I. ÚS 364/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 364/2015­18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, konajúcou prostredníctvom JUDr. Ivana Humeníka, PhD., konateľa a JUDr. Tomáša Husovského, konateľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v konaní pred okresným súdom navrhovateľka, pozn.) pôvodným žalobným návrhom podaným na okresnom súde 8. júla 2002 požadovala od Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove (ďalej len „odporca“) náhradu škody spôsobenej jej na zdraví pri pôrode a s ním poskytnutou zdravotnou starostlivosťou na gynekologickom oddelení odporcu v čase od 5. augusta 1997 do 6. augusta 1997, v dôsledku ktorej sa po vykonaných reparačných operáciách stala úplne invalidnou s trvalými následkami a obmedzeniami tak v profesionálnom, ako aj občianskom živote, v sume 405 167,60 Sk s príslušenstvom, pričom svoje nároky špecifikovala na sumu 67 647,60 Sk z titulu straty na zárobku, na sumu 58 720 Sk z titulu vecnej škody, na zakúpenie plienok, výživových doplnkov a vitamínov na sumu 200 000 Sk, nákladov na hygienu na sumu 28 800 Sk a nákladov na dopravu do zdravotníckych zariadení na sumu 50 000 Sk.

V tomto konaní odporca, s výnimkou časti, v ktorej rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný v roku 2002 a skutok, z ktorého sťažovateľka odvodzuje svoje nároky, sa stal v roku 1997. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 156/2002­647 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 okresný súd zamietol návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietol návrh na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu vecnej škody a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 3 059,44 € a trovy štátu vo výške 1 718,11 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 13. apríla 2012 odvolanie, ktoré doplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktoré nemôžu byť ňou uplatnené nároky premlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 potvrdil

rozsudok

okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka podala 5. marca 2013 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 140/2013 z 26. marca 2013 sťažnosť odmietol pre neprípustnosť, pretože vo veci sťažovateľky nebolo ukončené dovolacie konanie.

3. 1 Podľa tvrdení sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu došlo predovšetkým v dôsledku nesprávnej právnej argumentácie okresného súdu aj krajského súdu, ktoré vychádzali z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Sťažovateľka uvádza, že „Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka: o aké informácie sa musí jednať aby sa zodpovednosť určitej osoby javila dostatočne pravdepodobnou (a teda začala plynúť premlčacia lehota)“. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so záverom okresného súdu o plynutí premlčacích lehôt u uplatnených nárokov a konštatoval, že sú premlčané. Podľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložila v odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutia premlčacej lehoty ̶ vedomosť nielen o skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti (čo vyplýva aj z rozhodnutia, ktoré vo svojej argumentácii použil krajský súd, a tiež gramatického výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001), aktívnej obrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov, podania žaloby na základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnym rozhodnutím, po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu premlčania je nútiť subjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho šikanózneho výkonu. Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresný súd neproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri pomerovaní jej povinnosti aktívne brániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť za protiprávne konanie na strane druhej.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 408,82 € a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €, alternatívne, aby vyslovil, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2013 z 3. júla 2014, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; zrušil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 46/2012 z 13. decembra 2012 a vec mu v celom rozsahu vrátil na ďalšie konanie; zaviazal krajský súd na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 408,82 € a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 €.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8. Sťažovateľka namietala v prvom rade porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012, ktorým zamietol návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietol návrh na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 €, zamietol návrh na náhradu vecnej škody a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 3 059,44 € a trovy štátu vo výške 1 718,11 €.

V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd konštatuje, že výrok rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2010 o zamietnutí návrhu na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 608 084,60 €, zamietnutí návrhu na zvýšenie bolestného vo výške 136 426,57 € a zamietnutí návrhu na náhradu vecnej škody bol po podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/2002 z 15. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením zo 14. marca 2012 sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladal právnu normu upravujúcu začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka, aké informácie musí mať osoba uplatňujúca náhradu škody na zdraví pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu čiastočne zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv – zvýšenia bolestného, zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a vecnej škody. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu o prerušení plynutia premlčacej lehoty počas vyšetrovania trestného činu, začiatok jej plynutia u bolestného stanovil na 13. máj 1998 a u sťaženia spoločenského uplatnenia na 13. máj 1999. K uplynutiu premlčacej lehoty tak došlo 13. mája 2000, resp. 13. mája 2001. Sťažovateľka si nárok na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila podaním z 9. júna 2008, pričom posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vyhotovený 5. januára 2005 (sťažovateľke doručený 10. januára 2005 a do spisu založený 1. februára 2005). Sťažovateľka si právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnila až 9. júna 2008, v dôsledku čoho krajský súd poukázal na to, že sa tak stalo po uplynutí premlčacej lehoty, dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto ho potvrdil. Podľa tvrdení sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s jej námietkou o premlčaní, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, predloženým interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť premlčaný, ani s návrhom, že dovolanie má byť prípustné z dôvodu, že ide o právnu otázku zásadného významu.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

IV.

12. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a námietkami uvádzanými sťažovateľkou. V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto je takmer identická s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní. Predmetom prieskumu ústavného súdu sa stali rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že tak krajský súd ako súd odvolací, tak aj najvyšší súd ako súd dovolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu a konštatuje, že krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa správne postupoval pri rozhodovaní o odškodnení sťažovateľky podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a záverečných ustanovení vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 32/1965 Zb.), ktoré sa viažu na dátum vzniku škody na zdraví. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka premlčania nárokov sťažovateľky, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov. Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní nároku na odškodnenie odkázal na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 49/2006.

V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011 najvyšší súd judikoval: „Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá... V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd správne odlíšil začiatok plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie základných nárokov na odškodnenie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia a plynutia lehoty pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu konštatuje, že v prípade sťažovateľky boli splnené podmienky pre poskytnutie náhrady za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, poukazuje však na skutočnosť, že napriek právnemu zastúpeniu sťažovateľkine nároky neboli uplatnené na súde v zákonnej lehote, a v neposlednom rade aj na skutočnosť, že žalovaný po splnení základných nárokov z ublíženia na zdraví sťažovateľke aj po premlčaní jej nároku poskytol (aj keď iba v minimálnej miere) náhradu za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Sťažovateľka tvrdila, že zo strany odvolacieho súdu došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP v dôsledku nesprávnej argumentácie a výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia premlčacej lehoty pri škode na zdraví. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnosť interpretácie alebo aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o plynutí a premlčaní premlčacej doby predstavuje činnosť označenú ako právne posudzovanie veci a z obsahového hľadiska sa teda netýka nesprávneho postupu súdu. Nesprávnym právnym posúdením veci sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok (postup v rozpore so zákonom, resp. ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňatie procesných práv účastníkom konania). Najvyšší súd poukázal na to, že pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f) OSP možno rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Ak teda „postupom súdu“ nie je rozhodnutie vo veci samej, potom ním vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť).

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení, resp. údajnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej právnym rozborom o tom, že nároky sťažovateľky nemali byť premlčané, že vznesenie námietky premlčania odporkyňou sa prieči dobrým mravom a že súd vo veci nepripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného významu.

Napriek uvedenému najvyšší súd k uplatnenej námietke nepripustenia dovolania z dôvodu právnej otázky zásadného významu zaujal stanovisko, že oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo prípustné, je ustanovením § 238 ods. 3 OSP zverená výlučne odvolaciemu súdu.

Ústavný súd pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o trovách konania poukazuje predovšetkým na svoju zdržanlivosť pri posudzovaní problematiky náhrady trov konania. Odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd a vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi má akcesorickú povahu. Ústavný súd preto v otázke trov konania postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd poukazuje na to, že uplatnená námietka sťažovateľky síce smeruje proti porušeniu princípov spravodlivého procesu, týka sa však iba jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce negatívne dotklo sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci samej (IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012 a iné).

16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne a neopodstatnené a medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a označenými základnými právami sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.