I. ÚS 34/2014
- Súd
- Ústavný súd Slovenskej republiky
- Sudca
- Milan Ľalík
- IČS
- 20811/2013
- Zdroj
- PDF ↗
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 34/2014–28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť R. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid Haulíkovou, Advokátska kancelária, Záhorácka 100, Malacky, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 92/2013 z 20. augusta 2013, a takto
rozhodol:
1. Základné práva R. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 92/2013 z 20. augusta 2013 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 92/2013 z 20. augusta 2013 zrušuje.
3. R. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e Krajský súd v Trnave povin n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ingrid Haulíkovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Odôvodnenie:
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 34/2014-11 z 22. januára 2014 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 92/2013 z 20. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 odsúdený za zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona, pokusu zločinu sexuálneho násilia podľa § 14 ods. 1 a § 200 ods. 1 Trestného zákona a prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Rozsudok
Okresného súdu Senica sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 bol vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 74/2010 z 30. novembra 2010. Odvolací súd odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľovi bolo potrebné uložiť trest v zmysle asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania z dôvodu, že mu bol uložený trest s použitím asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, o ktorej bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodnuté, že jej časť (v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) nie je v súlade s ústavou.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 8/2013 z 13. júna 2013 vyhovel návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania a zároveň zrušil výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 74/2010 z 30. novembra 2010. Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci boli splnené podmienky na obnovu konania. Proti uzneseniu podal sťažnosť prokurátor.
Krajský súd ako odvolací súd preskúmal uznesenie okresného súdu sp. zn. l Nt 8/2013 z 13. júna 2013 a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná, a preto napadnutým uznesením rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Nt 8/2013 z 13. júna 2013, ktorým sa vyhovelo návrhu na povolenie obnovy konania, a rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania sa zamieta.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 74/2010 z 30. novembra 2010 bol odsúdený na základe aplikácie asperačnej zásady v jej pôvodnom znení podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (pred prijatím nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012), pričom mu bol zvýšený trest odňatia slobody z pôvodných 6 rokov na trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd aplikujúc protiústavný právny predpis pri rozhodovaní o výške trestu odňatia slobody zvýšil nielen hornú hranicu trestu z pôvodných 10 rokov o 1/3 (t. j. na 13 rokov a 4 mesiace), ale zvýšil aj dolnú hranicu trestu z pôvodných 5 rokov na 9 rokov a 2 mesiace a sťažovateľovi vymeral trest vo výške 9 a pol roka. Sťažovateľ sa domnieva, že ak by krajský súd aplikoval len ústavne konformnú časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, pri rozhodovaní o treste by mohol skúmať primeranosť trestu a jeho individualizáciu v rámci trestnej sadzby 5 rokov až 13 rokov a štyri mesiace a nebol by limitovaný uložením trestu nad úroveň zvýšenej spodnej sadzby 9 rokov a 2 mesiace.
Sťažovateľ zastáva názor, že aplikácia časti asperačnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 2 Trestného zákona, o ktorej bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 rozhodnuté, že nie je v súlade s ústavou, bola jednoznačne v jeho neprospech, čo malo byť napravené povolením obnovy konania.
4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nahradil mu trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
5. K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 144/14 z 28. marca 2014. Predseda krajského súdu zastáva názor, že postup odvolacieho súdu bol realizovaný v súlade s uplatňovanou súdnou praxou, a zároveň doplnil, že uplatňovaná súdna prax v tejto veci nebola jednotná a jej nejednotnosť pretrváva do súčasnosti. Ďalej uviedol, že trest v trvaní 9 a pol roka uložený sťažovateľovi je trestom ukladaným v rámci základnej trestnej sadzby v rozsahu 5 až 10 rokov. Takto uložený trest reflektuje závažnosť trestných činov a osobné pomery sťažovateľa.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2009 zo 7. júna 2010 odsúdený za trestný čin zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona, pokusu zločinu sexuálneho násilia podľa § 14 ods. 1 a § 200 ods. 1 Trestného zákona a prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku sa odvolal sťažovateľ aj prokurátor. Prokurátor sa odvolaním domáhal zrušenia rozsudku okresného súdu vo výroku o treste a následného uloženia trestu s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona (asperačná zásada). Krajský súd vyhodnotil odvolanie prokurátora ako dôvodné a uviedol, že sťažovateľovi bolo potrebné uložiť trest v zmysle asperačnej zásady. Krajský súd za použitia asperačnej zásady uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 a pol roka.
