I. ÚS 354/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 33/2012.

... Dňa 30.05.2013 bolo 1. pojednávanie vo veci ... Dňa 05.11.2013 bolo 2. pojednávanie vo veci. Ďalšie pojednávania vo veci už neboli doposiaľ. Napriek podanému odporu zo strany žalovanej už v januári 2012 sa prvé pojednávanie vo veci uskutočnilo až po 16 mesiacoch dňa 30.05.2013. Toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na termín 10.09.2013, avšak druhé pojednávanie sa uskutočnilo až 05.11.2013. Od tej doby už uplynulo takmer ďalších 15 mesiacov bez meritórneho prejednania veci. Vzhľadom na plynutie doby a možnosť premlčania ďalších náhrad za bezdôvodné užívanie sťažovateľkiných priestorov, bola sťažovateľka nútená dňa 10.01.2014 rozšíriť svoj návrh na začatie konania o vydanie bezdôvodného obohatenia za ďalšie obdobie užívania. ... S takýmto postupom Okresného súdu Trenčín sťažovateľka nebola spokojná pretože vo veci vznikajú zbytočné prieťahy v konaní, a preto vo veci podala dňa 29.05.2015 predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Listom zo dňa 02.06.2015 bola sťažovateľka vyrozumená o podanej sťažnosti a bol jej oznámený termín najbližšieho pojednávania na deň 18.08.2015, čo je takmer za 3 mesiace od podania sťažnosti na prieťahy. ... Sťažovateľka považuje v právnom štáte za neprípustné, aby konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov, a ktoré nie je právne ani skutkovo zložité, a naviac ktorému predchádzalo už iné podobné konanie, trvalo neuveriteľných 43 mesiacov bez zmysluplného meritórneho prejednania veci. Sťažovateľka sa narodila v roku 1940 a v čase podania návrhu na začatie konania mala 71 rokov. V súčasnosti má sťažovateľka viac ako 75 rokov a súdne konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Vzhľadom k svojmu veľmi nepriaznivému zdravotnému stavu reálne hrozí, že sa sťažovateľka konca súdneho konania a tým právoplatného rozhodnutia vo veci samej ani nedožije. Neúmerná dĺžka súdneho konania zároveň veľmi negatívne vplýva aj na sťažovateľkin zdravotný stav. V dôsledku týchto okolností musela sťažovateľka vyhľadať odbornú pomoc psychiatra, ktorá terapia jej pomáha vo zvládaní náporu na psychiku v dôsledku vleklého sa súdneho sporu o právo na náhradu za užívanie jej vlastníctva, ktorý už výhľadom k celkovej dĺžke konania stráca pre sťažovateľku, ako navrhovateľku v konaní, prakticky význam.»

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 33/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že toto konanie sa začalo 14. novembra 2011, trvá viac ako 3 a pol roka a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Predmetom konania sú nároky sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov v spoluvlastníctve sťažovateľky odporcami. Okresný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom z 23. decembra 2011, proti ktorému bol odporcami podaný odpor 11. januára 2012. Vo veci boli nariadené pojednávania na 30. máj 2013, ktoré podľa sťažovateľky bolo odročené bez prerokovania veci, a na 5. november 2013, na ktorom bola vec prerokovaná. Sťažovateľka 29. mája 2015 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavená listom podpredsedníčky okresného súdu z 2. júna 2015, v ktorom sa uvádza: „... som sa oboznámila so spisom 11C/33/2012 a zistila, že v tomto je stanovený termín pojednávania na 18.8.2015. Avšak je pravdou, že od posledného úkonu uplynula už značná doba, a preto budem predmetný spis z hľadiska rýchlosti a plynulosti konania sledovať.“

Pokiaľ ide o možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní s ohľadom na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 3 a pol roka a úkony okresného súdu sa nevyznačuje prieťahmi takej intenzity, ktoré by zakladali reálnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľky. Ústavný súd prihliadol na to, že toho času je vo veci nariadené pojednávanie k jej meritórnemu prerokovaniu. Zároveň je nutné poznamenať, že ďalšie pretrvávanie stavu bez meritórneho rozhodnutia vo veci intenzitu prieťahov bude zvyšovať, a tým môže prispievať k reálnej možnosti porušenia základných práv účastníkov konania.