I. ÚS 35/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 35/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tos 70/2015 z 9. septembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Krajský súd na základe odvolaní podaných sťažovateľom i ďalšími spoluobžalovanými, hoci odvolanie podal aj príslušný prokurátor, podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. júna 2014 uznesením sp. zn. 6 To 87/2014 z 11. marca 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015“) zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol, pričom dôvodom tohto rozhodnutia bolo porušenie ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.

Podaním z 5. augusta 2015 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o jej nahradenie zárukami podľa § 80 a § 81 Trestného poriadku, pričom argumentoval najmä arbitrárnosťou tzv. útekovej väzby, keďže sa na základe predvolania dobrovoľne dostavil na okresné riaditeľstvo, a zoslabnutím dôvodného podozrenia zo spáchania žalovaného trestného činu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 28/2013 z 19. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 19. augusta 2015“) žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a ponúknuté záruky na jej nahradenie neprijal. Sťažovateľovi bolo predmetné uznesenie doručené 28. augusta 2015 a on sám i jeho obhajca proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť, v ktorej zdôraznil, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou spochybňujúcou prípustnosť ďalšieho trvania väzby, a poukázal na svojvoľnosť uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015 s poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Krajský súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením z 9. septembra 2015 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu z 9. septembra 2015 doručené 30. septembra 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 19. augusta 2015 poukázal na príslušnú judikatúru (R 40/2003, R 1/1993, 2 Ntv 97/92), ktorú predložil ako protiargumentáciu na okresným súdom tvrdenú obťažnosť veci a vykonávania ďalších úkonov, ktoré podľa neho nemôžu byť dôvodom ďalšieho trvania jeho väzby. Krajský súd sa ani s touto námietkou sťažovateľa predloženou v konaní nevysporiadal.

V predmetnom konaní sťažovateľ argumentoval taktiež tzv. slabnutím podozrenia, že mohol spáchať žalovaný skutok, pričom poukazoval (na konkrétne dôkazy) na závažné pochybnosti o vierohodnosti jediného svedka obžaloby, tzv. kajúcnika (ide navyše len o odvodenú výpoveď), a označoval ďalšie dôkazy vykonané v priebehu hlavného pojednávania, s ktorými je výpoveď tohto svedka v rozpore. Za významnú treba podľa neho v tejto súvislosti považovať obhajobu obvinených prezentovanú v odôvodneniach proti rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014, ktorá je zhrnutá v uznesení krajského súdu z 11. marca 2015 a ktorá viedla k takým závažným pochybnostiam o ich vine, že krajský súd uvedený rozsudok zrušil. Na krajskom súde rozhodoval o väzbe sťažovateľa totožný senát a uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015 je súčasťou spisu, teda ide o skutočnosti súdu známe vyplývajúce aj z príloh predložených so sťažnosťou ústavného súdu, ako aj zo spisu v tejto veci.

Okresný súd v uznesení z 19. augusta 2015 uviedol, že argumenty sťažovateľa týkajúce sa dôvodov zrušenia rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014 boli ním vyhodnotené subjektívne, pretože uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015 obsahuje aj iné dôvody. Sťažovateľ považuje takéto hodnotenie ním predloženej argumentácie za prejav svojvôle zo strany okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015 neobsahuje žiadne iné dôvody, ktoré by mohli byť oporou pre záver o dôvodnosti vedeného trestného stíhania, a neobsahuje žiadnu argumentáciu, ktorá by spochybnila jeho námietky.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veciach sp. zn. I. ÚS 432/2001, IV. ÚS 3294/2009, I. ÚS 2208/13, IV. ÚS 16/02).

Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľa konštatovať, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci tým, že nekonkretizovali nijakým spôsobom dôkazy svedčiace pre hrozbu vysokého trestu a nešpecifikovali jeho možnú výšku z týchto dôkazov vyplývajúcu, porušili ním označené práva.

V súvislosti so záverom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sťažovateľ poukázal na uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015, ktorým bol zrušený

rozsudok

okresného súdu z 24. júna 2014 podľa neho zjavne na základe odvolaní podaných obvinenými. Vo výroku uznesenia krajského súdu z 11. marca 2015 nie je uvedené, že by bol rozsudok z 24. júna 2014 zrušený aj z podnetu odvolania prokurátorom. Vzhľadom na § 327 ods. 2 Trestného poriadku (reformatio in peius) tak sťažovateľovi už nemôže byť uložený trest odňatia slobody vo vyššej výmere ako 12 rokov.

Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol: „Hoci formálna možnosť uloženia trestu odňatia slobody do výmery 12 rokov by za splnenia ďalších podmienok predstavovala hrozbu vysokého trestu na účely tzv. útekovej väzby, z mechanického poukazovania súdov na možnosť uloženia až výnimočného trestu odňatia slobody je zrejmé, že k predmetnej veci bolo pristupované vyložene formalisticky. Za právne významné konkrétne skutočnosti i relevantným vzťahom k posudzovanej otázke, je možné považovať len argumenty uvedené v uznesení krajského súdu z 11. marca 2015 ohľadom nedostatočných skutkových zistení a pochybnosti o vine sťažovateľa a ďalej vykonané dokazovanie, ktoré vyznieva v prospech sťažovateľa.“

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považuje sťažovateľ ďalšie trvanie jeho väzby za neprimerané, súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa neho nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a ich rozhodnutia (uznesenie okresného súdu z 19. augusta 2015 a uznesenie krajského súdu z 9. septembra 2015) sú poznačené arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou, pričom v týchto súvislostiach poukázal sťažovateľ na judikatúru ESĽP (napr. veci Van Der Tang proti Španielsku z 13. 7. 1995, bod 55; Punzelt proti Českej republike z 25. 4. 2000, bod 73, Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, bod 67; Tomasi proti Francúzsku z 27. 8. 1992, bod 84, Klyahhin proti Rusku z 30. 1. 2004, bod 65; Panchenko proti Rusku z 8. 2. 2005, bod 107, Eudem proti Nemecku z 5. 7. 2001, bod 43-45, Janulis proti Poľsku zo 4. 11. 2008, Jasani proti Poľsku z 12. 10. 2010, Smatana proti Českej republike z 27. 9. 2007, bod 104 atď.).

Krajský súd v uznesení z 9. septembra 2015 podľa sťažovateľa na jeho námietky k dôvodnosti väzby a nepreskúmateľnosti uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015 v podstate nereagoval, pretože v ňom náležitým spôsobom podľa neho nekonkretizoval naplnenie podmienok jeho väzby, a záver tohto súdu, že dĺžka predmetného konania zodpovedá rozsahu a zložitosti prerokovávanej veci, považuje za nesprávny, keďže nebyť nezákonného postupu okresného súdu, predmetná vec mohla byť právoplatne skončená už 11. marca 2015, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu o odvolaniach procesných strán proti rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014. Sťažovateľ je toho názoru, že nepreskúmateľne a zmätočne pôsobí aj záver krajského súdu týkajúci sa hrozby uloženia vysokého trestu, ktorá má odôvodniť obavy z jeho úteku, ako aj konštatovanie existencie dôvodného podozrenia bez akéhokoľvek konkretizovania dôkazov a bez konfrontácie s uznesením krajského súdu z 11. marca 2015. Navyše, podľa sťažovateľa nie je namieste ani spochybňovanie jeho tvrdenia o dôkaznej núdzi, keďže je usvedčovaný len odvodenou výpoveďou tzv. kajúcnika , pretože uvedené tvrdenie opiera o uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015 a tiež o konštantnú judikatúru, podľa ktorej jeden sporný dôkaz k uznaniu viny nestačí. Krajský súd síce konštatoval, že sa otázkou viny nezaoberal, zjavne však pochybil, keď sa preskúmateľne nevysporiadal s tým, či dôkaznú situáciu aj po zrušení rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014 odôvodňuje dlhotrvajúcu väzbu sťažovateľa. Nepreskúmateľnosť a zjavnú nesprávnosť uznesenia krajského súdu z 9. septembra 2015 možno podľa sťažovateľa vidieť aj v bagatelizovaní jeho námietok konštatovaním, že sa dotýkajú prípravného konania, avšak krajský súd mal v jeho prípade pri rozhodovaní o takmer tri roky trvajúcej väzbe aplikovať ešte prísnejšie kritériá pre posúdenie dôvodov väzby.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 9. septembra 2015, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 70/2015 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, zruší uvedené uznesenie krajského súdu a prikáže sťažovateľa prepustiť z väzby na slobodu, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 14 000 € (z toho 4 000 € zaviaže zaplatiť okresný súd a 10 000 € zaviaže zaplatiť krajský súd), a taktiež mu prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

«Krajský súd (ďalej len „sťažnostný súd“) postupoval v zmysle ustanovenia § 192 ods.1 písm. a), písm. b) Tr. por. a pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa preskúmal ako nadriadený orgán tak správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo výroku napadnutého uznesenia. Sťažnostný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia, podaného opravného prostriedku s prílohami a obsahu celého pripojeného spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a reagujúc na dôvody sťažovateľa považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť nasledovné. Z obsahu odôvodnení podanej sťažnosti vyplývajú – v podstate – tieto základné sťažnostné námietky: - neexistencia materiálnych dôvodov trvania väzby, - neexistencia konkrétnych skutočností vyplývajúcich z konania sťažovateľa umožňujúcich bezpečne vyvodiť možný útek z dôvodu hrozby vysokého trestu, - zmena dôkaznej situácie od vznesenia obvinenia u žalovaného skutku sústavne slabne, v dôsledku čoho vo vzťahu k sťažovateľovi je dôkazná núdza, vykonané dokazovanie nepotvrdzuje, že sa stal skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, - nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia, - nenahradenie väzby príslušnými inštitútmi. Sťažnostný súd zdôrazňuje, že pri aktuálnom rozhodovaní o väzbe nie je predmetom rozhodovania dôkazná situácia týkajúca sa viny, resp. neviny vo vzťahu k žalovanému skutku, ale hodnotia sa skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý je vedené proti obžalovanému trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody pre podozrenie, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Z obsahu spisového materiálu taktiež vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú zotrvanie sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods.1 písm. a) Tr. por. Obžaloba nie je založená na dôkazoch, ktorých sila slabne, a podozrenie, že žalovaný skutok spáchal sťažovateľ zatiaľ rozptýlené nebolo, pričom postačuje iba dôvodné podozrenie pre záver, či sa sťažovateľ mohol dopustiť predmetného skutku. Uvedené ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa osobnej slobody jednotlivca vychádzajú z článku 17 Ústavy SR, pričom na väzbu sa vzťahuje prvých päť odsekov...

uplatňujú. Je však potrebné konštatovať, že väzba u sťažovateľa je namieste a nie je príliš prísnym zaisťovacím opatrením, a to s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Citované ustanovenia ústavy sú premietnuté aj v základných zásadách trestného konania, konkrétne v ustanovení § 2 Tr. por. .

súd ako náhradu väzby neprijal. Trvanie väzby nie je možné ani v tomto štádiu trestného konania nahradiť písomným sľubom sťažovateľa, pričom dĺžka doterajšieho trvania väzby zodpovedá rozsahu a zložitostí prejednávanej veci. V tejto súvislosti je potrebné opätovne poznamenať, že ustanovenie § 80 Tr. por., ktoré upravuje nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom, je ustanovením obsahujúcim podmienky nahradzujúce väzbu, a tieto sú len možnosťami, nie však oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody, t. j. osoby vo väzbe. Podľa ustanovenia článku 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

por. – pri posudzovaní tohto dôvodu musí byť obžalovaný trestne stíhaný za trestný čin, za ktorý Trestný zákon dovoľuje uložiť vysoký trest (spravidla s dolnou hranicou trestnej sadzby 8 rokov), ale aj to, že obžalovanému uloženie tohto trestu hrozí. Na základe obsahu predloženého spisového materiálu i sťažnostný súd dospel k záveru, že uloženie vysokého trestu obžalovanému hrozí a na základe okolností prípadu, ktoré vidí v tom, že v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou sú odôvodnené obavy z úteku sťažovateľa. Reagujúc na sťažnostné dôvody sťažovateľa, vrátane dôvodov uvedených v odôvodnení obhajcom, je potrebné zdôrazniť, že sťažnostný súd v predmetnej trestnej veci už rozhodoval o väzbe sťažovateľa, vrátane rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a nahradení väzby sľubom, dohľadom, prípadne peňažnou zárukou. K argumentácii sťažnostného súdu uvedenej v predošlých rozhodnutiach je potrebné opätovne na zvýraznenie uviesť, že v prejednávanej veci je hrozba vysokého trestu

trestného konania. Tu treba poukázať na tú skutočnosť, že vo veci bola podaná obžaloba v zmysle § 237 Tr. por. a nasl. a vo veci prebieha rozsiahle dokazovanie. Konštatácia, že vo veci je dôkazná núdza, nakoľko má sťažovateľa usvedčovať z trestného činu len jeden svedok, konkrétne , čo však je nedostatočné pre vyslovenie záveru o vine sťažovateľa, je záver sťažovateľa a je subjektívneho charakteru. Sťažnostný súd v aktuálnom konaní sa však nezaoberal otázkou viny, ale preskúmavaním rozhodnutia prvostupňového súdu týkajúceho sa žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a súvisiacimi inštitútmi a je názoru, že v danom štádiu konania existuje verejný záujem odôvodňujúci väzobné stíhanie

okolnostiach, že žalovaný skutok spáchal sťažovateľ a sú aj skutočnosti zakladajúce dôvody na ďalšie trvanie väzby. Je nesporné, že väzba sťažovateľa, ktorému hrozí vysoký trest je odôvodnená podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. len za predpokladu existencie ďalšej konkrétnej skutočnosti, ktorá spolu s predpokladanou citeľnou sankciou obavu z úteku odôvodňuje.

Týmito konkrétnymi skutočnosťami sú nielen výpovede chráneného svedka , ale aj výpovede ďalšieho chráneného svedka , ako i listinné dôkazy, vrátane znaleckých posudkov a výpovedí jednotlivých znalcov.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia krajského súdu z 9. septembra 2015, s obsahom jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015, ako aj s obsahom niekoľkých ďalších predchádzajúcich uznesení vydaných pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sťažovateľa, na ktoré krajský súd v odôvodnení uznesenia z 9. septembra 2015 taktiež odkazuje (pozri s. 12 cit. „K argumentácii sťažnostného súdu uvedenej v predošlých rozhodnutiach je potrebné...“). Zákonnosť väzby sťažovateľa bola preskúmavaná v predmetnom konaní v pomerne pravidelných intervaloch, napr. uznesením okresného súdu o vzatí do väzby sp. zn. 0 Tp 90/2012 z 19. októbra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 54/12 z 30. októbra 2012, uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 90/2012 z 12. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 3/2013 zo 17. januára 2013, uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2013 z 26. apríla 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 34/2013 z 29. apríla 2013, uznesením okresného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby sp. zn. 3 T 28/2013 zo 16. júla 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 58/2013 z 29. júla

2013, uznesením okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sp. zn. 3 T 28/2013 z 20. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2014 z 8. januára 2014. V predmetnom konaní ďalej okresný súd rozhodol rozsudkom z 24. júna 2014, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi spoluobžalovanými zo spáchania skutku právne kvalifikovaného ako spolupáchateľstvo trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 31. júla 2001 ako účastník na dokonanom trestnom čine – návodca. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 87/2014 z 20. januára 2015 bol sťažovateľ ponechaný naďalej vo väzbe a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 87/2014 z 11. marca 2015 bol rozsudok okresného súdu z 24. júna 2014 zrušený a vec bola vrátená tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.

18. decembra 2015 opätovne rozhodol rozsudkom, ktorým sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania uvedeného skutku a odsúdil ho.

Vo vzťahu k dôvodom tzv. útekovej väzby a rozhodnutia o nahradení jeho väzby písomným sľubom, peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka súdy zúčastnené na rozhodovaní o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali predovšetkým na skutok právne kvalifikovaný v obžalobe na podklade zhromaždených dôkazov ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona, za ktorý hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 12 – 15 rokov, resp. uloženie výnimočného trestu (trest odňatia slobody vo výmere 15 – 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie), čo podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona treba považovať za obzvlášť závažný zločin. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, charakter trestnej činnosti, z ktorej je obžalovaný, trestnú minulosť sťažovateľa, v ktorej sa dopustil obdobnej trestnej činnosti, spôsob spáchania tejto trestnej činnosti (organizovanosť a sofistikovanosť), absenciu dlhších citových väzieb sťažovateľa, potrebu vykonania rozsiahleho dokazovania, ako aj na štádium, v ktorom sa predmetné konanie nachádza a v ktorom sa možnosť odsúdenia sťažovateľa stáva reálnejšou, ústavný súd uvedené závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci považoval za logické a ústavné akceptovateľné.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 70/2015 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

Konanie o žiadosti o prepustenie na slobodu na krajskom súde trvalo od 25. augusta 2015, t. j. od podania sťažnosti sťažovateľom proti uzneseniu z 19. augusta 2015 do 30. septembra 2015, keď bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu z 9. septembra 2015, t. j. spolu 35 dní.

Podľa názoru ústavného súdu možno obdobie 53 dní trvajúce od 10. augusta 2015 do 30. septembra 2015 pre celé dvojinštančné konanie, v rámci ktorého došlo k doručeniu uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015 a uznesenia krajského súdu z 9. septembra 2015 sťažovateľovi, považovať za primerané a zodpovedajúce požiadavke urýchleného preskúmania zákonnosti väzby.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016