Po prijatí nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy, sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania. Okresný súd návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 Nt 8/2013 vyhovel. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť prokurátor, ktorý uviedol, že zrušenie asperačnej zásady je síce novou skutočnosťou, ktorá nastala po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, no nepodmienečný trest bol sťažovateľovi uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona (trestná sadzba 5 – 10 rokov, uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 a pol roka). Sťažovateľovi uložený trest je teda vzhľadom na okolnosti prípadu primeraným.
9. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a vo vzťahu k okolnostiam prípadu zdôrazňuje dve skutočnosti.
10. Základná trestná sadzba pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona je v rozpätí od 5 do 10 rokov. Okresný súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov, teda trest blížiaci sa k dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby.
Na základe odvolania prokurátora rozhodol krajský súd o treste s použitím asperačnej zásady. Trestná sadza pre trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona za použitia asperačnej zásady je v rozpätí od 110 mesiacov (9 rokov a 2 mesiace)
do 160 mesiacov (13 rokov a 4 mesiace). Sťažovateľovi bol krajským súdom uložený trest v trvaní 9 a pol roka, čo znamená trest blížiaci sa k dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby.
Sťažovateľovi bol uložený trest blížiaci sa k dolnej hranici trestnej sadzby, čo je potrebné vnímať vo vzájomnom vzťahu so skutočnosťou, že trestná sadzba pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona je bez použitia asperačnej zásady k sťažovateľovi (výrazne) zhovievavejšia. Možno teda aspoň teoreticky uvažovať, že v prípade neexistencie ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona by odvolací súd zvážil aj uloženie trestu kratšieho trvania.
11. Je potrebné poukázať aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z prerokovávaného prípadu. Sťažovateľovi bol rozhodnutím okresného súdu uložený trest v trvaní 6 rokov. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa odvolal prokurátor, a to z dôvodu, že pri výpočte trestu nebola použitá asperačná zásada. Krajský súd následne uložil sťažovateľovi trest s použitím asperačnej zásady v trvaní 9 a pol roka. Ak teda bolo o časti asperačnej zásady rozhodnuté, že nie je v súlade s ústavou (v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy) a zároveň v prípade sťažovateľa bola asperačná zásada dôvodom, pre ktorý krajský súd ako súd odvolací uložil sťažovateľovi trest v trvaní 9 a pol roka (v porovnaní s pôvodným trestom v trvaní 6 rokov), je logické, že sťažovateľ má pochybnosti o tom, či jemu uložený trest je primeraný (závažnosti činu alebo pomerom páchateľa) a že sa domáha povolenia obnovy konania.
Inými slovami, ak by krajský súd pri svojom pôvodnom rozhodovaní o treste vychádzal iba z prvej časti prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, ukladal by sťažovateľovi trest v rámci trestnej sadzby od 5 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov (a nie od 9 rokov a dvoch mesiacov do 13 rokov a 4 mesiacov). Okresný súd, ktorý § 41 ods. 2 Trestného zákona neaplikoval, uložil sťažovateľovi trest v trvaní 6 rokov. Na základe toho je možné usúdiť, že aplikácia asperačnej zásady v prípade sťažovateľa vyznela v jeho neprospech. Existuje teda pochybnosť, či trest uložený sťažovateľovi nie je zjavne neprimeraný závažnosti činu alebo pomerom páchateľa.
12. Keďže krajský súd v napadnutom uznesení uvedené skutočnosti nezohľadnil, napadnutým rozhodnutím a svojím postupom v tomto konaní porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
14. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € predstavuje sumu 275,94 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).
15. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014