I. ÚS 342/2015

1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 112/2007 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 112/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Vladimíra Šárnika, Rožňavská 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Odporkyňa sa ospravedlnila z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a požiadala o odročenie pojednávania. Pracovná zaneprázdnenosť, t. j. typická nekonkrétna výhovorka, však nie je zákonným dôvodom pre odročenie pojednávania. Súd napriek tomu následne pojednávanie odročil. Na 26. 5. 2008 súd nariadil ďalšie pojednávanie. Pred pojednávaním sa súd ani len pokúsil zabezpečiť predvedenie sťažovateľa na pojednávanie z väzby, takže mu bolo znemožnené dostaviť sa na pojednávanie. Na pojednávanie sa dostavila odporkyňa, ktorá bola vypočutá a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Odporkyňa na pojednávaní uviedla, že sa vzhľadom na trestnú činnosť, za ktorú bol sťažovateľ odsúdený s ním „nechce veľmi stretnúť“. ... Dňa 12. 6. 2008 súd zaslal Okresnému súdu v Trnave dožiadanie na vykonanie výsluchu sťažovateľa, namiesto toho, aby zabezpečil jeho predvedenie na pojednávanie. Takýto postup nemá oporu v OSP a je neprípustným obmedzením práva na súdnu ochranu. Dňa 17. 7. 2008 sťažovateľ opätovne urgoval odstránenie prieťahov (č. l. 48). Dňa 04. 09. 2008 sťažovateľ oznámil súdu, že si neželá byť vypočúvaný prostredníctvom dožiadaného súdu a žiadal, aby súd vo veci riadne konal (č. l. 51). Dňa 1. 4. 2009 sťažovateľ podal nadriadenému Krajskému súdu v Bratislave sťažnosť na prieťahy v konaní... Táto bola... odstúpená predsedníčke Okresného súdu Bratislava II. Až do 16. 2. 2010, kedy bol sťažovateľ vypočutý v Ústave na výkon väzby, sa súd venoval zbytočnej a nezákonnej snahe zabezpečiť jeho výsluch prostredníctvom dožiadania, namiesto zabezpečenia jeho predvedenia na pojednávanie. Dňa 19. 5. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré súd opätovne nezabezpečil predvedenia sťažovateľa. Dňa 20. 10. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu námietky sťažovateľa, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie. Dňa 16. 11. 2011 sťažovateľ vzal návrh na začatie konania späť z dôvodu, že nemá finančné prostriedky na právneho zástupcu. Z uvedeného dôvodu súd pojednávanie nariadené na 5. 12. 2011 odročil na neurčito. Uznesením zo dňa 09. 01. 2012 súd konanie nezastavil. Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 31. 5. 2012 odvolací súd uznesenie potvrdil.

Sťažovateľ sa domáhal odstránenia nečinností súdu urgenciami a sťažnosťami na prieťahy dňa 20. 02. 2008 (č. l. 32), dňa 17. 07. 2008 (č. l. 48), dňa 04. 09. 2008 (č. 1. 51), dňa 01. 04. 2009 (č. l. 65) a dňa 05. 11. 2014.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 18C/112/2007 porušené bolo. 2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- €. 3. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje konať bez prieťahov. 4. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 342/2015-25 z 26. augusta 2015 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 2095/2015 zo 7. októbra 2015, v ktorom uviedla, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, a poukázala na pripojené vyjadrenie zákonného sudca. Zároveň oznámila, že súhlasí „s upustením od verejného ústneho pojednávania“.

. . postup v konaní je závislý aj od postojov účastníkov konania v priebehu konania. . . v čase podania návrhu bol sťažovateľ vo väzbe s tým, že vo väzbe resp. vo výkone trestu bol väčšinu času počas trvania konania. Táto skutočnosť mala priamy vplyv na dĺžku konania a objektívne sťažovala postup súdu smerujúci k spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej.

Súd ďalšie pojednávanie vytýčil hneď nasledujúci mesiac na deň 26. 5. 2008, kde opätovne sťažovateľa, ktorý už bol vo výkone trestu odňatia slobody, o termíne upovedomil s tým, že prítomná odporkyňa sa k veci vyjadrila len predbežne vzhľadom na to, že si zvolila zastupovanie právnou zástupkyňou, ktorá sa následne.

V júni 2008 súd požiadal dožiadaný Okresný súd v Trnave o vypočutie sťažovateľa. . . . . . sťažovateľ odmietol sa podrobiť výsluchu na dožiadanom súde. . . dožiadaný súd spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 25. 11. 2008. Vzhľadom na to, že sťažovateľ 24. 11. 2008 podal na Špeciálny súd v Pezinku trestné oznámenie vo veci prieťahov v konania na tunajšom súde sp. zn. 18C 112/2007 a 21C 249/2007 nebolo možné vo veci konať, pretože sa s vecou oboznamoval vyšetrovateľ. Dňa 19. 1. 2010 sťažovateľ prevzal prípis súdu v tom zmysle, že opätovne bude spis predložený dožiadanému súdu v Trnave za účelom jeho vypočutia. .

nerealizovala. Ďalšie pojednávanie súd vytýčil na deň 20. 10. 2010 s tým, že opätovne požiadal príslušný orgán o zabezpečenie eskorty sťažovateľa na pojednávanie. Sťažovateľ bol na pojednávanie dňa 20. 10. 2010 riadne predvedený, bola prítomná aj odporkyňa a jej právna zástupkyňa. Na pojednávaní navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, a to z dôvodu, že boli porušené jeho práva, keďže mu nebolo doručené žiadne predvolanie v tejto veci, a teda odmietol vo veci vypovedať z dôvodu, že nie je pripravený. Súd následne v Ústave na výkon trestu odňatia slobody zisťoval, či bolo doručené sťažovateľovi predvolanie na pojednávanie, pričom z odpovede uvedeného ústavu vyplýva, že obsah zásielky, ktorá bola doručená sťažovateľovi 19. 4. 2010, nekontrolovali. . .

. . Súd následne zrušil eskortu odsúdeného, vyzval právnu zástupkyňu odporkyne, aby sa vyjadrila k späťvzatiu návrhu v zmysle § 96 ods. 2 O. s. p. Dňa 28. 11. 2011 sa odporkyňa vyjadrila, že nesúhlasí so späťvzatím a so zastavením konania. Súd z uvedených dôvodov pojednávanie dňa 5. 12. 2011 odročil na neurčito. Súd uznesením zo dňa 9. 1. 2012 konanie nezastavil s tým, že rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním sťažovateľa a nadobudlo právoplatnosť v spojení s potvrdzujúcim uznesením KS BA č. k. 8Co 133/2012-125 dňa 15. 8. 2012. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 16. 10. 2013 s tým, že opätovne súd požiadal o eskortu sťažovateľa na pojednávanie. Sťažovateľ požiadal o odročenie pojednávania na neurčito, nakoľko mal 15. 10. 2013 iné pojednávanie. Súd eskortu zrušil, dňa 16. 10. 2013 od odporkyne zistil, že sťažovateľ bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a zdržuje sa na adrese . Súd vytýčil pojednávanie na deň

. sťažovateľ žiadnu plnú moc zástupcu do spisu nezaložil. Súd pojednávanie odročil na termín 31. 1. 2014, na ktoré sa opätovne dostavila len odporkyňa s právnou zástupkyňou. Navrhovateľ sa nedostavil, doručenie mal riadne vykázané.

Na pojednávanie dňa 12. 3. 2014 sa osobne dostavili obidvaja účastníci aj právna zástupkyňa odporkyne s tým, že sťažovateľ z vyššie uvedených dôvodov požiadal o odročenie, pričom vyhlásil pred súdom, že bez právnika nebude pred súdom vypovedať. Súd pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu vyčkania doriešenia žiadosti sťažovateľa; ktorú podal na Centru právnej pomoci dňa 11. 3. 2014. Súd. . . 8. 8 2014 požiadal Centrum právnej pomoci o vyjadrenie, ako rozhodli vo veci žiadosti sťažovateľa.

. pričom sťažovateľ súdu neoznámil ako Centrum. . . vybavilo jeho žiadosť, hoci to bol dôvod odročenia pojednávania. . . 20. 10. 2014 do spisu nahliadol advokát Mgr. Šárnik, ktorý pripojil plnú moc na zastupovanie sťažovateľa zo dňa 29. 9. 2014. Súd. .

