I. ÚS 36/2016

1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Svidník p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. n e p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... ako dedič zo zákona a od r. 2001 už ako vlastník, začal som sa... zaujímať o svoje... dedičstvo v obci . Medzičasom, asi v roku 1996, dávno po zahájení dedičského konania, ktoré trvalo takmer 10 rokov, bez môjho vedomia a súhlasu do „hry“ vstúpila súkromná poľnohospodárska firma , ktorá mi takpovediac doslova vnútila zmluvu o nájme mne patriacej pôdy s dátumom 22. 4. 1996 a s právnou účinnosťou od 1. 1. 1996. Najzávažnejšie a najinteresantnejšie na tom je, že všetky podmienky a pravidlá do bodky a písmena v tejto zmluve si určila firma sama, ktorá si od počiatku riadne neplnila! A keď trúfalosť nájomcu vyvrcholila tým, že v hrubom rozpore so zákonom a pravidlami zmluvy túto jednostranne zrušila, na čom nebola kompetentná, nezostalo mi nič iné, len svojich práv sa domáhať súdnou cestou, čo som urobil svojou povodnou žalobou z 19. 3. 99, ktorú som následne aktualizoval do vyhlásenia rozsudku, ktorého v právoplatnej dobe sa nemôžem ani po viac ako 16 a 1/2 roka dočkať. ... rozsudkov v tejto veci už bolo síce viac, ale boli tak šlendriánske a nezodpovedné, že museli byť zrušené a vrátené na základnú úroveň, kde sú doposiaľ, teda na Okresnom súde vo Svidníku. ... Dedičské konanie len pred svidníckym notárom trvalo od 11. 3. 92 do 7. 2. 2001. Odporca mi medzitým uhradil asi 5 polročných splátok z 1 037.- Sk ročne. Medzičasom od 21. 3. 99 do dnešných dní svidnícky súd konal i nekonal tak, že jeho rozsudky pre nezákonnosť, neobjektívnosť a zjavnú tendenčnosť museli byt odvolacím súdom zrušené. Teraz čakám na ďalší. Od ústavného súdu chcel by som sa dozvedieť, či zatiaľ súčasná viac ako 16 a 1/2 ročná celková doba vedenia tejto jednoduchej kauzy svidníckym súdom je primeraná požiadavkám ods. 1/, čl. 6 Dohovoru a či sa v tomto období nevyskytli neodôvodnené prieťahy v tomto konaní pred ním, ktoré by dotvrdzovali súčasne aj porušenie mojich práv podľa úst. čl. 48/2 a čl. 38/2 Listiny základných práv a slobôd...»

Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu podaním sp. zn. 6 C 261/1999 z 3. marca 2016, v ktorom okrem iného uviedol: „Sťažovateľ podal na tunajší súd žalobu o náhradu nájomného dňa 22. 3. 1999, ktorá bola neúplná a žalobca bol viackrát vyzvaný na odstránenie jej vád. Vo veci bolo vytýčených viacero pojednávaní: 19. 1. 2000, 9. 2. 2000, 29. 2. 2000, 31. 8. 2000, 29. 9. 2000, ktorých sa žalobca nezúčastnil a napokon bol vypočutý dožiadaným Okresným súdom v Bardejove dňa 16. 10. 2010. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 7. 3. 2001. Žalobca sa odvolal a rozsudok bol rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zrušený. Konanie bolo prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci 5C/602/2000. Uznesením zo dňa 14. 6. 2010 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní, pričom aj proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd uznesenie potvrdil. Opätovne bolo vo veci rozhodnuté dňa 22. 11. 2010 a 27. 11. 2013. Obidva rozsudky Okresného súdu vo Svidníku boli zrušené. K trvaniu sporu svojim konaním prispel najmä žalobca, ktorý sa ani jedného pojednávania nezúčastnil a okrem nájomnej zmluvy nedoložil žiaden dôkaz (listy vlastníctva, dedičské rozhodnutie a pod.), ale tieto musel súd zabezpečiť sám. Taktiež bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia vo veci 5C/602/2000. Okresný súd vo Svidníku opätovne o veci rozhodol dňa 2. 3. 2016. Súhlasím, aby ústavný súd... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľa listom z 18. marca 2016 oznámil, že súhlasí s upustením od ústavného pojednávania, a zároveň zaslal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom zotrval na podanej sťažnosti. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ čiastočne prispel svojím správaním k prieťahom v konaní. Sťažovateľovi bol 13. októbra 1999 doručený odpor žalovaného proti platobnému rozkazu s výzvou na vyjadrenie v 7-dňovej lehote. Vyjadrenie bolo sťažovateľom predložené až 30. augusta 2000. Komunikácia so sťažovateľom bola sťažená, pretože tento sa nezúčastňoval pojednávaní a ospravedlnenie predkladal spravidla deň pred pojednávaním. Dňa 28. februára 2000 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na 29. február 2000, 30. augusta 2000 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na 31. august 2000, na pojednávanie 29. septembra 2000 sa nedostavil bez ospravedlnenia, 6. marca 2001 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na 7. marec 2001, 11. februára 2003 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na 13. február 2003 a 22. novembra 2010 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na 22. november 2010. Sťažovateľ navrhoval okresnému súdu pojednávať bez jeho prítomnosti, čo však podmieňoval vyhovením jeho žalobe, resp. zohľadnením ním predloženej písomnej argumentácie. Nereagoval na výzvu okresného súdu doručenú 1. marca 2000 na oznámenie ukončenia práceneschopnosti, v dôsledku čoho bol okresný súd nečinný od 29. februára 2000 do 1. augusta 2000. Písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove 10. februára 2011 oznámil, že z dôvodu choroby nebude reagovať na žiadne výzvy, nebude podávať žiadne informácie a nezúčastní sa pojednávaní, a ak áno, tak iba po jeho jednostrannom zvážení a na vlastné riziko. Súčasťou tohto oznámenia nebolo potvrdenie o práceneschopnosti. V dôsledku uvedeného postoja sťažovateľa bol okresný súd nútený pristúpiť výlučne k písomnej komunikácii vo vzťahu ku každému dôkazu a argumentácii žalovaného. Tieto okolnosti sú na ťarchu sťažovateľa. 3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd zistil, že v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní dôvodnosti sťažnosti prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €, čo odôvodňoval dlhoročným stavom právnej neistoty v stresoch, depresiách a traume.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016