2, tak aj s § 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. v zmysle ktorého, ak majú na základe rozhodnutia o dedičstve vzniknúť k jestvujúcim pozemkom spoluvlastnícke podiely, za situácie, keď sa podiel na pozemku spoluvlastníka zvyšuje iným podielom alebo časťou podielu na tom istom pozemku a vlastníctvo prevádzaného podielu alebo podielu, ktorý bol predmetom prechodu vlastníckeho práva zanikne, neplatia podmienky uvedené v § 23.

23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje aj námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu a zároveň nevyporiadania sa s jeho argumentáciou týkajúcou posudzovania najlepších predpokladov na obhospodarovanie pozemkov. 24. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. ak sa dedičia nevyporiadajú o dedičstve pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 v súlade s podmienkami uvedenými v odseku 1 alebo ak v dôsledku týchto podmienok súd nemôže potvrdiť nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov, súd rozhodne, že pozemky nadobúdajú dedičia, pri ktorých sú najlepšie predpoklady na ich obhospodarovanie. Súd rozhodne aj o povinnosti nadobúdateľa pozemku vyporiadať sa s ostatnými dedičmi.

26. V neposlednom rade ústavný súd pripomína, že účelom citovaného ustanovenia (v spojení s § 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.) je zamedzenie drobenia poľnohospodárskych pozemkov, lesných pozemkov a viníc nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia obce (§ 21 ods. 1 tohto zákona), ktorý bol rozhodnutiami všeobecných súdov nepochybne naplnený. 27. Ústavný súd nespochybňuje, že hodnotové nastavenie mimosporového súdnictva má ambíciu, aby podklad rozhodnutia bol sumár zistení, ktoré sa čo najviac približujú skutočnému stavu veci – teda materiálnej pravde. Treba zdôrazniť, že uvedené smerovanie nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania, ako aj subjektov na konaní zúčastnených, preto zákon aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností (povinnosti úplného a pravdivého tvrdenia právne relevantných skutočností a dôkaznej povinnosti) (porov. Smyčková, R., Števček, M., Löwy, A., Tomašovič, T. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2024. s. 177.). Uvedené našlo vyjadrenie v spomínanom bode 17 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

29. Na záver ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom napadnutého konania je dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi, otcovi sťažovateľa a ostatných piatich dedičov, všetkých patriacich do prvej dedičskej skupiny podľa § 473 Občianskeho zákonníka, v ktorej dedia rovnakým dielom, t. j. každý z nich dostane rovnaký podiel z majetku poručiteľa.

30. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné, spĺňajúce ústavnoprávne požiadavky súdneho rozhodnutia, a keďže nezistil v jeho odôvodnení svojvôľu alebo arbitrárnosť, je možné uzavrieť, že nie je spôsobilé relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu