I. ÚS 345/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 345/2026-20

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Jozefom Dobrovičom, LL.M., advokátom, Záhradnícka 27, Bratislava, proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. B3- 38P/107/2018-873 zo 6. marca 2025, rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 12CoP/76/2025-941 z 30. júna 2025 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoR/14/2025 z 27. januára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

3. Mestský súd Bratislava II (ďalej len „mestský súd“) o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. B3-38P/107/2018-873 zo 6. marca 2025. V zásade rozhodol rovnako, keď zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky, určil výživné, rozhodol o zročnom výživnom a upravil styk otca s maloletou. Krajský súd toto rozhodnutie potvrdil napadnutým rozsudkom č. k. 12CoP/76/2025-941 z 30. júna 2025. 4. Všeobecné súdy konštatovali u oboch rodičov vhodné podmienky na to, aby vykonávali riadnu starostlivosť o maloletú. Po vykonanom dokazovaní dospeli k záveru, že v najlepšom záujme maloletej je jej zverenie do výlučnej starostlivosti matky. Podľa vyjadrenia súdneho znalca totiž rodičia nie sú schopní sa dohodnúť v otázke starostlivosti o maloletú. Za podstatné pri rozhodovaní považovali, že maloletá si stabilitu domova spája s osobou matky a jednoznačne odmietla striedavú osobnú starostlivosť. Dôvody svojho postoja jasne definovala, pričom súviseli predovšetkým s osobnosťou sťažovateľa a jeho správaním. Sťažovateľ síce maloletej deklaroval, že ju počúva a snaží sa rešpektovať jej želania, avšak každé jej vyjadrenie, ktoré nekorešpondovalo s jeho návrhmi, označil za manipuláciu zo strany matky a maloletú s týmito vyjadreniami konfrontoval. Manipulácia matkou nebola vykonaným dokazovaním preukázaná. To, že maloletá odmietla striedavú osobnú starostlivosť, nebolo možné bez ďalšieho pripísať negatívnemu ovplyvňovaniu či manipulácii zo strany matky. Maloletá má sťažovateľa rada a chce s ním tráviť čas, jej súčasná potreba realizácie kontaktu s otcom však reflektuje jej aktuálne prežívanie, keď sa komfortnejšie cíti u matky, u ktorej je zastabilizovaná a s ktorou si viac rozumie. Súdy tiež zdôraznili, že podmienkou na určenie striedavej osobnej starostlivosti jej aj schopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ktorá v tomto prípade nebola splnená. 5. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. e) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a z § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP. Napadnutým uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné, keď vadu zmätočnosti podľa § 410 písm. f) CSP nezistil a akákoľvek odpoveď dovolacieho súdu na sťažovateľom nastolené otázky by nebola spôsobilá ovplyvniť skutočný výsledok konania, pretože nedostatočná či nekonštruktívna komunikácia medzi rodičmi nebola jediným a ani najdôležitejším dôvodom nezverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. II. Argumentácia sťažovateľa

7. V konkrétnostiach tvrdí, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 6. marca 2025 predložil tri listinné dôkazy, a to e-mailovú komunikáciu rodičov k rodičovskej dohode (založenú v spise), vzorku komunikácie o zdravotnom stave a vzorku komunikácie o financiách (nezaložené v spise). Z týchto troch listinných dôkazov mestský súd nevyhodnotil dôkaz o komunikácii o zdravotnom stave a o financiách a ani ich nezaložil do spisu. Uvedené dôkazy neboli ani formálne odmietnuté procesným rozhodnutím. Odvolací súd sa s touto námietkou sťažovateľa dostatočne nevysporiadal. Súdy všetkých inštancií teda vychádzali zo skutkových záverov o rozsahu a povahe komunikácie rodičov, hoci dôkazy, z ktorých mali tieto závery vyplývať, neboli riadne založené do súdneho spisu, neboli formálne odmietnuté a neboli ani riadne vyhodnotené. Opomenutie dôkazu, resp. absencia jeho hodnotenia v odôvodnení rozhodnutia pritom predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu. Funkčná komunikácia a spolupráca medzi rodičmi predstavuje základnú podmienku na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti.

