I. ÚS 365/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža 24/2014 z 19. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) a rozhodnutia Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad hraničnej a cudzineckej polície“) sp. zn. PPZ­HCP­BA6­99­018/2014­AV­TVO z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie úradu hraničnej a cudzineckej polície“).

3. 1 K meritu podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „... sa dňa 28. 5. 2014 dostavil dobrovoľne na oddelenie cudzineckej polície, aby podal žiadosť o tolerovaný pobyt z dôvodu, že je osobou bez štátneho občianstva a existuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia... Následne bol predvedený na oddelenie za účelom podania vysvetlenia a bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o zaistení a... bol umiestnený do útvaru policajného zaistenia. Oddelenie cudzineckej polície sa v týchto rozhodnutiach nezmieňuje o tom, že sťažovateľ bol zároveň žiadateľom o tolerovaný pobyt.“. V ďalšom sťažovateľ poukazoval na to, že „... tolerovaný pobyt je pobytom podľa zákona o pobyte cudzincov a ako taký vyvoláva vážne právne následky na postavenie osoby, ktorej je povolený, v podobe toho, že pobyt takejto osoby je legálny a oprávnený po celú dobu jeho udelenia. To isté platí aj o tolerovanom pobyte, ktorého existenciu konštruuje zákon v § 58 ods. 4 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Je tiež potrebné zdôrazniť, že žiaden iný typ pobytu v SR nemá podobnú právnu úpravu ­ to znamená, že jedine v prípade tolerovaného pobytu zákon upravuje, že obdobie od podania žiadosti o pobyt až po posúdenie žiadosti sa považuje za tolerovaný pobyt... Je tomu tak práve preto, aby sa zabránilo a predišlo prípadom vyhostenia cudzincov (a ich následného zaistenia) u ktorých sú aktuálne a naliehavé dôvody oprávňujúce ich na pobyt na Slovensku. Z hľadiska systematiky zákona o pobyte cudzincov a jazykového výkladu je nevyhnutné uviesť, že tolerovaný pobyt je jedným z troch druhov pobytov udeľovaných podľa zákona cudzincom (tolerovaný, trvalý a prechodný), čo znamená, že je to typ pobytu, ktorý poskytuje cudzincovi oprávnenie na pobyt v SR, inými slovami, legalizuje jeho pobyt v SR... Je teda zrejmé, že v čase zaistenia bol pobyt sťažovateľa oprávnený a zákonný, a teda zákonná fikcia tolerovaného pobytu je jednoznačne dôvodom, ktorý bráni vyhosteniu, ako aj zaisteniu cudzinca. Toto by prichádzalo do úvahy až potom, ako dôjde k zrušeniu, resp. zániku tolerovaného alebo iného pobytu. Záver Najvyššieho súdu o tom, že v prípade osoby s tolerovaným pobytom môže, rovnako ako v prípade žiadateľov o azyl, prísť k zaisteniu teda zjavne nie je udržateľný a je v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ právny názor a závery Najvyššieho súdu za priečiace sa zákonu o pobyte cudzincov a ako také zjavne arbitrárne, neodôvodnené a ako také vážne zasahujúce do práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže zaistenie uplatnené voči osobe s legálnym a oprávneným pobytom zjavne nie je zákonné.“. Sťažovateľ zároveň nesúhlasí s posúdením jeho námietky tolerovaného pobytu ako oneskorenej a konštatuje, že tým došlo k porušeniu jeho práv „... podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy“.

3.3 Postupu najvyššieho súdu vytkol sťažovateľ to, že „... nepostupoval v konaní o zaistení s náležitou starostlivosťou, neprijatím jeho námietok vo vzťahu k jeho štátnemu občianstvu a krajine vyhostenia konal arbitrárne, odňal mu právo na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy a vážnym spôsobom zasiahol do práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže zaistenie nemohlo byť uplatnené zákonne a nemohlo viesť k naplneniu stanoveného účelu“. Výslovne akcentoval to, že najvyšší súd mal „... v rámci starostlivého prístupu súdu k prieskumu zákonnosti zaistenia... ­ pod vplyvom informácií, ktoré mal... preukázateľne dostupné z azylového konania ako aj z konania o zaistení ­ ... zisťovať a skúmať, akým spôsobom došlo k určeniu palestínskeho štátneho občianstva, aké dôkazy o tomto občianstve boli v konaní k dispozícii a či bolo kontaktované palestínske veľvyslanectvo, ktoré mohlo potvrdiť alebo vyvrátiť, či je sťažovateľ občanom Palestíny a či je reálne možné jeho vyhostenie na toto územie. Ak by tak bol Najvyšší súd spravil, mohol zistiť, že už 17. 7. 2014 veľvyslanectvo Palestíny zaslalo útvaru policajného zaistenia verbálnu nótu, z ktorej vyplýva, že vyhostenie sťažovateľa do Palestíny nebolo možné (Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o zaistení až v auguste

2014). Tým by sa zároveň v konaní potvrdili námietky sťažovateľa, že nebol daný účel zaistenia, pretože vyhostenie do Palestíny nebolo možné.“. Zároveň podotkol, že „Najvyšší súd sa ale stotožnil s odôvodnením rozsudku Krajského súdu zo dňa 27. júna 2014, podľa ktorého je námietka sťažovateľa o tom, že je osobou bez štátneho občianstva účelová a dodal, že ani v konaniach prebiehajúcich v minulosti pred Najvyšším súdom nemal sťažovateľ uvedenú inú štátnu príslušnosť ako palestínsku. Tieto závery Najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za jednoznačne arbitrárne a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Dohovorom z roku 1954.“.

II.A

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II. B K namietanému porušeniu práv napadnutým rozhodnutím úradu hraničnej a cudzineckej polície

II. C K namietanému porušeniu práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05).

12. Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody možnosť obrátiť sa na súd. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace [(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Sanchez ̶ Reisse v. Švajčiarsko z 21. 10. 1986, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok ESĽP Bezicheri v. Taliansko z 25. 10. 1989, sťažnosť č. 11400/85)].

15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 10 Sža/24/2014 z 19. augusta 2014 v podstatnom uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť.

ich povinností. Podľa § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa § 34 ods. 1 SP, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu /§ 34 ods. 4 SP/. Podľa § 47 ods. 3 SP, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, Odvolací súd preskúmajúc predchádzajúce konanie a napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie pred krajským súdom zistil, že krajský súd sa v rozsahu podaného opravného prostriedku vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa a nezistil pochybenie

Ani v doteraz prebiehajúcich konaniach vedených vo veciach navrhovateľa pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemal navrhovateľ uvedenú inú než palestínsku štátnu príslušnosť. Rovnako je namieste odmietnutie odvolacej námietky, týkajúcej sa nahradenia zaistenia hlásením pobytu, či zložením peňažnej záruky. Ani tu krajský súd nepochybil, keď rozhodol, že napadnuté rozhodnutie je správne, pretože policajné orgány výsluchom navrhovateľa, ktorý opakovali, zistili, že nemá finančné prostriedky na nájom v mieste, kde sa doposiaľ zdržiaval ( ) a nemá taktiež žiadne príbuzné ani blízke osoby, ktoré by ho počas pobytu na území Slovenskej republiky mohli finančne podporovať a navyše odpadli akékoľvek dôvody, pre ktoré by sa navrhovateľ mal zdržiavať na území

Navyše, keďže voči navrhovateľovi prebieha príprava administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b/ ZoPC, nie je podľa § 89 ods. 2 veta druhá možné nahradiť zaistenie hlásením pobytu alebo peňažnou zárukou. Krajský súd napokon správne reagoval i na námietku, prednesenú na pojednávaní Krajského súdu v Bratislave 27. júna 2014 právnou zástupkyňou navrhovateľa, že nebolo možné zaistiť navrhovateľa po tom, čo požiadal o tolerovaný pobyt, pretože i posúdenie takej žiadosti sa považuje za tolerovaný pobyt žiadateľa. Nielenže krajský súd správne vyhodnotil námietku, ako oneskorene podanú, a z toho dôvodu sa ňou nezaoberal, ale navyše odvolací súd dopĺňa, že i v prípade jej včasného uplatnenia už v návrhu, by nebola dôvodná, pretože rovnako ako po podaní žiadosti o azyl nemožno automaticky vylúčiť zaistenie žiadateľa o azyl, ani pri podaní žiadosti o tolerovaný pobyt za podmienok preukázaných u navrhovateľa (bez financií a väzieb na Slovenskú republiku, bez dokladov a s niekoľkými identitami uvádzanými počas pobytu na Slovensku) nie je možné automaticky vylúčiť zákonnú možnosť zaistenia takého žiadateľa, najmä ak sú splnené podmienky pre jeho administratívne vyhostenie (viď ustanovenie § 59 ods. 12 písm. b/ a § 58 ods. 1 písm. a/ ZoPC). Z týchto všetkých dôvodov poukazujúc na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny nezistiac dôvody pre prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.»

350/09). V dôsledku uvedeného považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj z rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 z 27. júna 2014, z ktorého v podstatnom vyplýva: «Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu a dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 27. 06. 2014, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je vydané v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzicky osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti alebo právnických z osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1, 2 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja. Podľa presvedčenia súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom

Ohľadom námietky správne nezistenej štátnej príslušnosti navrhovateľa a nesprávne určenej jeho domovskej krajiny a s tým súvisiacej nezrealizovateľnosti vyhostenia do Palestíny, ako aj nezisťovania skutočností o mieste vyhostenia súd uvádza, že z listinných dôkazov zhromaždených odporcom pred vydaním rozhodnutí o vyhostení a zaistení navrhovateľa nemohla vyplynúť opodstatnená pochybnosť odporcu o štátnej príslušnosti navrhovateľa (Palestína) a z toho vyplývajúceho miesta jeho vyhostenie. Taktiež súd nemá opodstatnenú pochybnosť o štátnej príslušnosti navrhovateľa a jeho tvrdenie o tom, že je osobou bez štátnej príslušnosti považuje za účelové (udáva ju v žiadosti o tolerovaný pobyt).

Všetky tieto listiny ako aj rozhodnutia o vyhostení a zaistení navrhovateľa boli navrhovateľovi pretlmočené pribratím oficiálnym tlmočníkom z jazyka arabského do jazyka slovenského a súd nemohol mať bez ďalších dôkazov pochybnosti o nenáležitom pretlmočení poučení navrhovateľa, ako aj otázok a odpovedí v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia uskutočnených s navrhovateľom. Súd konštatuje, že odporca sa v svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa zaoberal aj možnosťou vyhostenia navrhovateľa za slobody, využijúc inštitút hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), avšak tieto skutočnosti vyhodnotil negatívne, a to s poukazom na vyjadrenie navrhovateľa v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia, kde tento uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a bývanie má zabezpečené len do konca mesiaca máj 2014. Odporca sa v svojom rozhodnutí tiež zaoberal aj otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa s tým, že mal za preukázané, že prebieha konanie o vyhostení navrhovateľa a potom zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je

Navrhovateľ v spísaných zápisniciach o podaní vyjadrenia žiadne dôvody brániace jeho vyhosteniu do Palestíny neuviedol. Zaistenie navrhovateľa v danom prípade bolo potom plne s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v kontexte aj dôvodov rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 z 27. júna 2014, pozn.) konštatuje, že najvyšší súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu je možné považovať právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel vo svojom napadnutom rozhodnutí, za určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a poskytujúce primeranú odpoveď na sťažovateľom nastolené otázky, ktorých opakovaním je argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti. Názorový postoj najvyššieho súdu k otázke zaistenia sťažovateľa nachádzal oporu v zákone, ktoré tieto závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto aj z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu teda nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv, pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, je dostatočne odôvodnené, jeho závery sú výsledkom myšlienkových postupov a hodnotení najvyššieho súdu, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (m. m.

pred súdmi. Ako niekoľkonásobný žiadateľ o azyl, a to aj v zahraničí, musel dôkladne poznať postup policajných orgánov Slovenskej republiky, a preto musel predpokladať kladenie takýchto otázok pri posudzovaní jeho osoby či už v súvislosti so žiadosťou o tolerovaný pobyt alebo v súvislosti s jeho vyhostením do Palestíny, a preto je aj pre ústavný súd ťažko pochopiteľné, aby nenamietal svoje vyhostenie do cieľovej krajiny na podklade skutočností neskôr deklarovaných, ako aj to, aby úmyselne zavádzal príslušné štátne orgány nepravdivými tvrdeniami, v dôsledku ktorých bol napokon aj obmedzený na osobnej slobode do zavŕšenia jeho vyhostenia, resp. z ktorých policajný orgán vychádzal

odvíjal od skutkových zistení, ku ktorým dospeli zákonom predpokladaným postupom pri dodržaní všetkých nielen zákonných, ale aj ústavných noriem zohľadňujúc aj hľadisko ľudských práv (prítomnosť tlmočníka, osobné vypočutie, možnosť vyjadriť sa k podstatným okolnostiam svojej veci.

na osobu a deň (z dohody o pracovnej činnosti, ktorú predložila zástupkyňa sťažovateľa najvyššiemu súdu 18. augusta 2014, vyplýva suma mesačného zárobku vo výške 95 € a zo zápisnice o podaní vyjadrenia spísanej so sťažovateľom 28. augusta 2014 vyplýva suma 500 €, ktorou mal disponovať, pozn.), rozhodol v zmysle § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov o tom, že niektorú z povinností predpokladaných § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nahradzujúcu zaistenie do času vyhostenia neuloží.

