I. ÚS 352/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/132/2024 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhuje tiež priznať mu primerané finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z obsahu pomerne simplicitne formulovanej ústavnej sťažnosti a ostatného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ (v procesnom postavení žalovaného, pozn.) je sporovou stranou v súdnom konaní o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8C/58/2007. Okresný súd o podanej žalobe po prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 8C/58/2007 z 13. apríla 2011, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobcu. V odvolacom konaní krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 10Co/239/2011 z 22. februára 2012 tak, že odvolanie zamietol (zrejme správne odmietol, pozn.). Na dovolanie žalobcu doručené 18. mája 2012 okresnému súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo/8/2013 z 21. augusta 2013, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení súdneho spisu dovolacím súdom vo veci sťažovateľa opätovne konal a uznesením sp. zn. 10Co/601/2013 z 28. augusta 2014 rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 8C/58/2007 z 13. apríla 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd meritórne rozhodol v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 21C/175/2017 z 29. februára 2024, proti ktorému žalobca podal odvolanie. Súdny spis bol predložený na konanie krajskému súdu 10. októbra 2024, ktorý vedie odvolacie konanie pod sp. zn. 10Co/132/2024 a 28. mája 2026 v ňom vyhlásil potvrdzujúci rozsudok.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy: 5. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, ktorých uplatnenie je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Inak povedané, ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh, ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde. 6. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy: 9. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

10. Ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, ide o zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.

III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011, I. ÚS 141/2024). 12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02).

15. Pokiaľ ide o samotný postup krajského súdu, ktorý sťažovateľ namieta, ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a ostatného spisového materiálu považuje za preukázané, že súdny spis bol predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní žalobcu 10. októbra 2024.

16. Treba však zohľadniť, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací a jeho úlohou je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia v senáte, preto spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony ani nie je povinný nariadiť pojednávanie [§ 385 Civilného sporového poriadku(ďalej len „CSP“)]. To však (aj vzhľadom na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd sa vecou dosiaľ nezaoberal (III. ÚS 106/2018). Vo vzťahu k postupu krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že je potrebné brať na zreteľ aj čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu zabezpečeného prvoinštančným súdom, ako aj skutočnosť, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok a odvolací súd vec právoplatne uzatvára (II. ÚS 62/2022).

18. Overením aktuálneho stavu napadnutého konania ústavný súd zistil, že krajský súd 22. mája 2026 určil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 28. máj 2026 (postup podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP). V čase rozhodovania ústavného súdu bola vec sťažovateľa krajským súdom rozhodnutá rozsudkom sp. zn. 10Co/132/2024 z 28. mája 2026, ktorým odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 21C/175/2017 z 29. februára 2024 potvrdil (výrok I) a sťažovateľovi ako žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok

Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne (I. ÚS 266/2021). V okolnostiach prerokúvanej veci ústavný súd zohľadnil, že krajský súd po podaní sťažnosti predsedníčke súdu v podstate obratom obnovil plynulosť konania, ktorého dĺžka svojou intenzitou nezasiahla do sťažovateľových práv v ním tvrdenom rozsahu. 20. Ústavný súd stabilne judikuje, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne numericky vyjadriť. Rovnako tak nie je presne časovo ohraničená ani primeranosť lehoty, keď by mala byť tá-ktorá vec prerokovaná a najmä rozhodnutá [I. ÚS 92/97 (ZNaU 23/98), I. ÚS 61/98 (ZNaU 18/98)]. Rozhodovacia prax ESĽP v obdobných veciach vychádza z premisy, podľa ktorej v civilných veciach (a obdobne aj vo veciach správneho súdnictva) dĺžka súdneho konania na jednej inštancii v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti

ako zjavne neopodstatnenú. 22. Je nepochybné, že dĺžka súdneho sporu s absenciou právoplatného rozhodnutia v trvaní 19 rokov je mimoriadne excesívna, a to aj pri zohľadnení toho, že v spore postupne rozhodovali súdy všetkých troch inštancií. Ústavný súd súc viazaný petitom ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde) mal však možnosť preskúmať postup krajského súdu len v ostatnom odvolacom

23. Ak sťažovateľ v petite predloženej ústavnej sťažnosti žiada vysloviť aj porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ústavnému súdu nepredložil žiadnu relevantnú právnu argumentáciu, ktorá by zakladala možnosť vyslovenia porušenia tohto práva. Poukazujúc na svoje závery uvádzané už v bode 7 – 8 odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd uzatvára, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. 24. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že pre posúdenie prípadných prieťahov v konaní orgánu verejnej moci ako aj ďalších požiadaviek sťažovateľa sa vyžaduje náležité odôvodnenie ústavnej sťažnosti s aspoň čiastočným chronologickým pravdivým opisom skutkového stavu a tiež uvedenie konkrétnych skutočností umožňujúcich reálne posúdenie ich negatívneho materiálneho dopadu na osobu sťažovateľa a jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov [I. ÚS 266/2021(ZNaU č. 88/2021)]. Tiež nemôže ponechať bez povšimnutia, že sťažovateľ namietajúci nečinnosť krajského súdu v sťažnostnom petite ústavnej sťažnosti nežiada o príkaz konať v napadnutom konaní podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, čo by sa v kontexte ním predložených námietok javilo ako primárny prostriedok nápravy nežiaduceho stavu v postupe konajúceho súdu. 25. V závere ústavný súd tiež dáva do pozornosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, že podanie ústavnej sťažnosti a nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia opiera o neúčinné ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktorý bol zrušený zákonom o ústavnom súde od 1. marca 2019. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že inštitút povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom by mal byť základným predpokladom na koncipovanie ústavnej sťažnosti, ktorá po obsahovej stránke napĺňa všetky atribúty kvalifikovaného podania [I. ÚS 532/2024 ZNaU 35/2024]. 26. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, o ktorých rozhodovanie je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.