I. ÚS 342/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 342/2026-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Marcelom Ružarovským, A. Žarnova 11C, Trnava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 34/2025 zo 16. júla 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5To/41/2024 zo 14. novembra 2024 na základe odvolania sťažovateľa a príslušného prokurátora zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám sťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 6 mesiacov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Takisto uložil sťažovateľovi trest prepadnutia špecifikovaných vecí. 4. Z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku sťažovateľ podal v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. júla 2025 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože uplatnené dovolacie dôvody neboli splnené.

Podstatnou námietkou v ústavnej sťažnosti však je, že najvyšší súd opomenul reagovať na argumentáciu, že sťažovateľovi neboli vysvetlené dôsledky vzdania sa jeho práv, presnejšie práva zvoliť si obhajcu. Najmä mu nebolo vysvetlené, že zápisnice z prípravného konania budú môcť byť v neskoršom konaní použité ako dôkazy. Najvyšší súd pritom nevzal do úvahy, že zápisnice sú vopred predpísané formuláre. Zo strany „štátnych orgánov“ tak absentovalo vysvetlenie dôsledkov vzdania sa práva zvoliť si obhajcu, aby si sťažovateľ dokázal vytvoriť skutočnú predstavu o tom, ako naložiť so svojimi právami.

8. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) sp. zn. C-15/24 zo 14. mája 2024 [Sofijski rajonen săd (Bulharsko) – trestné konanie proti CH, pozn.] pri poskytovaní informácií podľa smernice 2013/48 by sa mala zohľadniť konkrétna situácia dotknutých podozrivých alebo obvinených osôb vrátane ich veku, ako aj psychického alebo fyzického stavu. Sťažovateľ je presvedčený, že v trestnom konaní bol zraniteľnou podozrivou osobou, pretože jeho ovplyvnenie návykovými látkami v čase výsluchov v prípravnom konaní bolo nepochybné. 9. Najvyšší súd sa zameral iba na formálne rešpektovanie práva na obhajobu. Neskúmal, či bolo sťažovateľovi vysvetlené, aké dôsledky bude mať vzdanie sa práva na obhajcu a jeho výpoveď v prípravnom konaní (že bude použitá ako dôkazy v konaní pred súdom).

11. Najvyšší súd spolu so súdmi nižších inštancií podľa sťažovateľa vychádzali iba z toho, že si obhajcu nezvolil, no nebrali zreteľ na to, že nebol súčasne informovaný o tomto následku. Nebolo zrejmé ani to, či poučeniu vôbec porozumel, o to viac, že bol preukázateľne pod vplyvom návykových látok. 12.

13. Sťažovateľ v rámci dovolania namietal aj nezákonnosť domovej prehliadky. Súdy podľa jeho názoru pripúšťali neprimerane široký výklad ustanovení Trestného poriadku umožňujúci zasiahnuť do základných práv nad prípustnú mieru, najmä pokiaľ išlo o vymedzenie pri domovej prehliadke hľadaných vecí. Podľa sťažovateľa bolo potrebné, aby tieto veci boli v príkaze na domovú prehliadku riadne identifikované aspoň v hrubých rysoch, pretože uvedenie, že sa hľadá „vec pochádzajúca z trestnej činnosti alebo použitá pri jej páchaní“, nenapĺňa túto požiadavku, pretože „tým pádom“ nie sú orgány činné v trestnom konaní prakticky žiadnym spôsobom limitové pri zásahu do základného práva. Vec pochádzajúca z trestnej činnosti môže byť čokoľvek, pričom takáto formulácia pre osoby, ktoré majú prehliadku vykonať, nespĺňa požiadavku proporcionality.

prehliadka teda zjavne sledovala iný účel, čomu sa súdy vôbec nevenovali. 15. Vykonanie domovej prehliadky na účel nájdenia mobilného telefónu teda nebolo zákonné a prípustné. Na námietky sťažovateľa nebolo reagované v udržateľnom rozsahu, resp. na niektoré nebolo reagované vôbec. Takýto postup potom nezodpovedá právu na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na riadne a presvedčivé odôvodnenie, o to viac, ak ide o zásahy do základných práv a slobôd v trestnom konaní.

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci.

predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

19. V súvislosti s právom na spravodlivý súdny proces má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

zodpovedajúceho skutkového a procesného stavu veci, t. j. že sa sám výslovne vzdal práva zvoliť si obhajcu. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k neprípustnému zásahu do jeho práva na obhajobu neumožnením mu kontaktu s obhajcom, o ktorý zjavne nepreukázal záujem.

