I. ÚS 349/2015

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 3. p r i z n á v a trovy konania v sume 447,97 € (slovom štyristoštyridsaťsedem eur a deväťdesiatsedem centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta Mgr. Ivana Bugriho, Bystrický rad 453/77, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a (ďalej len „ústava“) práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 13 C 152/2011-142 z 8. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia ako vlastníci pozemkov domáhali proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemkom. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 13 Co 56/2013-176 z 12. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uviedla: «Na základe podnetu žalobcov podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa 13.03.2014 mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 08.11.2012, č. k. 13C 152/2011-142 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 12.03.2013, č. k. 13Co 56/2013-176, pričom žiadal tieto rozsudky zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil generálny prokurátor tým, že podľa jeho názoru sú napadnuté rozsudky nepreskúmateľné, postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“).

. . Na podklade mimoriadneho dovolania bolo na Najvyššom súde Slovenskej republiky začaté a vedené konanie o mimoriadnom dovolaní pod sp. zn. 4 MCdo 2/2014. Následne nás Najvyšší súd SR vyzval na podanie vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu, ku ktorému sme podali prostredníctvom nášho právneho zástupcu písomné vyjadrenie zo dňa

. . Podľa nášho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a rozhodnutím - uznesením zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014, porušil právo sťažovateľa - , na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že vecne prejednal a následne vyhovel mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky napriek tomu, že podľa nášho názoru nebolo mimoriadne dovolanie v danom prípade procesné prípustné. Vyhovením mimoriadnemu dovolaniu a zrušením rozsudku odvolacieho (krajského) ako aj prvostupňového (okresného) súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv, a to z dôvodov, na ktoré poukazujeme nižšie.

. . Pokiaľ najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudky krajského ako aj okresného súdu z dôvodu, že žalobcom bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda došlo k vade podľa § 237 písm. f) O. s. p., de facto tým priznal, že sami žalobcovia mali k dispozícii účinný prostriedok nápravy - v danom prípade dovolanie, ktoré mohli odôvodniť rovnako ako generálny prokurátor, t.j. namietať vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. V tomto smere poukazujeme aj na to, že otázku splnenia podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania je potrebné skúmať nie podľa dôvodov uplatnených podnecovateľmi mimoriadneho dovolania (žalobcami) resp. generálnym prokurátorom, ale práve z hľadiska dôvodov, na základe ktorých najvyšší súd rozhodol o zrušení napadnutých rozhodnutí. Pokiaľ teda v napadnutom uznesení najvyšší súd konštatoval naplnenie ustanovenia § 237 písm. f) súdmi nižšieho stupňa, potvrdil tým, že bola daná prípustnosť dovolania, ktorým žalobcovia mohli dosiahnuť ochranu svojich práv a naplniť sledovaný účel - zrušenie rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, napriek

prostriedok ochrany svojich práv v podobe dovolania, ktoré však nepodali, pričom žalobcovia zároveň ani nikdy netvrdili pripadnú existenciu zákonnej prekážky, ktorá by im v danom prípade znemožňovala využiť podanie dovolania. Pokiaľ ide o posudzovanie podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, v tomto smere v neposlednom rade poukazujeme aj na aktuálne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.03.2015, PLz. ÚS 3/2015-22, v ktorom plénum ústavného súdu zaujalo nasledovné stanovisko: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohladňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd ďalej taktiež uviedol, že: „1.

Ide o tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia. 2. V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesné neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014 a jeho postupom porušené boli .

Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 EUR na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Ivana Bugriho... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 349/2015-17 z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Ústavnému súdu bolo 2. decembra 2015 doručené vyjadrenie žalobcov v namietanom konaní (v ktorom je sťažovateľka v postavení žalovanej), v ktorom argumentujú v prospech nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľky.

a uviedol: «Podľa § 243/ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/v konaní došlo k vadám uvedeným v §237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na to, že sa v minulosti vyskytli nejednotné názory na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z hľadiska jej podmienenia tým, či účastník, ktorý podal podnet na tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 36/2008. Právna veta tohto stanoviska znela: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku

spoločné rokovanie občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj podľa čl. 17 ods. 4 písm. c/ a čl. 19 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Pls 1/2006).

záujmov“, 2. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseitrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že vzdujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009) alebo iného právneho názoru.

Sudcovia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu dospeli na predmetnom spoločnom zasadnutí oboch kolégií prevažnou väčšinou k záveru, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s rozhodnutiam ESĽP týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani s ostatným zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu PL. z. 3/2015. Nezanedbateľnou skutočnosťou pritom je, že ide o súdne orgány oprávnené v určitých prípadoch zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu. Na uvedenom rokovaní kolégií najvyššieho súdu bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“. Toto stanovisko (publikované pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu

Podobne, ak by účastník konania mohol svojim dovolaním dosiahnuť účel sledovaný mimoriadnym dovolaním, je procesné neprípustný tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora podaný v prospech účastníka, ktorý nevyužil možnosť podať dovolanie. Pokiaľ účastník konania má sám možnosť použiť opravný prostriedok, ktorý je v jeho vlastnej dispozícii, musí prednostne použiť tento opravný prostriedok. Pravidlo vyčerpania opravných prostriedkov požaduje využiť možnosti všetkých opravných prostriedkov dostupných podľa právneho poriadku, o ktorých sa dá predpokladať, že budú predstavovať efektívnu ochranu práv a sú postačujúce na

Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, Či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží totiž ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Podlá prevažujúceho názoru sudcov zúčastnených na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.).»

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušený rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd prípustnosť aj dôvodnosť dovolania odôvodnil danosťou vady konania podľa § 237 písm. f) OSP. Označenú vadu konania najvyšší súd ustálil v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu (aj okresného súdu). Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta neprípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z dôvodu, že podľa nej neboli splnené zákonne podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243e ods. 1 OSP, splnenie ktorých je predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 OSP. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenej arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorý zrušil v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozsudok

krajského súdu a rozsudok okresného súdu z dôvodu [§ 237 písm. f) OSP], ktorý zakladal prípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkom konania, ktorý ale účastníkmi konania nebol vyčerpaný. Najvyšší súd podľa sťažovateľky neprípustným spôsobom zasiahol do právoplatne skončeného konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní vo výške 1.161,30 Eur. Námietky uvádzané generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní nepovažovala za dôvodné, pretože ani generálny prokurátor neuvádza žiadny právny dôvod ktorým by spochybnil správnosť záverov súdov o jednorázovosti odplaty a preukázal by dôvodnosť jeho názoru o tom, že odplaty je možné domáhať sa vo forme opakovaného plnenia. Za dôvodnú nepovažuje ani námietku týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom a tiež inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., naviac pri splnení tejto dovolacej námietky by do úvahy neprichádzala prípustnosť mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, pretože nedostatočné

odôvodnenie

je vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktorá pripúšťa možnosť podať dovolanie účastníkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania (243e ods. 1 a 2 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozsudky nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. a § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia treba zrušiť. Z ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 2430, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho. ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. ... Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu tak aj okresného súdu postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“

Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená spoločným zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 publikovaným pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (na ktoré poukázal najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti) v tomto znení právnej vety: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Najvyšší súd vo svojom vyjadrení súčasne uviedol, že „Podľa prevažujúceho názoru sudcov zúčastnených na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O. s. p.).“.

Citované zjednocujúce stanoviská pléna ústavného súdu a občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia (napr. novšie rozhodnutia vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike).

Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu len z dôvodu, pre ktorý mohli samotní žalobcovia podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), čím porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016