I. ÚS 347/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky skutkový stav veci

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 17 ods. 1 charty a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Mestského súdu Bratislava III [do 31. mája 2023 Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)] v konaní vedenom pod sp. zn. B1-28Cb/48/2016 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cob/191/2019 (ďalej len „odvolacie konanie“). Žiada tiež prikázať mestskému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, a priznať primerané finančné zadosťučinenie 15 000 eur od mestského súdu a 8 000 eur od krajského súdu, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Uvedené však okrem opakovania všeobecných fráz a poukazu na príslušnú judikatúru zásadne nijako bližšie neodôvodňuje. 3. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ostatného spisového materiálu a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva nasledujúci stav veci:

Okresný súd prvýkrát rozhodol vo veci zamietajúcim rozsudkom č. k. 28Cb 48/2016-503 zo 17. júna 2019 potvrdeným rozsudkom krajského súdu č. k. 1Cob 191/2019-605 z 15. októbra 2020. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 8. decembra 2020 a po doručení rozsudku krajského súdu bolo konanie prvýkrát právoplatne skončené 15. decembra 2020. Na základe dovolania sťažovateľky aj OHKH bol súdny spis 19. januára 2022 predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1Obdo/4/2022 z 19. apríla 2023 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti v náhrade trov konania a rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3.3. V súvisiacom konaní mestský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. B1-26Cb/17/2013 z 24. januára 2025 tak, že zmluva medzi žalobcami a žalovaným je platná a stále trvá, a preto nárok žalobcov (sťažovateľky a druhého žalobcu) je v namietanom konaní daný a existuje, čím odpadol dôvod na prerušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého konania.

3.5. V súvisiacom konaní súčasne rozhodoval krajský súd o podanom odvolaní a rozsudkom sp. zn. 4Cob/34/2025 z 11. decembra 2025 rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v súvisiacom konaní potvrdil (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2026, pozn.). 3.6. Ďalší návrh na pokračovanie v napadnutom konaní sťažovateľka podala 12. decembra 2025 a mestský súd následne uznesením sp. zn. B1-28Cb/48/2016 z 15. januára 2026 rozhodol o pokračovaní v prerušenom napadnutom konaní a po dvoch pojednávaniach (11. februára 2026 a 8. apríla 2026) rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. B1-28Cb/48/2016 z 8. apríla 2026, ktorým mestský súd žalobe sťažovateľky vyhovel v celom rozsahu.

5. V roku 2024 (8. februára 2024, pozn.) sťažovateľka podala samostatnú ústavnú sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní pred okresným súdom a napadnutým konaním pred krajským súdom, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 177/2024-34 z 28. augusta 2024 tak, že vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28Cb/48/2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cob/191/2019; mestskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie 1 500 eur od mestského súdu a 500 eur od krajského súdu a náhradu trov konania pred ústavným súdom 856,75 eur a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

Krajský súd rozsudkom z 15. októbra 2020 rozsudok okresného súdu potvrdil, teda po jednom roku od predloženia veci (16. októbra 2019). Najvyšší súd uznesením z 19. apríla 2023 zrušil rozsudok krajského súdu aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie.

5.3. Ostatnú samostatnú ústavnú sťažnosť podanú OHKH 25. októbra 2024 ústavný súd odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 3/2025 zo 16. januára 2025 ako zjavne neopodstatnenú a vo vzťahu k postupu v konaní krajského súdu sp. zn. 1Cob/191/2019 ako neprípustnú pre prekážku právoplatne rozsúdenej veci.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je opakované namietané porušenie označených práv sťažovateľky postupom mestského súdu (predtým okresného súdu) a krajského súdu v obchodnoprávnom spore začatom v roku 2016, v ktorom má postavenie žalobkyne. 7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Sťažovateľka svojou ústavnou sťažnosťou namieta prieťahový postup mestského súdu v posudzovanom období s dôrazom na to, že po meritórnom rozhodnutí veci rozsudkom sp. zn. B1- 28Cb/48/2016 z 8. apríla 2026 nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti vyhotovené písomné vyhotovenie rozsudku a toto následne doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky, čím je napadnuté konanie stále vedené pred súdom prvej inštancie. 9. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 186/2010, I. ÚS 7/2023) a namietané porušenie označených práv sťažovateľky možno posudzovať spoločne.