24. Kľúčovou tak ostáva výhrada sťažovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s jeho námietkou, že nebol v prípravnom konaní orgánom činným v trestnom konaní dostatočne poučený o následkoch jeho rozhodnutia vzdať sa práva zvoliť si obhajcu, čo sa malo v realite premietnuť do jeho nevedomosti (neznalosti), že zápisnice o jeho výsluchu v prípravnom konaní (ako podozrivého a obvineného z 15. marca 2021), v ktorých sa ku stíhaným skutkom priznal, budú použité v konaní pred súdom a na ich základe v konečnom dôsledku bude aj odsúdený.

Zo zápisnice o výsluchu zadržaného podozrivého vyplývalo, že sťažovateľ bol poučený v zmysle § 122 ods. 1 Trestného poriadku, tomuto poučeniu porozumel, a po riadnom poučení podľa § 34 a § 121 Trestného poriadku (o možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, práve odmietnuť vypovedať a práve zvoliť si obhajcu) uviedol, že k veci bude vypovedať a obhajcu si nevolí. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako obvineného takisto vyplynulo, že bol opätovne poučený v intenciách § 122 ods. 1 Trestného poriadku, toto poučenie mu bolo aj primerane vysvetlené, porozumel mu a tiež porozumel vznesenému obvineniu, mal dostatok času na jeho preštudovanie, sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia si nepodal, tejto sa výslovne vzdal, vzdal sa aj lehoty na podanie sťažnosti, obhajcu si nezvolil. Takto jasne a dostatočne poučený sťažovateľ plne vedomý si svojho procesného postavenia a skutkov, z ktorých spáchania bol podozrivý a obvinený, a ich právnou kvalifikáciou sa rozhodol obhajcu si nezvoliť a sám vo veci vypovedal tak, že sa ku skutkom priznal.

Pokiaľ sťažovateľ za danej situácie rezignoval na možnosť uplatniť svoje procesné právo na prístup k obhajcovi, nemohol sa podľa najvyššieho súdu v ďalšom konaní právne účinne domáhať vyslovenia jeho porušenia. 27. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd sťažovateľom namietanej skutočnosti venoval dostatočným spôsobom adekvátnym dovolaciemu konaniu. Zisťoval, či si príslušný orgán činný v trestnom konaní pred výsluchmi sťažovateľa v prípravnom konaní splnil „poučovaciu“ povinnosť a v akom rozsahu, a po zistení, že sa tak stalo v súlade požiadavkami zákona, existenciu dovolacieho dôvodu nekonštatoval. V konečnom dôsledku sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nepopiera konštatáciu najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že poučenie mu bolo aj primerane vysvetlené a porozumel mu. Polemiku s týmto tvrdením najvyššieho súdu sťažovateľ teda nevedie.

Takýto výklad nezodpovedá charakteru poučovacej povinnosti v trestnom konaní. 30. Obvinený musí byť poučený najmä o právach, ktoré môže v konkrétnom štádiu konania efektívne vykonávať. Účelom poučenia je zabezpečiť, aby osoba vedela, aké práva jej zákon priznáva a aby ich mohla reálne uplatniť. Poučenie však nemožno vnímať ako poskytovanie komplexného „právneho poradenstva“ ani ako podrobný výklad všetkých možných budúcich dôkazných alebo procesných dôsledkov konania tejto osoby. Poučovacia povinnosť nemá neobmedzený rozsah.

33. Je vhodné tiež pripomenúť, že všetky úkony vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom od začatia trestného stíhania, pokiaľ boli realizované v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, majú povahu zákonných procesných úkonov a ako také sú použiteľné vo všetkých ďalších štádiách trestného konania. Trestné konanie je svojím spôsobom kontinuálne a jednotlivé jeho štádiá na seba nadväzujú. Procesné úkony vykonané v skoršom štádiu nestrácajú svoju relevanciu ani procesnú použiteľnosť len z dôvodu prechodu konania do ďalšej fázy.

Jeho predpoklad alebo presvedčenie či dohad v čase realizácie dotknutých výsluchov, podľa ktorého by sa tieto zápisnice nemali použiť v štádiu konania pred súdom, preto nemalo opodstatnenie ani oporu. Inak povedané, sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal dôvodnosť jeho presvedčenia o nepoužiteľnosti dotknutých zápisníc v konaní pred súdom.

