I. ÚS 369/2015

Sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2015 doručená sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prístup k spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemu predchádzajúcim postupom.

3. O žalobe sťažovateľa proti označeným správnym rozhodnutiam rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 210/2010 z 8. decembra 2011, ktorým v súlade so stanoviskom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) sp. zn. C­240/09 zrušil rozhodnutie ministerstva z 15. apríla 2010 týkajúce sa nepriznania postavenia účastníctva sťažovateľa, ako aj rozhodnutie ministra z 22. júna 2010 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súdny dvor totižto vo svojom rozsudku sp. zn. C­240/09 z 8. marca 2011 (ktorým odpovedal na prejudiciálne otázky najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/09, ktorých zmysel a cieľ bolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva verejnosti právo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje o otázkach životného prostredia, pozn.) uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade uvádza, že jeho cieľom ako občianskeho združenia je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného prostredia, v dôsledku čoho sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvom domáhal priznania postavenia účastníka konania s odkazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého ako člen zainteresovanej verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo súdnom konaní akékoľvek opomenutie súkromných osôb či orgánov verejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi predpismi v oblasti životného prostredia, pričom „Účasťou v správnych konaniach sa sťažovateľ snaží prispieť k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vydaných v oblasti životného prostredia, tieto v plnej miere a spôsobom, ktorý napĺňa zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu prírody a krajiny, zohľadňovali práve tieto záujmy a aby rozhodovali v súlade so záujmami prírody vyjadrenými v týchto právnych predpisoch.“.

8. Sťažovateľ sa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konanie o žiadosti žiadateľa bolo zastavené bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu v oblasti ochrany prírody, v dôsledku čoho je jeho účasť v predmetných správnych konaniach ako účastníka konania iba formálne akceptovaná, pretože „... zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená“.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK ­ domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ­ na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, ­ domáhať sa na súde preskúmania zákonností rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ­ napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ­ na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/29/2014 zo dňa 2. 12. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/29/2014 zo dňa 2.12.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

16. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 ústavný súd podotýka, že toto bolo prijaté v súlade so závermi zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého: «Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.

právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

20. V zmysle uvedeného aj podľa názoru ústavného súdu, ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha (medveďa hnedého) podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky, pretože takýmto predmetom konania nie je samotné chránené zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je rozhodovanie o právnej podmienke, ktorou je samotná výnimka. Takže ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania, a preto orgán ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody takéto správne konanie zastaví. Aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu, uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť či rozklad zamietnuť.

23. Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom a správnym súdom preskúmavanom správnom konaní o vydanie predmetnej výnimky mal sťažovateľ v konaní pred správnymi orgánmi aj ako zúčastnená osoba dostatočne rozsiahle procesné práva (okrem práva podávať opravné prostriedky), ktoré však sťažovateľ súc zaneprázdnený podávaním podnetov vo veci jeho účastníctva v tomto konaní účinne nevyužil, hoci tak v záujme veci, ktorý sťažovateľ primárne propaguje, urobiť mohol a mal. Inými slovami, aj v štádiu nedoriešenia otázky účastníctva sťažovateľa v predmetnom správnom konaní sťažovateľ svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami zúčastnenej osoby, s ktorými by sa správny orgán mal povinnosť vysporiadať, mohol účinne ovplyvniť rozhodnutie o predmetnej výnimke, a tým v podstate dosiahnuť účel (nevydanie predmetnej výnimky) sťažovateľom sledovaný aj v konaní o prípadnom opravnom prostriedku či už v správnom konaní alebo o správnej žalobe, na podanie ktorých je oprávnený iba ako účastník konania. 24. Ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (zákona o ochrane prírody), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je zrozumiteľné a vnútorne logicky previazané, vychádza z ústavne konformnej interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.

26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. 27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

28. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súd k tomu dodáva, že tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení zákona o ochrane prírody, preto neexistuje dôvod na to, aby sa argumentáciou sťažovateľa v tomto smere zaoberal podrobnejšie.