Napriek tomu však považoval predmetné procesné pochybenie za marginálne s poukazom na to, že uvedený dôkaz nemal potenciál zmeniť výsledok konania. Ak odvolací súd bez nariadenia pojednávania a bez možnosti procesnej reakcie sťažovateľa hodnotil dôkaz smerujúci práve k otázke schopnosti rodičov komunikovať a spolupracovať, nemôže ísť o marginálnu poznámku bez vplyvu na rozhodnutie, ale o hodnotenie dôkazu dotýkajúce sa jedného z nosných skutkových predpokladov rozhodnutia

Po zrušení rozhodnutia okresného súdu zo 16. septembra 2021, ktorým bolo sťažovateľovi určené výživné vo výške 250 eur mesačne, došlo k následnému rozhodnutiu o výživnom vo výške 350 eur mesačne. Sťažovateľ sa proti tomu odvolal a namietal, že v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnutie nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Aj keď matka upravila svoj pôvodný návrh, táto skutočnosť nezbavuje súd povinnosti ochrániť sťažovateľa pred horším postavením. Zvýšenie výživného predstavuje podľa neho porušenie zákonnej zásady a porušuje jeho práva.

III.2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu: 13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť, pretože neodstránil nesúlad medzi obsahom súdneho spisu a skutkovými zisteniami uvedenými v rozhodnutiach. Spochybňuje teda správnosť zistenia skutočného stavu veci, vyhodnotenie dokazovania súdmi nižších inštancií a z toho plynúce skutkové závery, ktoré boli podkladom na rozhodnutie súdov o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky. 14. Ústavný súd v prvom rade dáva do pozornosti, že pokiaľ ide o medze jeho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale jeho úloha sa

15. V súlade s uvedeným sa tak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zameral na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľa. Po náležitom preskúmaní napadnutého uznesenia pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade nezistil.

16. Podstata sťažovateľových námietok smeruje k posúdeniu jeho dovolania, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP. Vadu zmätočnosti identifikoval v pochybení súdov v procese dokazovania a v tej súvislosti poukazoval na nesprávne zistený skutočný stav veci.

18. Zaoberal sa pritom kľúčovou námietkou sťažovateľa o údajnom nevykonaní a nevyhodnotení dôkazov – listín predložených na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 6. marca 2025 (body 25 a 26 napadnutého uznesenia). V tejto súvislosti uviedol, na ktorom čísle listu súdneho spisu sa nachádzajú listiny týkajúce sa emailovej komunikácie za rok 2025 a informovania o zdravotnom stave maloletej, ako aj to, kde sa k tomuto dôkazu nachádza vyjadrenie matky. Konštatoval, že dôkaz bol vykonaný jeho doručením účastníkom konania priamo na pojednávaní, kde účastníci mali možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť. Uvedené vyplýva i z obsahu zápisnice o pojednávaní, ktorú sťažovateľ pripojil k ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd odkázal na bod 58 rozsudku mestského súdu, v ktorom tento súd prihliadal na uvedené dôkazy v súhrne skutkových zistení, čím vyvrátil jeho námietku o nevykonaní a nevyhodnotení predmetných listinných dôkazov.

spôsobilého preukázať schopnosť rodičov spolupracovať by v kontexte s inými vykonanými dôkazmi nemohlo viesť k zvereniu maloletej do striedavej osobnej starostlivosti. 20. Ústavný súd tento záver najvyššieho súdu nevyrušuje, a to práve s dôrazom na to, že koncept najlepšieho záujmu maloletých detí má byť leitmotívom akéhokoľvek konania, v ktorom sa rozhoduje o právnom postavení maloletého. Z odôvodnení rozhodnutí konajúcich súdov je zreteľné, že za primárne hľadisko svojho rozhodovania považovali kritérium najlepšieho záujmu maloletej, pričom jeho naplnenie videli v jej zverení do osobnej starostlivosti matky za súčasného zachovania styku sťažovateľa s maloletou v čo najširšom možnom rozsahu. Konajúce súdy sa pritom neobmedzili len na skúmanie schopnosti rodičov spolupracovať, po ktorej volá sťažovateľ, ale najmä na osobitosti konkrétnej veci, ktoré boli zistené dokazovaním, teda aktuálnu životnú situáciu maloletej, jej postoj k obom rodičom a hlavne jej názor na striedavú osobnú starostlivosť (ten vyjadrila pred súdom prvej inštancie v čase, keď mala 12 rokov, pozn.). Sťažovateľ pritom mal

Svoj záver opreli nielen o neschopnosť rodičov vzájomne komunikovať, ale aj o správanie otca, v dôsledku ktorého maloletá vyjadrila nesúhlas so zverením do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Zároveň odpovedali na výhrady sťažovateľa, keď ani prípadné prehodnotenie otázky, či je možné považovať komunikáciu medzi rodičmi za dostatočnú a konštruktívnu, by neviedlo k inému verdiktu. 21.

Súdy vyhodnocujú rôzne kritériá pre posúdenie schopnosti dieťaťa prezentovať svoj názor, pričom v danom prípade súdy prihliadali najmä na vek maloletej (12 rokov, ku dňu rozhodovania ústavného súdu viac ako 14 rokov, pozn.), jej schopnosť prezentovať svoju predstavu a vzájomný vzťah medzi sťažovateľom a maloletou. Tieto premenné sa stali základom odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov v danej veci, ktoré vyvažovali potenciálny zásah do práv sťažovateľa s právami dieťaťa, akcentujúc jej najlepší záujem s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci.

Z rozhodnutia mestského súdu vyplýva, že mestský súd vzal za základ výdavky, ktoré deklarovala matka (keďže maloletá bola v osobnej starostlivosti matky) a korigoval ich vo vzťahu k tým, ktoré deklaroval otec a ktoré namietal. Uvedené viedlo najvyšší súd k záveru, že súdy nižších inštancií dôkladne zhodnotili, či rodičom deklarovaná suma je primeraná. Teda aj v tomto smere vyhodnotil ich rozhodnutia ako také, ktoré sú podložené dôkazmi a je z nich zrejmé, ktoré potreby maloletej a v akej výške sa považujú za primerané. K výhradám sťažovateľa dodal, že na pojednávaní 6. marca 2025 matka podala vysvetlenie k námietkam otca proti jednotlivým položkám nákladov na maloletú, ktoré sťažovateľ následne nerozporoval (bližšie pozri zápisnicu o pojednávaní zo 6. marca 2025). Dôvodom zvýšenia výživného od 1. septembra 2023 bola podstatná zmena okolností na strane maloletej spočívajúca v jej nástupe na gymnázium a náklady stúpli aj v dôsledku

či nespravodlivosti. V konaní o výživnom sa zásada zákazu zhoršenia situácie (tzv. reformatio in peius) neuplatňuje tak striktne ako v klasických súdnych sporoch. Pri určovaní a úprave výživného súdy v prvom rade prihliadajú na aktuálne odôvodnené potreby dieťaťa a životnú úroveň

24. Vo vzťahu ku skutkovým námietkam sťažovateľa ústavný súd súhrnne uvádza, že účelom konania o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je námietka o nesprávnom zistení skutkového stavu (v tomto prípade skutočného stavu veci), nie je to, aby ústavný súd pokračoval v procese hodnotenia dôkazov tak, ako bolo skončené v konaní pred všeobecnými súdmi.

25. V medziach takto limitovaného prieskumu skutkovej roviny veci ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu dôvody, pre ktoré by mohol konštatovať porušenie práv sťažovateľa. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je v podstatných námietkach identická s dovolacou argumentáciou, na ktorú najvyšší súd (s poukazom na dôvody rozsudku krajského súdu) poskytol relevantné odpovede. Ústavný súd chápe, že sťažovateľ môže cítiť krivdu v tom, že rozhodnutie nelícuje s jeho predstavou, keďže striedavá osobná starostlivosť bola vzhľadom na dobré vzťahy maloletej s oboma rodičmi „v hre“. Vychádzajúc z obsahu odôvodnení rozhodnutí vo veci konajúcich súdov, nepovažuje však riešenie a výsledok sporu za nespravodlivý, a na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov za dostatočné, rešpektujúce na vec dopadajúcu právnu úpravu v kontexte rozhodných skutočností a najmä názor maloletej. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.

26. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút dovolania je súčasťou subsystému opravných prostriedkov, ktorými možno za ustanovených podmienok prelomiť právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, pričom z hľadiska jeho prípustnosti, ako aj priebehu konania je primárne zameraný na odstránenie vád zmätočnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci, a nie na odstránenie skutkových deficitov konania, na ktoré primárne poukazuje sťažovateľ.

III.3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu: 28. Sťažovateľ v zmysle petitu namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Porušenie týchto práv však v obsahu ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom nekonkretizuje. 29. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde) sa prejavuje predovšetkým jeho viazanosťou tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (IV. ÚS 343/2020, IV. ÚS 572/2020). Súčasne je potrebné uviesť, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej sťažnosti, a od jeho kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Preto musia dôvody ústavnej sťažnosti korešpondovať s jednotlivými namietanými porušeniami základných práv alebo slobôd. 30. Ústavná sťažnosť neobsahuje základnú obsahovú náležitosť, ktorou sú konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu týchto ním označených práv napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov (správne ich postupom, pozn.). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť aj v tejto časti, a to podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom. 31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.