I. ÚS 351/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 351/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 400/2013 z 19. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58 C 3/2012 sa sťažovateľkina právna predchodkyňa domáhala vrátenia daru – 2­izbového bytu č. 61 na 6. poschodí bytového domu na , spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku o veľkosti , nachádzajúcich sa v katastrálnom území , obec , zapísaných na LV č. . Po smrti pôvodnej žalobkyne vstúpila do konania na jej miesto sťažovateľka ako dedička (v priebehu odvolacieho konania). Rozsudkom zo dňa 28. 2. 2013, sp. zn. 58 C 3/2012 Okresný súd Bratislava II žalobu zamietol. Na odvolanie právnej predchodkyne sťažovateľky Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 19. 3. 2015, č. k. 9 Co 400/2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne a vyčerpávajúco odôvodnil.“

Podľa názoru sťažovateľky nie je napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnené, pretože v konaní nebola posúdená otázka, či darovacia zmluva uzatvorená medzi právnou predchodkyňou sťažovateľky a jej synom (ďalej len „odporca“) vystupujúcom v konaní v procesnom postavení odporcu je platným právnym úkonom. Uvedenú skutočnosť bol krajský súd povinný vo vzťahu k potenciálnej absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy posudzovať ex offo.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v rozsudku sp. zn. 58 C 3/2012 z 28. februára 2013 sa podľa sťažovateľky „v plnej miere venuje iba iným predpokladom na úspešné domáhanie sa vrátenia daru (predovšetkým správanie sa obdarovaného v rozpore s dobrými mravmi). Z uvedeného veľkého rozsahu iba jeden odsek, aj to nie výslovne, rieši otázku existencie darovacej zmluvy ako platného právneho úkonu... Napriek skutočnosti, že sťažovateľka pred odvolacím súdom namietala, že súd pochybil ak sa riadne nezaoberal platnosťou darovacej zmluvy, odvolací súd sa k tejto námietke žiadnym spôsobom nevyjadril. Z rozhodnutia odvolacieho súdu a v ňom obsiahnutého všeobecného konštatovania možno iba odvodiť, že ani táto námietka nemala taký charakter, aby sa odvolací súd ňou bol nútený zaoberať.“.

V posudku sa ďalej uvádza, že dňa 29. 05. 2012 vyšetrila na odporúčanie obvodnej lekárky pre výraznú progresiu demencie. Od prekonaných mozgových príhod v r. 2003 a 2004 pokračovanie progresie poklesu pamäti, vštiepivosti a výbavnosti. Lekárka Diagnostikovala vaskulárnu demenciu ťažkého stupňa po cievnych poruchách v r. 2003 a 2004. Odporúčala: pacientka je plne závislá od starostlivosti druhej osoby. Nutnosť asistencie s príjmom tekutín, stravovania, užívaním liekov, bežnou hygienou, udržiavaním poriadku, cestovaním. Je riziko úrazu, zablúdenia, dehydratácie a malnutície. Riziko pri manipulácií s elektrinou a plynom. Tento stav nenastal v poslednej dobe, ale pravdepodobne podľa anamnézy trvá 6­7 rokov. Sporná darovacia zmluva pritom bola uzavretá len približne 11 mesiacov pred uvedeným lekárskym vyšetrením. dňa 23. 05. 2012 po vyšetrení konštatovala, že v súčasnosti vykazuje známky univerzálnej artériosklerózy s obrazom počínajúcej demencie aj prejavmi organického psychosyndrómu po prekonaných cievnych príhodách mozgových. Pri uvedených diagnózach je značne emočne aj efektívne labilná, ľahko sa rozruší, má problémy s koncentráciou, vykazuje nerovnomerne rozložené poruchy pamäte, je neistá, nesamostatná, závislá na pomoci iných, osobnosť sa javí organicky zmenená, mierne deteriovaná. Znalkyňa po vyšetrení konštatuje, že posudzovaná je celkovo emočne aj afektívne labilná, zraniteľná, neschopná primeranej koncentrácie pozornosti, je celkovo neschopná orientovať sa v nových situáciách, je bezradná, nesamostatná, plne závislá od pomoci a starostlivosti druhej osoby. Potrebuje s ohľadom na deficit intelektových a pamäťových schopností neustálu podporu a asistenciu aj pri bežných denných aktivitách (hygiena, stravovanie, užívanie liekov, cestovanie a pod.) potrebuje aj emočnú, psychickú a sociálnu podporu a usmerňovanie aj pri minimálnych a elementárnych sociálnych situáciách. Znalkyňa u menovanej diagnostikovala vaskulárnu demenciu stredne ťažkého až ťažkého stupňa. Znalkyňa na otázku súdu odpovedala: „Menovaná pani trpí duševným ochorením konkrétne vaskulárnou demenciou stredne ťažkého až ťažkého typu), v dôsledku čoho nie je vôbec schopná konať samostatne a obstarávať si svoje veci. Je plne odkázaná na pomoc druhej osoby.“»

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu, ktorým sa právna predchodkyňa sťažovateľky domáhala proti odporcovi vrátenia daru na základe § 630 Občianskeho zákonníka z dôvodu jeho správania spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, a to k právnej predchodkyni sťažovateľky, ako aj k sťažovateľke (jej dcére).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecnými súdmi nebola posúdená procesná spôsobilosť právnej predchodkyne navrhovateľky uzavrieť darovaciu zmluvu, z ktorej vzhľadom na jej zdravotný stav vyplynula potreba zaoberať sa platnosťou tejto darovacej zmluvy. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nutné považovať za neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom krajského súdu v rozsahu svojej právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, iba za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu, a či prijaté právne závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

V namietanom potvrdzujúcom rozsudku krajský súd najskôr uviedol obsah odvolaním sťažovateľky (resp. jej právnej predchodkyne) napadnutého rozsudku okresného súdu, opísal doterajší priebeh konania a venoval sa obsahu odvolania. Následne ako súd odvolací v intenciách § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny využijúc možnosť skráteného odôvodnenia podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil po tom, ako dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny záver a svoje rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Odvolací súd uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 19. 3. 2015, nepripustil v zmysle § 95 ods. 2 O. s. p. navrhovanú zmenu návrhu. Vzhľadom na nové skutkové okolnosti, uvedené počas odvolacieho konania, týkajúce sa platnosti darovacej zmluvy, ktoré neboli uvedené v pôvodnom návrhu ani počas konania na súde prvého stupňa, by výsledky doterajšieho konania, ktoré bolo zamerané na to, či boli splnené podmienky na vrátenie daru, nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým navrhovateľ, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe /pozri R č. 33/2010/. Nadovšetko navrhovateľka pri navrhovanej zmene návrhu, nereagovala žiadnym procesným spôsobom na skutočnosť, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu, vlastníkom bytu, ktorý bol predmetom darovania, už nie je odporca, ale , rod. bytom , ktorá nadobudla vlastnícke právo na základe darovacej zmluvy zo dňa 4. 7. 2014, o ktorej skutočnosti bola navrhovateľka oboznámená čítaním aktuálneho čiastočného LV č. .“

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd i námietku sťažovateľky, resp. jej právnej predchodkyne, ktorou namietala nesprávne posúdenie nesplnenia podmienok na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, teda intenzitu správania odporcu spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, resp. jeho sústavnosť k pôvodnej navrhovateľke, ako aj k sťažovateľke.

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorých sa sťažovateľka dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované priamo a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľka mala v konaní nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd (aj okresný súd) založil svoje rozhodnutie na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená, že je jej sťažnosť dôvodná (obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, čo nie je prípad sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového súdu za legitímny s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015