Právo na obhajobu garantované trestnoprocesnými predpismi a ústavnými princípmi predstavuje oprávnenie obvineného zabezpečiť si odbornú právnu pomoc, nie však základ pre prenesenie zodpovednosti za procesnú stratégiu, poučovanie o vhodnosti jednotlivých úkonov či poskytovanie kvalifikovaných právnych rád na orgány činné v trestnom konaní. Úlohou týchto orgánov je zabezpečiť zákonnosť konania, rešpektovanie procesných práv obvineného a splnenie zákonom ustanovenej poučovacej povinnosti, nie však aktívne vykonávať činnosť materiálne zodpovedajúcu výkonu obhajoby. Ak sa obvinený vedome a dobrovoľne rozhodne nevyužiť právo na obhajcu, nesie zároveň primerané dôsledky spojené s absenciou odbornej právnej asistencie.

37. V označenom rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice 2013/48 podozrivej alebo obvinenej osobe musí byť poskytnutá informácia o obsahu práva na prístup k obhajcovi a o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva so spresnením, že tieto informácie, ktoré môžu byť poskytnuté ústne alebo písomne, musia byť jasné a dostatočné, ako aj oznámené v jednoduchom a porozumiteľnom jazyku. Okrem toho v súlade s týmto čl. 9 ods. 1 písm. b) vzdanie sa práva musí byť dobrovoľné a jednoznačné. Odôvodnenie 39 smernice 2013/48 v tejto súvislosti spresňuje, že pri poskytovaní takýchto informácií by sa mala zohľadniť konkrétna situácia dotknutých podozrivých alebo obvinených osôb vrátane ich veku, ako aj psychického alebo fyzického stavu. Predmetná smernica tak vyžadovaním zohľadnenia týchto konkrétnych podmienok smeruje k zabezpečeniu toho, aby rozhodnutie o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi bolo prijaté s plnou znalosťou veci. Článok 13 uvedenej smernice v tomto kontexte stanovuje, že pri jej uplatňovaní sa musia zohľadniť osobitné potreby zraniteľných podozrivých a obvinených

38. V Súdnym dvorom prejednávanej veci podozrivá osoby vyhlásila, že nechce obhajcu, avšak išlo o osobu negramotnú, ktorá sa musela z tohto dôvodu považovať za zraniteľnú osobu v zmysle čl. 13 smernice 2013/48, a táto okolnosť musela byť náležite zohľadnená v rámci tohto vzdania sa práva. Súdny dvor uviedol, že ak sa potvrdí, že podozrivej osobe, o ktorú ide v trestnom konaní vo veci samej, neboli pri jej vyhlásení o vzdaní sa práva na prístup k obhajcovi poskytnuté jasné a dostatočné informácie o obsahu tohto práva a možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva v jednoduchom jazyku, ktorému rozumie, vzhľadom na jej postavenie zraniteľnej osoby, toto vzdanie sa práva nemožno považovať za zlučiteľné s požiadavkami stanovenými čl. 9 ods. 1 smernice 2013/48. 39.

40. Je zrejmé, že v prípade sťažovateľa išlo o inú situáciu, ktorú rozhodne nemožno hodnotiť ako identickú či obdobnú. Sťažovateľovi ako osobe, u ktorej nebol žiaden predpoklad jej zraniteľnosti, resp. oslabeného postavenia, bolo poskytnuté riadne zákonné poučenie s jeho vlastným vyjadrením, že mu porozumel. A ako už bolo ozrejmené, prípadné oznámenie, že jeho výpovede z prípravného konania môžu byť prečítané v konaní pred súdom, nemožno klasifikovať ako súčasť obsahu práva na prístup k obhajcovi a ani za možný dôsledok vzdania sa tohto práva, o ktorom by bolo nevyhnutné obvineného – sťažovateľa informovať.

Sťažovateľ počas výsluchu v postavení zadržaného podozrivého priznal užitie pervitínu počas predošlej noci, ale necítil sa pod vplyvom drog a čo sa týka zdravotného stavu (počas výsluchu v postavení obvineného), uviedol, že sa cíti zdravý a schopný výsluchu a pod vplyvom drog nie je. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ ani jedenkrát nesignalizoval, že by sa necítil dobre a ani z iného jeho správania nevyplynulo, že by mal byť pod vplyvom omamnej látky. Navyše, v zmysle týchto výpovedí (priznania sa ku skutkom) sa vyjadril aj pri domovej prehliadke a pri znaleckom dokazovaní.