. . Sťažovateľ dňa 20. 1. 2015 oznámil súdu, že žiada byť prítomný na každom pojednávaní aj so svojim právnym zástupcom. . . súd zabezpečil jeho predvedenie z väzby na pojednávanie. . . 2. 2. 2015. . .

Súd následne konal vo veci dokazovania, dňa 28. 4. 2015 vydal uznesenie, ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie 200,- eur titulom preddavku na trovy dôkazov, pričom voči tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal. Sťažovateľ dňa 4. 5. 2015 podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, kde žiadal, aby súd nariadil, že on ako navrhovateľ nemôže vstupovať do bytu na . Súd uznesením. .

. . 17. 6. 2015. . . vzhľadom na podanie ústavnej sťažnosti Krajský súd. . . spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 17. 9. 2015. O odvolaniach sťažovateľa tak zatiaľ nebolo rozhodnuté. . .

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 25. novembra 2015 zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu a zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 112/2007.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke ide o konanie o vyporiadanie BSM po rozvode manželstva, ktoré patrí k štandardnej rozhodovacej činnosti súdov. Po skutkovej stránke tiež nemožno hodnotiť vec ako zložitú. Zákonný sudca síce vo vyjadrení uvádza, že vyporiadanie BSM je vo všeobecnosti po skutkovej a právnej stránke zložité, ústavný súd však konštatuje, že zákonný sudca napriek tomuto tvrdeniu vo vyjadrení neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali o tom, že vo veci sťažovateľa o právne a skutkovo zložitú vec ide.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ pri výsluchu dožiadaním 16. februára 2010 uviedol, že k návrhu odporkyne sa vyjadrí písomne v lehote 30 dní, čo však neurobil.

Sťažovateľ návrhom doručeným súdu 18. novembra 2011 navrhol zastaviť konanie z dôvodu, že nemá finančné prostriedky na právneho zástupcu. Okresný súd uznesením z 9. januára 2012 návrhu nevyhovel a konanie nezastavil. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 8 Co 132/2012 z 31. mája 2012 tak, že uznesenie okresného súdu z 9. januára 2012 potvrdil.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. 18 C 112/2007 vyžiadaného z okresného súdu zistil v postupe súdu v období od 2. novembra 2007, kedy sťažovateľ zaplatil súdny poplatok, do 29. júla 2013, kedy okresný súd nariadil pojednávanie na 16. október 2013, zbytočné prieťahy, ktoré boli zapríčinené nečinnosťou, neefektívnou a nesústredenou činnosťou súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe, resp. výkone trestu odňatia slobody, neznamená, že nemá právo zúčastniť sa pojednávania. Okresný súd na pojednávania, ktoré boli nariadené na 23. apríl 2008 a 26. máj 2008, sťažovateľa nepredvolal. Postup okresného súdu, keď namiesto zabezpečenia účasti sťažovateľa na pojednávaniach prostredníctvom eskorty vykonal od 26. mája 2008 množstvo úkonov, aby zabezpečil výsluch sťažovateľa v Ústave na výkon trestu, ktorý bol v dôsledku takéhoto postupu zrealizovaný až 16. februára 2010, hodnotí ústavný súd ako neefektívny.

Potom, ako samotná odporkyňa na pojednávaní 19. mája 2010 trvala na tom, aby bol sťažovateľ osobne prítomný na pojednávaní, okresný súd sťažovateľovi predvolanie na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 20. októbra 2010, nezaslal, čo je potrebné hodnotiť ako nesústredenú činnosť okresného súdu.

Od 20. októbra 2010 do 14. septembra 2011, kedy súd nariadil termín pojednávania na 18. november 2011, teda takmer rok, okresný súd opätovne iba vykonával neefektívne úkony, ktorými zisťoval, či bol sťažovateľ o pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 20. októbra 2010, upovedomený a bezdôvodne žiadal sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na osobnej účasti na pojednávaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 8 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliada okrem iného na význam veci pre sťažovateľa, jeho správanie a dĺžku konania. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia neprichádza, a to z viacerých dôvodov.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015