I. ÚS 366/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 366/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. Gabrielom Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 12 Cb 156/2006 z 25. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 332/2011, 3 Cob 331/2011 z 21. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 27/2013 z 31. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý napadnutým rozsudkom: (i) pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti o vydanie osobného automobilu,

rozsudok

okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil (dôvodom čiastočného späťvzatia bolo, že osobný automobil sa spolu s príslušenstvom cestou polície vrátil žalobkyni), (ii) späťvzatie žaloby žalovanou sťažovateľkou nepripustil, (iii) potvrdil opravné uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011, (iv) napadnutý rozsudok v znení opravných uznesení z 9. februára 2010 a 18. januára 2011 vo zvyšku potvrdil, (v) zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania. 3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením, tiež napadnutým sťažnosťou, dovolanie vo veci samej odmietol a v časti náhrady trov odvolacieho konania rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu

9. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Rovnaké závery však vzhľadom na podstatu sťažnostných námietok – ktoré vychádzali z obsahu odvolania a najmä dovolania sťažovateľky – však možno učiniť aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu. Tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, resp. absencia oprávnenia ostatných spoločníkov konať za žalobkyňu, boli totiž sťažovateľkou subsumované pod zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania, čím bola súčasne založená právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľke pred prípadným porušením jej práv rozsudkom krajského súdu. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd ďalej zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia žalovanej, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom , čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p... Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či bol účastník v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Žalovaná v dovolaní namietala, že súd prvého stupňa rozhodol v jej neprítomnosti s tým, že vôbec nevedela o súdnom konaní voči jej osobe z dôvodu, že nielenže jej nebolo riadne doručené predvolanie na pojednávanie, ale rovnako jej nebola doručená žaloba s výzvou na vyjadrenie. Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že súdu prvého stupňa sa vrátili dve písomnosti, jedna 19.09.2007, v ktorej súd prvého stupňa zaslal žalovanej žalobný návrh, oznámil žalovanej termín pojednávania a vyzval ju na vyjadrenie k návrhu žalobcu zasielaná do vlastných rúk a druhá 29.10.2007, v ktorej jej bol oznámený termín pojednávania. V tomto prípade vzhľadom na skutočnosť, že sa tieto písomnosti vrátili na súd ako neprevzaté a adresy trvalého pobytu žalovanej boli podľa dovolacieho súdu naplnené všetky podmienky pre fikciu doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa predvolanie na pojednávanie považuje za doručené dňom, keď sa predvolanie na súdne pojednávanie vrátilo z adresy trvalého pobytu s poznámkou pošty, že adresátka písomnosť na uvedenej adrese neprevzala a písomnosť nevyzdvihla ani v odbernej lehote. Takýmto procesným postupom nebolo žalovanej odňaté právo konať pred súdom. Procesný postup doručovania písomností žalovanej odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a riadne odôvodnil ... nie je dôvodná ani námietka, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Pre úplnosť dovolací súd konštatuje, že odvolaciemu súdu nemožno vytknúť ani skutočnosť, že na vec aplikoval aj ustanovenie právneho predpisu (§ 56a Obchodného zákonníka), ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.... Pokiaľ preto odvolací súd potvrdil po právnej stránke správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. doplnil jeho

odôvodnenie

nemožno mu vytknúť, že žalovanej odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň dovolací súd zdôrazňuje, že na iné ustanovenie právneho predpisu sa poukázalo z dôvodu , aby sa odvolací súd podrobne zaoberal so všetkými námietkami vznesenými v podanom opravnom prostriedku.“ Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci samej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky nižších súdov za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Preto v tejto časti bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. 15. Reagujúc na sťažnostné dôvody a v záujme materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti ústavný súd len stručne dodáva: (i) žaloba s výzvou na vyjadrenie k nej a predvolaním na pojednávanie boli podľa obálky pripojenej k sťažnosti doručované sťažovateľke opakovane do vlastných rúk, teda fikcia doručenia, tak ako ju ustanovuje § 47 ods. 2 OSP v spojení s § 114 ods. 2 OSP, bola naplnená, (ii) predvolanie na ďalšie pojednávanie na okresnom súde bolo podľa obálky pripojenej k sťažnosti sťažovateľke doručované na adresu jej trvalého pobytu (v tomto prípade zákon nevyžaduje doručenie do vlastných rúk), a teda fikcia doručenia, tak ako ju ustanovuje § 46 ods. 2 OSP v spojení s § 115 ods. 1 a 2 OSP, bola naplnená, (iii) na prejednanie odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie, čím vytvoril pre sťažovateľku ďalšiu možnosť zúčastniť sa súdneho konania a byť prítomná pri prejednávaní jej veci, (iv) všeobecné súdy a napokon aj ústavný súd opakovane aj v iných konaniach rozhodli v neprospech sťažovateľky, pokiaľ išlo o jej oprávnenie vystupovať ako štatutárny orgán žalobkyne (v prvom slede ̶ uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cob 289/2008 z 2. apríla 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 21/2009 z 28. októbra 2010,

uznesenie

ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 269/2011, v druhom slede ̶ uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 Exre 25/2010, Sr 385/B z 18. januára 2012, uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013,

uznesenie

ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 259/2014), na základe čoho nemožno považovať konanie so žalobkyňou, za ktorú v konaní vystupovali ostatní spoločníci, ktorí si voči sťažovateľke uplatňovali právo na vydanie veci, za ústavne nekonformné.