43. Prípad sťažovateľa nezodpovedá v tomto ohľade ani ním predostretým kauzám Aleksandr Zaichenko proti Rusku, č. 39660/02 z 18. februára 2010, a ani Zachar a Čierny proti Slovenskej republike rozsudok z 21. júla 2015 k sťažnostiam 29376/12 a 29384/12. V prvom prípade bolo problematické, že súd prvého stupňa založil odsúdenie sťažovateľa (Aleksandra Zaichenka) na sebaobviňujúcom vyhlásení (v zázname o prehliadke vozidla), ktoré poskytol polícii bez toho, aby bol predtým poučený o práve nevypovedať proti sebe samému, a v druhom prípade sťažovatelia (Zachar a Čierny) namietali, že ich štátne orgány zavádzali, čo sa týka skutočnej povahy obvinení proti nim, keďže spočiatku obvinenia nepravdivo prezentovali ako zločin, hoci v skutočnosti išlo o obzvlášť závažný zločin, s čím boli spojené dôsledky v podobe toho, či bolo povinné právne zastúpenie alebo nie. Neexistoval pritom náznak, že by tento rozdiel alebo s ním spojené riziko výrazne vyššieho trestu bolo sťažovateľom vysvetlené. A práve za týchto okolností ESĽP dospel

45. V ďalšom ústavný súd skúmal, či najvyšší súd ústavne konformným spôsobom zodpovedal otázku namietanej nezákonnosti domovej prehliadky vykonanej u sťažovateľa. 46. Dovolaciu námietku sťažovateľa v tomto zmysle najvyšší súd neakceptoval.

Príkaz bol riadne odôvodnený a bol v ňom vymedzený aj účel, pre ktorý bol vydaný. Prehliadkou bytu bol sledovaný legálny cieľ a tento zásah štátnej moci bol z hľadiska prevencie ďalšieho páchania závažnej trestnej činnosti nevyhnutný.

. .“, ku ktorých zaisteniu došlo zákonným spôsobom. Najvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu, že nájdenie vecí, ktoré neboli konkrétne vymenované v príkaze na domovú prehliadku, ale ktoré mali súvislosť s vyšetrovanou trestnou činnosťou, nemalo za následok ich nepoužiteľnosť ako dôkazov v trestnom konaní.

49. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti však tvrdí, že jeho výhradami o nedostatočnej identifikácii „hľadaných vecí“ v príkaze na domovú prehliadku sa súdy zaoberali povrchne ústavne neakceptovateľným spôsobom. Formulácia, že domovou prehliadkou sa má získať aj „vec pochádzajúca z trestnej činnosti alebo použitá pri jej páchaní“, podľa jeho názoru nespĺňa požiadavku proporcionality nariadenej prehliadky.

51. Na tomto mieste je dôležité pripomenúť, že sťažovateľ bol stíhaný a odsúdený za to, že I. na vnútornú stranu kľučky ľavých predných dverí osobného motorového vozidla zaparkovaného v umiestnil lepiacu pásku s ihlami a na vnútornú stranu spätného zrkadla na strane spolujazdca vrecko s rukou písaným listom, v dôsledku čoho sa poškodený pri nastupovaní do vozidla povrchovo poranil a z obsahu listu sa dozvedel, že mal byť nakazený smrteľným vírusom eboly s možnosťou poskytnutia vakcíny, na účel obstarania ktorej bolo od neho požadované, aby zavolal na telefónne číslo , a vakcína mu mala byť poskytnutá na základe úhrady peňažných prostriedkov zodpovedajúcich cene života poškodeného, súčasne poškodenému bolo v liste hrozené, že v prípade nekonania bude o ňom oznámené na polícii, že je nakazený a že šíri chorobu vo svojom okolí; ďalej za to, že II. z telefónneho čísla opakovane volal do hotela Holiday Inn Trnava s tým, že sa v ňom nachádza bomba, ktorú vie odpáliť telefónom, pokiaľ mu hotel nezaplatí požadovanú sumu a v prípade nevyhovenia jeho požiadavke bude opakovane do hotela volať, v dôsledku čoho prišlo k uzatvoreniu hotela

52. Ako z príkazu okresného súdu na domovú prehliadku sp. zn. 6Tp/311/2021-2-V-OSTT z 8. marca 2021 (ktorý si ústavný súd vyžiadal) vyplýva, hľadané veci dôležité pre trestné konanie boli vymedzené takto: „mobilné zariadenie slúžiace a spôsobilé na uskutočňovanie volaní na iné zariadenia ako aj iné veci pochádzajúce z trestnej činnosti alebo použité pri jej páchaní.“ Ústavný súd uznáva, že takáto formulácia sa síce môže sťažovateľovi javiť ako príliš všeobecná, otvárajúca priestor na hľadanie a odňatie akýchkoľvek vecí, avšak výrok príkazu nemožno prísne izolovať od jeho odôvodnenia, v ktorom sudca okresného súdu pre prípravné konanie presne identifikoval hľadané mobilné telefónne zariadenie uvedením jeho presného IMEI a SIM karty s konkrétnym telefónnym číslom. Zároveň príkaz vydávajúci sudca v ňom podrobne rozviedol, na základe čoho a akým spôsobom orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru o podozrení, že toto zariadenie mohol používať sťažovateľ v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou, uviedol tiež, prečo sa môže