20. V závere ústavný súd už len poukazuje na svoj nález sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra 2013, v zmysle ktorého «Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie“ o vyhostenie. Formulácia slovenského prekladu dohovoru vychádza pravdepodobne z francúzskeho znenia („une procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia, ktoré v tejto súvislosti používa formuláciu „action is being taken with a view to deportation“, teda „sa podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sám dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To ale znamená, že zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude, alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru neprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.».

dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (porov. rozhodnutie Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 65, ale napríklad i Gündogu proti Rakúsku, sťažnosť č. 33052/96, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. 3. 1997, časť „The Law“, ods. 4 alebo Longa Yonkeu proti Litve, sťažnosť č. 57229/09, rozsudok z 15. 11. 2011, ods. 123), za predpokladu, že sú dodržané ostatné podmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť a primeraná dĺžka zaistenia. ... 11.3 Hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti nedovolával výslovne práva Európskej únie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 30. mája 2013 vo veci C­534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajskému ředitelství policie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie, vyslovil, že smernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, „nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu.»

22. Ústavný súd pripúšťa aplikáciu prezentovaného názoru aj na okolnosti sťažovateľovej veci, ktorý poukazuje na to, že obdobie posudzovania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu je považované v zmysle § 58 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov za obdobie tolerovaného pobytu, resp. teda za obdobie, kedy je jeho pobyt na území Slovenskej republiky legálny, s tým, že nie je vylúčené, aby súbežne s týmto obdobím prebiehalo aj konanie o jeho vyhostení bez použitia povinností, resp. oprávnení vyplývajúcich z § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov nahrádzajúcich obmedzenie na osobnej slobode do doby vyhostenia. Navyše dodáva, že v čase, kedy sa sťažovateľ dostavil pred úrad hraničnej a cudzineckej polície/policajný orgán, ktorý ho následne zaistil, sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene po tom, ako mu bola zamietnutá jeho celkovo štvrtá žiadosť o udelenie azylu, v dôsledku čoho bol aj dôvodne podozrivý zo spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, čím mal naplniť/naplnil dôvody svojho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Napokon sťažovateľ bol prepustený zo zaistenia príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. k. 2 Pn 635/14/2201­7 z 9. októbra 2014 nie preto, že bol žiadateľom o tolerovaný pobyt, ale vychádzajúc z § 250sa ods. 3 OSP a rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Sp 75/2014 z 30. septembra 2014, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa z dôvodu, že „... prepustenie cudzinca zo zaistenia nemôže byť viazané až na doručenie rozsudku krajského súdu, keďže tento nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť už jeho vyhlásením“. Ústavný súd na podklade uvedeného uzatvára, že zaistenie sťažovateľa 28. mája 2014 bolo vykonané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a v súlade aj s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

24. V predostretej argumentácii sťažovateľ poukazuje aj na to, že neboli podmienky trvania jeho zaistenia počas doby jeho zaistenia od 28. mája 2014 do 9. októbra 2014 periodicky kontrolované v závislosti od vyvíjajúcich sa okolností stavu jeho veci, v dôsledku čoho „... došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zo strany útvaru policajného zaistenia“. V tejto súvislosti ústavný súd po preštudovaní spisov úradu hraničnej a cudzineckej polície sp. zn. PPZ­HCP­BA6­ 25/2015­AV a súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 12 Sp 57/2014 konštatuje, že dôvody zaistenia sťažovateľa boli predmetom niekoľkonásobného preskúmania tak v rovine správneho súdnictva, ako aj v rovine správneho konania, a to aj v dôsledku aktívneho prístupu jeho právnych zástupkýň na základe nimi koncipovaných podaní, napr. podanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa, proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, podanie opravných prostriedkov v rámci správneho súdnictva, v dôsledku ktorých boli aj okolnosti zaistenia sťažovateľa preskúmané najvyšším súdom, 27. augusta 2014 bola s právnou zástupkyňou sťažovateľa spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, následne 28. augusta 2014 žiadala právna zástupkyňa písomným podaním o okamžité prepustenie zaisteného cudzinca, k verbálnej nóte palestínskeho veľvyslanectva bol sťažovateľ osobne vypočutý úradom hraničnej a cudzineckej polície 28. augusta 2014, v ostatnom aj podanie podnetu na preskúmanie zákonnosti zaistenia cudzinca zo 7. októbra 2014 adresovaného Okresnej prokuratúre Dunajská Streda a faxom poslaného Krajskej prokuratúre v Trnave. Z uvedeného náčrtu procesnej aktivity právnych zástupkýň sťažovateľa vyplýva, že otázka jeho zaistenia pre účely administratívneho vyhostenia a v konečnom dôsledku obmedzenia jeho osobnej slobody bola predmetom niekoľkonásobného preskúmania tak v rovine správneho konania, ako aj v rovine správneho súdnictva, čím tak námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na periodickú kontrolu zaistenia, resp. obmedzenia osobnej slobody a porušenia práv garantovaných podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 5 ods. 4 dohovoru považuje za neopodstatnenú.

26. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 charty a čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 a čl. 13 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal (II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04, III. ÚS 26/2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015