konanie. 11. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

(m. m. IV. ÚS 221/04). 12. O zjavnú neopodstatnenosť ide, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012, III. ÚS 288/2016, II. 59/2019). 13. Ústavný súd s odkazom na bod 5 odôvodnenia tohto uznesenia konštatuje, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je obsahovo v podstate totožná s jej predchádzajúcou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. februára 2024, v ktorej sťažovateľka rovnako namietala prieťahy v postupe

Podstatná časť argumentácie sťažovateľky a obsahová stránka oboch podaní je prevažne rovnaká, cituje v zásade aj totožnú judikatúru ESĽP či ústavného súdu k danej problematike, upriamujúc pozornosť ústavného súdu na celkovú dĺžku konania pred súdom prvej inštancie, ktoré trvá ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti 10 rokov a 1 mesiac.

14.2. Podotkol, že konanie bolo prerušené na základe uznesenia mestského súdu sp. zn. B1- 28Cb/48/2016 zo 7. augusta 2023 do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na mestskom súde pod sp. zn. B1-26Cb/17/2013. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3/2025 zo 16. januára 2025 skonštatoval dôvodné prerušenie konania.

8. mája 2026. Ústavná sťažnosť z 29. apríla 2026 obsahuje tvrdenia o tom, ako nebol doručený písomne vyhotovený rozsudok, hoci lehota na jeho vyhotovenie a odoslanie stále plynula. Sťažovateľka celkom nelogicky a účelovo navyšuje dĺžku konania aj o obdobie prerušenia, ktoré nastalo na základe jej vlastného návrhu. Okrem toho jednotlivé obdobia boli opakovane posudzované ústavným súdom a sťažovateľka ich opakovane započítava. Tiež dal do pozornosti, že sťažovateľka ani nevie, akú sumu vlastne žaluje, pretože 60 957,65 eur žaluje iná žalobkyňa v danom spore. Sťažovateľka žaluje 31 486,89 eur, a preto sa nesústredená činnosť vzťahuje skôr na sťažovateľku než na súd. 14.3. Mestský súd na záver uviedol, že po odpadnutí dôvodu na prerušenie napadnutého konania vo veci konal viac ako plynulo (v lehotách podstatne kratších ako tých, ktoré sú judikatúrou ústavného súdu označované ako ústavne akceptovateľné) a v čase podania ústavnej sťažnosti už vo veci vyhlásil rozsudok, ktorý následne aj v zákonnej lehote doručoval sporovým stranám. Sťažovateľkou navrhované finančné zadosťučinenie považuje za extenzívne, a to aj v porovnaní s predmetom konania, keď požadovaná suma presahuje hodnotu polovice sťažovateľkou žalovanej istiny. Na základe uvedených skutočností navrhuje ústavnú sťažnosť odmietnuť. 14.4. Ústavný súd nevyhodnotil ako nevyhnutné doručiť sťažovateľke vyjadrenie mestského súdu na repliku, keďže obsahovalo najmä skutočnosti známe zo spisu aj sťažovateľke a zásadne rozhodnutie ústavného súdu neovplyvnilo.