53. K poznámke sťažovateľa, že žiadne takéto mobilné zariadenie pri domovej prehliadke zaistené nebolo, ústavný súd uvádza, že neúspech domovej prehliadky z hľadiska zaistenia vecí, ktoré sú jej predmetom (tu mobilné zariadenie) neznamená a ani nemôže samo osebe znamenať nezákonnosť jej nariadenia či vykonania. Zjavne irelevantné je rovnako tvrdenie sťažovateľa o neprípustnosti vykonania domovej prehliadky s poukazom na to, že sa hľadal mobilný telefón, z ktorého hovory boli spájané s miestami, ktoré neboli obydlím sťažovateľa. Podstatným v takom prípade je predpoklad, kde sa zariadenie môže nachádzať v čase nariadenia výkonu domovej prehliadky, a nie kde sa používal v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou.

55. Pravdepodobným dôvodom uvedenej výčitky sťažovateľa (ako to evidentne vyplýva z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu; a v náznaku aj z ústavnej sťažnosti pozri bod 17 odôvodnenia tohto rozhodnutia) bola skutočnosť, že pri domovej prehliadke boli zaistené listy s textom „zdravím ťa práve si bol nakazený.

57. Požiadavka konkretizácie predmetu domovej prehliadky nemôže byť vykladaná formalisticky a absolútne. Z povahy veci vyplýva, že až vykonaním domovej prehliadky môžu byť identifikované ďalšie veci (predmety, listiny alebo nosiče informácií a pod.), ktoré majú zjavný (nepochybný) vzťah k vyšetrovanej trestnej činnosti a zároveň majú význam pre dokazovanie.

konania. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní zaistili veci, ktoré svojou povahou a obsahom zjavne súviseli s objasňovanou trestnou činnosťou, nemožno absenciu ich presného označenia v príkaze považovať za dôvod nezákonnosti takéhoto postupu. A práve tento záver najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí naznačil.

60. Za takejto situácie ústavný súd nehodnotí napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako nedostatočne odôvodnené alebo arbitrárne, pokiaľ príkaz na domovú prehliadku a jej vykonanie vyhodnotil ako zákonné a v trestnom konaní použiteľné. 61. Ústavný súd z aspektu oboch kľúčových námietok uvedených v ústavnej sťažnosti hodnotí napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľa ako ústavne konformné. Jeho odôvodnenie spĺňa požiadavky kladené na presvedčivosť a preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia. Dostatočným spôsobom sa v ňom vysporiadal so všetkými fakticky a právne relevantnými skutočnosťami, svoje závery oprel o zistené okolnosti, ktoré vyhodnotil spôsobom zodpovedajúcim zásadám formálnej logiky aj rozhodovacej praxi. Argumentácia obsiahnutá v napadnutom rozhodnutí je založená na racionálnej úvahe, konzistentná, nevykazujúca rozpory, ktoré by mohli spochybniť správnosť prijatých skutkových alebo právnych záverov. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniam smerujúcim k jeho arbitrárnosti alebo nedostatočnému odôvodneniu.

63. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

64. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

66. Ústavný súd (v nadväznosti na body 36 až 39 odôvodnenia tohto uznesenia) na dôvažok uvádza, že samotné dovolávanie sa ochrany poskytovanej Chartou základných práv Európskej únie ešte bez ďalšieho nezakladá jej aplikovateľnosť na prejednávanú vec. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú jej ustanovenia určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie (ďalej aj „únia“), pričom podľa čl. 51 ods. 2 charty táto nerozširuje rozsah pôsobnosti práva únie nad rámec právomocí, ktoré jej boli zverené. Medzi predmetom sporu a právom únie musí pritom existovať dostatočne konkrétna normatívna spojitosť; samotná skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava alebo rozhodovanie orgánu verejnej moci sa vecne dotýkajú oblasti, v ktorej má únia určité právomoci, na založenie pôsobnosti charty nepostačuje. Charta totiž nie je všeobecným katalógom základných práv použiteľným na každú vnútroštátnu právnu situáciu, ale uplatní sa len v medziach rozsahu pôsobnosti práva únie, ako ho vymedzuje čl. 51 charty a vykladá judikatúra Súdneho dvora

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu