I. ÚS 348/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 348/2026-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Michalom Hrivnákom, advokátom, Krížna 44, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-21C/28/2023 takto

rozhodol:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 348/2026-17 z 9. júna 2026 prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľa, doručenú mu 7. mája 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B1-21C/28/2023 (ďalej len „napadnuté konanie“). Súčasne navrhuje prikázať mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať primerané finančné zadosťučinenie 2 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľa predchádza jeho ústavná sťažnosť podaná 18. decembra 2025 z rovnakých dôvodov a s rovnakým obsahom, ktorú ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 5/2026-13 z 13. januára 2026 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. 3. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 30. mája 2023 (správne 29. mája 2023, pozn.) domáha proti Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia 11 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu ako príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho rozvrhovania služobných zmien z dôvodu pochybenia pri transpozícii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, o ktorej do dňa podania ústavnej sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľ pritom v druhej ústavnej sťažnosti vôbec nezmienil svoju predchádzajúcu ústavnú sťažnosť ani aktuálny stav napadnutého konania (nariadenie termínu pojednávania, pozn.).

III. Vyjadrenie mestského súdu 6. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/381/2026 z 26. mája 2026, o ktoré ho ústavný súd požiadal v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti v súlade s § 56 ods. 6 vetou za bodkočiarkou zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), pripojil chronologický prehľad procesných úkonov realizovaných v napadnutom konaní a uviedol, že predmetná vec nie je zatiaľ právoplatne rozhodnutá najmä z dôvodu existencie okolností objektívnej povahy so zreteľom na množstvo spisov v súdnom oddelení zákonnej sudkyne popri ďalšom novom nápade vecí, pričom niektoré bolo potrebné vybavovať prednostne. Poukázal na personálnu poddimenzovanosť a nadmernú pracovnú zaťaženosť sudcov mestského súdu spôsobenú vysokým nápadom nových vecí. Upriamil pozornosť tiež na objektívne prekážky, akými boli implementácia súdnej mapy a s ňou spojené protokolárne preberanie súdnej agendy vo všetkých súdnych oddeleniach, ako aj sťahovanie do nového sídla mestského súdu v období mesiacov február a marec 2026. Vo veci sťažovateľa je nariadený termín pojednávania na 4. september 2026, čím je procesný postup v napadnutom konaní momentálne plynulý a v súlade s príslušnými predpismi, ako aj v súlade so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. 7. Na tomto vyjadrení zotrval aj vo svojom podaní z 10. júna 2026. 8. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať vyjadrenie mestského súdu sťažovateľovi na repliku, keďže jeho vyjadrenia sú objektívne overiteľné z obsahu súdneho spisu, a preto prípadná replika nemá vecný potenciál ovplyvniť rozhodnutie ústavného súdu.

29. júla 2025 zostal nečinný do 28. apríla 2026, keď zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na 4. september 2026. 14. V tomto ohľade ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená či neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (IV. ÚS 396/04, I. ÚS 361/2022), najmä ak, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, už exitujú rozhodnutia k danej problematike. 15. V konklúzii uvedeného ústavný súd uzatvára, že napadnuté konanie vykazuje zbytočné prieťahy, ktorými došlo k porušeniu namietaných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Spor v danej veci trvá tri roky, čo je už na hranici ústavne akceptovateľnej dĺžky súdneho konania, pričom samotný postup súdu nemožno považovať za zodpovedajúci princípu procesnej ekonómie bez ohľadu na objektívne prekážky tvrdené mestským súdom, ako bol prechod súdnictva z okresného súdu na mestský súd v dôsledku tzv. súdnej mapy, personálne problémy s tým spojené a následne aj zmena sídla mestského súdu. 16. Na okraj veci k sťažovateľom opätovne pertraktovanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý však nepremietol do sťažnostného petitu, ústavný súd v súlade s bodom 9 svojho uznesenia č. k. IV. ÚS 5/2026-13 z 13. januára 2026 opakuje, že v danom prípade o ňom nemožno uvažovať, keď zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť iba v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy, ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmet konania, teda to, čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti – denegatio iustitiae.

VI. Trovy konania 20. Ústavný súd priznal sťažovateľovi v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde náhradu trov konania v celkovej sume 507,20 eur (bod 4 výroku tohto nálezu), čo je polovica ním požadovanej sumy 1 014,40 eur, keď zohľadnil, že sťažovateľ odôvodnenie svojej druhej ústavnej sťažnosti prakticky iba opísal zo svojej pôvodnej ústavnej sťažnosti, ktorá bola predmetom konania sp. zn. IV. ÚS 5/2026, bez toho, že by sa aspoň stručne vyjadril k časovému posunu v napadnutom konaní. 21. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 je 396,50 eur a sadzba za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 15,86 eur, čo spolu predstavuje sumu 2 x 824,72 eur za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) zvýšenú o daň z pridanej hodnoty, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platiteľom (priložené osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty), o sumu 189,68 eur, z čoho jedna polovica predstavuje 507,20 eur. 22. Na tomto mieste ústavný súd dáva do pozornosti, že v zmysle § 73 zákona o ústavnom súde účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania a len v odôvodnených (i) prípadoch môže (ii) podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby ich úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu. Zákon o ústavnom súde tak nestavia právo na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako je to v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesoch (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (III. ÚS 209/2020, I. ÚS 357/2021, I. ÚS 418/2022).