II.3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v odvolacom konaní: 17. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu (predtým okresného súdu) v napadnutom konaní a krajského súdu v odvolacom konaní ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti absentujú konkrétne dôvody, v ktorých by malo spočívať porušenie označených práv, a toto v podstate možno vyvodiť len z tvrdení sťažovateľky o existencii zbytočných prieťahov v postupe označených súdov založenej na dĺžke konania s poukazovaním na judikatúru najmä ESĽP, resp. jej citovaním. 18. Ústavný súd primárne opakovane dáva do pozornosti, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť konania pred orgánom verejnej moci obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu z týchto dôvodov však napriek tomu môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy (spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou alebo neefektívnou a nesústredenou činnosťou), ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného konania signalizujú, že v postupe orgánu verejnej moci došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmetu konania, teda toho, čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (pozri m. m. IV. ÚS 242/07 – a contrario). 19. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže byť porušené v dôsledku existencie zbytočných prieťahov v konaní orgánu verejnej moci len za kumulatívneho splnenia, že (i) v rozporovanom konaní ústavný súd zistí a vo svojom rozhodnutí vysloví porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a (ii) intenzita zbytočných prieťahov vo svojej podstate znamená úplne zmarenie možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sa domáha (III. ÚS 49/04, III. ÚS 348/05, I. ÚS 271/2021), čo sa prednostne predpokladá v niekoľkoročnom, spravidla desiatky rokov trvajúcom konaní, čo nie je prípad sťažovateľky. 20. Hoci napadnuté konanie nie je stále právoplatne skončené, s ohľadom na konkrétne okolnosti daného sporu vrátane obdobia dôvodného prerušenie konania, ako aj chýbajúce kvalifikované

odôvodnenie

ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je treba odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako aj podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.

22. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

sú ako základné práva a slobody zakotvené v ústave alebo v kvalifikovaných medzinárodných zmluvách [III. ÚS 352/2017 (ZNaU č. 63/2017)]. Ústavná sťažnosť nemôže byť naformulovaná nedostatočne a neurčito a vytvárať tak priestor na dohady a dedukcie (III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 91/2018).

24. V ústavnej sťažnosti absentuje relevantná sťažnostná argumentácia, ktorá by ústavnému súdu umožnila reálne posúdenie rozporovaného postupu všeobecných súdov označených v záhlaví tohto rozhodnutia vo vzťahu k označeným právam sťažovateľky. Prepisované citácie judikatúry ústavného súdu a ESĽP a tvrdenie, že zásah do namietaných práv majetkovej povahy sa prejavuje aj tým, že sťažovateľka je vzhľadom na celkovú dĺžku konania nútená platiť svojmu právnemu zástupcovi nemalé peňažné prostriedky za zastupovanie v napadnutom konaní, nie je možné považovať za relevantné odôvodnenie predloženej ústavnej sťažnosti.

Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, III. ÚS 357/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 280/2020). Keďže sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (ktorý navyše zastupuje rôznych sťažovateľov v početných konaniach pred ústavným súdom), prípadná výzva na odstránenie zistených nedostatkov by de facto znamenala suplovanie úkonov právnej služby a povinnosti advokáta postupovať s odbornou starostlivosťou [§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení], čo nie je žiadnym spôsobom akceptovateľné (m. m. IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010, II. ÚS 660/2016, I. ÚS 173/2022).

II.5. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 ods. 2 charty a čl. 17 ods. 1 charty postupom mestského súdu v napadnutom konaní a krajského súdu v odvolacom konaní: 27. V ústavnej sťažnosti absentuje akékoľvek bližšie odôvodnenie, ktoré by malo svedčiť v prospech záveru o porušení predmetných práv namietaným postupom sťažovateľkou označených všeobecných súdov. Pritom zo vzájomnej väzby medzi ustanoveniami zákona o ústavnom súde (§ 43 v spojení s § 123 zákona o ústavnom súde) vyplýva povinnosť sťažovateľa označiť základné práva a slobody, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy či iného právneho dokumentu upravujúceho garanciu práv a slobôd, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08, I. ÚS 318/2018), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy. 28. Otázkou možnej aplikácie charty na prípad sťažovateľky sa ústavný súd podrobne vysporiadal vo svojom náleze č. k. I. ÚS 6/2022-97 zo 14. apríla 2022, ktorým rozhodol o prvej ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Aplikujúc zásadu hospodárnosti konania, ústavný súd v tejto časti odkazuje na svoje závery obsiahnuté v bode 46 a 47 odôvodnenia predmetného nálezu a uzatvára, že ústavnú sťažnosť sťažovateľky je nutné aj v tejto časti odmietnuť podľa §56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako aj podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. 29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti.