I. ÚS 362/2026

2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 22Co/17/2024 z 29. mája 2024 vo výrokoch I a II a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2024 z 28. januára 2026 vo výroku II.

4. Toto uznesenie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

konania. 2. Sťažovateľ súčasne navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu vo výrokoch I a II a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v časti výroku, ktorou bola žalovanému 1 priznaná náhrada trov dovolacieho konania (výrok II), a to do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti. Ako dôvody odkladu vykonateľnosti uvádza sťažovateľ svoju odkázanosť na dôchodkovú dávku, ktorá predstavuje jeho jediný pravidelný príjem.

dovolacie konanie. 3. Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 12C/92/2004, ktorý sa proti (žalovaný 1) a (žalovaný 2) za účasti intervenienta na strane žalovaných (KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group) domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla pri dopravnej nehode.

4. Krajský súd uznesením sp. zn. 11Co/434/2014 z 10. decembra 2014 zrušil citovaný rozsudok okresného súdu a následne sťažovateľ zobral 18. júna 2015 žalobu proti žalovanému 1 späť s odôvodnením, že žalovaný 1 vyvrátil vedomosť sťažovateľa o tom, že aj keď motorové vozidlo v čase nehody riadil, nebol jeho prevádzkovateľom.

6. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku II tak, že žalovanému 1 priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok I), a zároveň rozhodol, že žalovaný 1 má proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II).

8. Uznesením krajského súdu sp. zn. 11Co/203/2018 z 30. septembra 2019 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 12C/92/2004 z 11. júna 2018, ktorým v totožnom spore sťažovateľa rozhodol o tom, že žalovanému 2 a intervenientovi sa náhrada trov konania nepriznáva (výrok I). Krajský súd zároveň rozhodol, že sťažovateľ a intervenient nemajú proti žalovanému 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II). Pri rozhodovaní vo veci náhrady trov konania krajský súd zdôraznil, že hlavným dôvodom aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bola procesná situácia, ktorá nastala, a následne aj sociálne aspekty spočívajúce v zhoršení sociálnej situácie sťažovateľa ako žalobcu, ktorý sa stal invalidným v dôsledku dopravnej nehody, ktorú nezavinil (bod 13 citovaného uznesenia krajského súdu).

II. Argumentácia sťažovateľa

9. Sťažovateľ namieta, že podstatou ústavnej sťažnosti je ústavnoprávne neakceptovateľný spôsob, akým všeobecné súdy pristúpili k (ne)aplikácii § 257 CSP. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s okolnosťami významnými pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa presvedčivo a v ústavne udržateľnej miere, ale len formálne. Najvyšší súd tento deficit neodstránil, ale iba aproboval. 10. S poukazom na uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2019 sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení nevysvetlil, z akého dôvodu obdobné okolnosti v totožnej veci nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa. 11. Sťažovateľ argumentuje, že všeobecné súdy nereagovali ústavne postačujúcim spôsobom na mimoriadne okolnosti konkrétneho prípadu (nezohľadnenie procesného vývoja najmä v otázke pasívnej legitimácie, zdravotných, sociálnych a majetkových pomerov sťažovateľa a trestnoprávnej roviny veci nadväzujúcej na otázku zodpovedného subjektu dopravnej nehody). Sťažovateľ osobitne vyzdvihuje vnútornú nekonzistentnosť rozhodnutia s poukazom na dôvody obsiahnuté v uznesení z 30. septembra 2019 (bod 8 tohto uznesenia).

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

12. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka nedostatku ústavne akceptovateľného a kontrolovateľného odôvodnenia v otázke nepriznania moderácie trov podľa § 257 CSP.

III.1. K namietanému porušeniu práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu:

III.3. K návrhu na odklad vykonateľnosti:

18. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti navrhol odklad napadnutého uznesenia krajského súdu vo výrokoch I a II a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v časti výroku, ktorou bola žalovanému 1 priznaná náhrada trov dovolacieho konania (výrok II), a to do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti. 19. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. 20. Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu na odklad vykonateľnosti (bod 3 výroku tohto uznesenia) vzal do úvahy najmä možnú ujmu, ktorá hrozí sťažovateľovi v prípade, ak by odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a rozhodnutia dovolacieho súdu v častiach týkajúcich sa nároku na náhradu trov konania nepovolil, a to uložením povinnosti sťažovateľovi nahradiť žalovanému 1 trovy konania v sumách (k tomu pozri bod 2 tohto uznesenia), ktoré pre neho ako poberateľa dôchodkovej dávky predstavujú možný zásah do sféry uspokojovania základných životných potrieb. Výkonom napadnutých rozhodnutí hrozí sťažovateľovi bezprostredná a konkrétna závažná ujma, pričom odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. 21. Ústavný súd v záujme rýchlosti a plynulosti konania rozhodol podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, že toto uznesenie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia (bod 4 výroku tohto uznesenia).