I. ÚS 344/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (v procesnom postavení povinnej) vedeného okresným súdom v personálnej exekúcii (ďalej aj „výkon rozhodnutia“), čo sa týka styku s maloletými deťmi , .a , , ktoré začalo na návrh otca .

II. Argumentácia sťažovateľky

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že jej okresný súd neumožnil reagovať na informácie od otca o tom, ako prebieha styk po uložení prvej pokuty. Rovnako súd nevyzval kolízneho opatrovníka, aby sa vyjadril k priebehu stretávaní, resp. k dôvodom neuskutočnenia styku na rozdiel od situácie v prípade rozhodovania o prvej pokute. Napadnuté uznesenie o druhej pokuty je teda arbitrárne a vychádza len z tvrdení otca. Okresný súd neskúmal pravdivosť tvrdení otca, aký je skutočný dôvod neuskutočnenia styku, či v prípade sťažovateľky ide o aktívne bránenie v styku, a nezisťoval ani názor maloletých detí. Sám sa nezúčastnil ani jedného výkonu, a teda nemal nestranný obraz o tvrdených skutočnostiach; v rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu, ktorý sa vzťahoval k inému časovému okamihu – k času vydania rozhodnutia o prvej pokute. 7. Sťažovateľka tiež namieta, že zo strany okresného súdu nebolo vykonané preskúmanie podmienok jej zodpovednosti, pričom pokuty v súhrnnej výške predstavovali sumu, ktorá neprimerane zasahuje podstatu jej majetkových práv. Okresný súd neskúmal majetkové pomery sťažovateľky, t. j. či uložená pokuta nebude hrubo neprimeraná k výške príjmu sťažovateľky. K tomu uviedla, že je zamestnaná na Úrade vlády na pozícii projektový manažér a jej mesačný príjem v roku 2025 sa pohyboval okolo 1800 eur/mesiac. Uloženie pokuty za porušenie povinnosti v rozsahu dvoch mesiacov je v porovnaní s dvomi priemernými mesačnými platmi v hrubom nepomere, má likvidačný charakter a porušuje zákaz extrémnej disproporcionality. Pokuta pritom nepostihuje len sťažovateľku, ale neželane a sekundárne porušuje aj najlepší záujem detí.

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým jej bola uložená pokuta 6 400 eur podľa § 382 ods. 2 CMP za nerealizované stretnutia otca s maloletými deťmi. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že pre uloženie pokuty neboli splnené podmienky, pretože ju pred jej uložením nepožiadal o vyjadrenie k podaniu otca a o reakciu nežiadal ani kolízneho opatrovníka. Namieta i neprimeranosť výšky uloženej pokuty v pomere k výške jej mesačného príjmu. 9. V úvode rozhodnutia ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc je v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy založená výlučne na prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 129/2015). 10. Uvedené platí o to viac v prípade jednoinštančných rozhodnutí o uložení pokuty, ktoré je predmetom ústavného prieskumu aj v tejto veci. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného odôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom (IV. ÚS 213/2024). 11. S prihliadnutím na predmet ústavného prieskumu ústavný súd zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť vo vykonávacom konaní vo veci starostlivosti o maloletých, teda v konaní, ktorého účelom je zabezpečenie dobrovoľného či núteného výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým. Nemožno pritom opomenúť, že štát prostredníctvom napadnutého rozhodnutia zabezpečuje svoj pozitívny záväzok prijať opatrenia smerujúce k rešpektovaniu rodinného života, k čomu patrí aj zabezpečenie plnenia súdnych rozhodnutí (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. 7. 2006 vo veci Fiala proti Českej republike, sťažnosť č. 26141/03, § 94). 12. Samotná sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nepopiera, že si svoju povinnosť vyplývajúcu z rozhodnutia o dočasnej úprave styku (nariadeného neodkladným opatrením) neplní. Je pritom, konfrontujúc jej argumentáciu, zrejmé, že nerešpektovanie exekučného titulu obhajuje dôvodmi na strane maloletých detí, a to predovšetkým chýbajúcou vôľou maloletých sa stretnutia s otcom zúčastniť, čo má spochybniť zákonnosť pokuty uloženej podľa § 382 ods. 2 CMP.

Pokiaľ ide o rozhodovanie podľa § 382 ods. 1 a 2 CMP, je takýmto predmetom procesná disciplína spočívajúca v rešpekte k výzve súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti uloženej exekučným titulom. Procesný kódex (Civilný mimosporový poriadok) neustanovuje žiadne druhové výnimky z povinnosti účastníka konania (povinného) takúto výzvu súdu uposlúchnuť.

