I. ÚS 352/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 352/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NDŽ s. r. o., Košická 2, Žilina, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Vyrvom, Mierová 48/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 8/2012 z 30. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NDŽ s. r. o o d m i e t a ako oneskorene podanú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti k skutkovému stavu v danej veci uviedla: „V nadväznosti na rozhodnutie Colného úradu Žilina číslo 16­6021/98 zo dňa 08.01.1998 o vzniku colného dlhu v sume 5.282.499,­ Sk a rozhodnutia colných orgánov o preskúmaní rozhodnutia Colného úradu Žilina o povolení obnovy konania mimo odvolacieho konania, rozhodnutia o zrušení rozhodnutia Colného úradu Žilina o povolení obnovy konania a rozhodnutí o zastavení konania o obnove konania a súvisiacich rozhodnutí príslušných súdov vydaných v rámci správneho súdnictva, ktoré ako rozhodnú okolnosť v neprospech sťažovateľa použili postup orgánov činných v trestnom konaní a postup Okresného súdu Trnava ako aj v konečnom dôsledku trestný rozkaz Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T/8/2012­1611 zo dňa 30.03.2012, sťažovateľ v postavení poškodeného na výzvu Okresného súdu Trnava opierajúc sa aj o rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 3To 50/98­564 zo dňa 03.03.1998, ktorý jednak vyslovil pochybnosti o možnosti prepravy tak veľkého množstva tovaru, ako je dokladované v spise, a to vozidlom LIAZ 100, ŠPZ: NZA 42­19 vzhľadom na jeho kapacitu, ako aj že nie je absolútne zistiteľné, o aký tovar a či v skutočne uvádzanej cene ide, a teda pochybnosti vyvoláva, akým spôsobom mohla byť ustálená hodnota tohto tovaru pre napr. potreby colného konania a jednak ktorý ustálil, že neboli dôsledne rešpektované ustanovenia § 43 Trestného poriadku vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenej strane a že je potrebné priznať jej postavenie poškodenej strany len s výhradou, že nemá nárok na náhradu škody v zmysle § 43 ods. 2 Trestného poriadku, podal dňa 19.04.2012 odpor proti trestnému rozkazu Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T/8/2012­1611 zo dňa 30.03.2012 a následne dňa

K jednotlivým tvrdeniam Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) uvedeným v liste sp. zn. 31948/2013­61/D/258 z 5. mája 2015, ktorým ministerstvo odložilo podnet sťažovateľky na podanie dovolania ako podaný neoprávnenou osobou a nedôvodný, sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla svoje argumenty s cieľom vyvrátiť právne názory ministerstva.

s tým, že a) predmetný podnet na podanie dovolania, ktorý sa týka zložitej právnej veci v rozpore s ustanovením § 369 ods. 1 Trestného poriadku (ide jednovýznamovú právnu normu, ktorej druhý význam treba poznať výkladom) vybavil len prostým listom plným nesprávností odoslaným obyčajnou listovou zásielkou, takže neexistuje dôkaz o jeho doručení, a to po dvoch rokoch prieťahov útvar Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý na rozhodovanie o podnete nemá pôsobnosť ani právomoc, pretože toto ustanovenie kategorickou normou podanie dovolania zveruje ministrovi spravodlivosti, a preto „a contrario“ neumožňuje z akýchkoľvek dôvodov, teda ani z dôvodu negatívneho vybavenia veci, vec postúpiť útvaru ministerstva spravodlivosti, b) napriek skutočnostiam, ktoré sú uvedené časti I. tejto sťažnosti, ktoré svedčia o tom, že boli splnené všetky zákonné podmienky podania podnetu na podanie dovolania bolo takýmto administratívnym postupom odopreté právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci dovolacím súdom a na účinný opravný prostriedok. B. Konaním prokurátorky Okresnej prokuratúry Trnava bolo porušené základné

Slovenskej republiky ku škode na právach a na majetku sťažovateľa, b) napriek tomu, že bolo vykonané vyšetrovanie obžaloba neobsahovala náležitosti ustanovené v § 235 písm. d) Trestného poriadku, najmä uvedenie dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a stanovisko prokurátorky k nej ako aj právne úvahy, ktorými s prokurátorka spravovala, ale len výpisy z výpovedí obvinených svedkov, výpisy z listinných dôkazných prostriedkov bez ich akéhokoľvek hodnotenia, keďže ide o náležitosti nutné z hľadiska ochrany práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v tom zmysle, že sťažovateľ má právo na spravodlivé súdne konanie a už samotná obžaloba prokurátorky dostatočne neumožňovala súdu vydať spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku). C. Konaním samosudcu Okresného súdu Trnava uvedeným v časti II. k písmenám a), b), d), f) i) bol porušený zákaz odmietnutia spravodlivosti tým, že a) bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46

autoritatívnej aplikácie práva, keď 1) z hľadiska skutkového stavu veci vo fáze aplikačného procesu reprezentovanou skutkovým základom trestného činu podvodu skutkové okolnosti, ktoré sa stali, ktoré v čase ich spáchania neboli trestným činom, boli zamenené za skutkové okolnosti, ktoré sa nestali, ale ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu podvodu, 2) vo fáze poznávania skutkového deja, ktorý nastal v minulosti cestou relevantných dôkazov, bolo zmarené vykonanie dôkazov zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní a obídené reálne hodnotenie dôkazov, ktorého podstata je v myšlienkovom postupe, pri ktorom sa každému jednotlivo a všetkým dôkazom v ich vzájomnej súvislosti vo vzťahu k téze, ktorá sa má dokázať v zmysle logického pravidla „téza vyplýva z argumentov“ prisudzuje hodnota závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, dôveryhodnosti a pravosti a téza, ktorá by vyplynula z myšlienkového procesu úvahy pri takomto hodnotení dôkazov bola nahradená skutkovými okolnosťami, ktoré sa nestali za účelom chceného cieľa uvedeného

súdnictva. Tomu nasvedčuje skutočnosť, že ten istý sudca v postavení samosudcu následne vydal trestný rozkaz Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T/8/20T2 1611 zo dňa 30.03.2012 v rozpore s rozhodnutím toho istého súdu sp. zn.: 5T 200/97 zo dňa 21.01.1998 v postavení predsedu senátu, kedy zrejme bol ešte nezávislým sudcom.

3.000.000, Sk v dôsledku požiadavky colného úradu na poistnom v súvislosti s platením dovoznej platby v splátkach.»

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených základných práv a iných práv trestným rozkazom vydaným okresným súdom, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. júna 2012. Uvedeným rozhodnutím okresný súd uznal za vinných obvinených , a zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 1 k § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a obvineného za vinného z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Všetkým obvineným uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý podmienečne odložil a určil každému z obvinených skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov. Poškodeného obchodnú spoločnosť Ekoinvest a. s., Zlín, odkázala s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala sťažnosť na poštovú prepravu 3. júla 2015, teda s odstupom troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu (26. júna 2012).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už konštatoval, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (tak to je zjavne aj v prípade podnetu ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku), nie je potrebné vyčerpať pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okrem iného aj z dôvodu, že tieto nie sú sťažovateľovi priamo dostupné (m. m. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, I. ÚS 393/08). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku preto nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie. Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet preto nemožno považovať za opravný prostriedok, ale ani iný právny prostriedok, ktorý je sťažovateľ podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a vzhľadom na to nemá na plynutie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03. IV. ÚS 229/07).