14. V čase uloženia pokuty napadnutým uznesením nebola vymáhaná povinnosť sťažovateľky právne spochybnená, keďže sa zakladala na právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí príslušného súdu. Rovnako nie je sporné, že okresný súd bezvýsledne vyzval sťažovateľku na dobrovoľné splnenie povinnosti (§ 379 ods. 2 CMP). Ak preto okresný súd v rámci preventívnej fázy pristúpil k uloženiu prvej pokuty podľa § 382 ods. 1 CMP a následne napadnutým uznesením uložil sťažovateľke druhú pokutu, nemožno mať k jeho postupu podľa § 382 ods. 2 Civilného sporového poriadku ústavnoprávne výhrady.

V nadväzujúcich štádiách konania už je priestor na „diskusiu“ zúžený. Ústavný súd nespochybňuje právo účastníka na kontradiktórnosť konania o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých ako také. V minulosti už v prípade jeho porušenia poskytol sťažovateľom ochranu (napr. nález sp. zn. IV. ÚS 89/2018 z 19. apríla 2018). Avšak je nutné mať na zreteli, že obsah práv a povinností účastníkov konania už bol jednoznačne ustálený vykonateľným rozhodnutím. V konaní o výkon rozhodnutia súd už iba zisťuje či sa povinný podrobuje rozhodnutiu (§ 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach

16. V okolnostiach tohto prípadu ide o reťazové uloženie v poradí druhej pokuty za nerealizovaný styk otca s maloletými deťmi, pričom takáto výzva je koncipovaná iba ako možnosť, nie povinnosť zo strany konajúceho súdu (§ 378 ods. 1 a § 380 CMP). Výzva súdu pred uložením v poradí prvej pokuty, v ktorej okresný súd sťažovateľku poučil o následkoch neplnenia povinností, zostala preukázateľne nesplnená, pričom ani sťažovateľka v ústavnej sťažnosti netvrdí opak, a tak opätovné odborné skúmanie vzájomných rodinných vzťahov v situácii ich skôr potvrdeného narušenia by za daných okolností bolo nadbytočné, keďže nerealizované stretnutia postačovali na nearbitrárny záver, že k zlepšeniu situácie nedošlo. Vzhľadom na to, že sťažovateľka chronicky a kontinuálne nerešpektuje súdne rozhodnutie, nemá význam, aby ju súd v každom ďalšom prípade neumožnenia styku vyzýval na vyjadrenie. Okresný súd pritom zdôraznil, že sťažovateľka nedostatočne pripravuje maloleté deti na styk s otcom, nevedie ich k zmene postoja a nedostatočne spolupracuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľka neplnila povinnosť

17. K nosnému argumentu sťažovateľky, ktorý je založený na podľa jej názoru na neexistujúcej vôli maloletých detí stýkať sa s otcom, ústavný súd konštatuje, že koncept najlepšieho záujmu maloletých detí je leitmotívom akéhokoľvek konania, v ktorom sa rozhoduje o právnom postavení maloletého, konanie o nariadení výkonu súdneho rozhodnutia vo veci starostlivosti o maloletých nevynímajúc (I. ÚS 527/2024).

Medzi takéto opatrenia patria aj donucovanie prostriedky upravené v § 376 a nasl. CMP, ktoré sú všeobecné súdy povinné použiť pre účely zabezpečenia najlepšieho záujmu dieťaťa. 19. Ústavný súd na tomto mieste generálne poznamenáva, že najlepší záujem maloletého nemožno eo ipso bez ďalšieho stotožňovať s názorom vyjadreným týmto maloletým (I. ÚS 527/2024), a preto nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na neplnenie povinnosti uloženej právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím odkaz na nevôľu maloletých detí sa s otcom stýkať, stotožňujúc prejav nevôle s názorom nimi vysloveným.

Obaja rodičia sú pritom pri výkone rodičovských práv a povinností rovnocenní. V tomto smere je práve v záujme aplikácie najlepšieho záujmu maloletých priam esenciálna snaha sťažovateľky byť v realizovaní a rozvíjaní vzťahu otca s maloletým nápomocná, a to nielen v ponímaní fyzickej prítomnosti, ale aj vo vyvíjaní maximálneho úsilia v prekonávaní prípadných psychických bariér. To si však nevyhnutne vyžaduje odosobnenie sa od vzájomného konfliktného a nepriateľského vzťahu medzi rodičmi navzájom.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu