I. ÚS 370/2015

Sťažnosť a odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2015 doručená sťažnosť , ,a , (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012.

3. Sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukázali aj na to, že prieťahy v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 pretrvávajú aj po tom, ako predseda okresného súdu vyhodnotil jemu adresovanú sťažnosť na prieťahy v tomto konaní za dôvodnú.

4. Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného tiež uviedli: „Z hľadiska povahy veci však ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože stav neistoty ohľadne zrušenia a následného vyporiadania závažne ovplyvňuje životnú situáciu účastníkov konania predovšetkým aj z toho dôvodu, že ide o spor medzi rodinnými príslušníkmi. Sťažovatelia sú toho názoru, že ochranu vlastníckym právam bez ohľadu nato, či ide o navrhovateľa alebo odporcu v konaní, by mali súdy poskytovať bezodkladne, využívajúc pritom všetky spôsoby zamedzenia stavu akýchkoľvek prieťahov v konaní a to tak zo strany účastníkov konania, ako aj súdu samotného. Sťažovatelia sú presvedčení, ako to vyplýva aj z časti I. tejto sťažnosti (skutkový stav), že je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie takmer 3 roky. Sťažovatelia svojím správaním nezapríčinili žiadne prieťahy v konaní.“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1/ Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 porušené bolo.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

9. V danom prípade preskúmaním účelnosti a časovej postupnosti procesných úkonov okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012, tak ako ich v sťažnosti uviedli sťažovateľky, dospel ústavný súd k záveru, že na tom, že okresný súd dosiaľ vec meritórne neprerokoval, má svoj podiel viny nielen okresný súd, ale aj samotné sťažovateľky. Tak ako to vyplýva zo sťažnosti, za žalobný návrh, ktorý bol podaný 29. mája 2012, sťažovateľky zaplatili súdny poplatok až 14. novembra 2014 (t. j. takmer 2 a pol roka od podania žaloby), a to aj napriek zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) im uloženej povinnosti v jeho § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého „Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu..., ak je poplatníkom navrhovateľ...“.

12. Ústavný súd už aj v minulosti zaujal stanovisko (napr. I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať automaticky len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho­ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu, ale tento pojem je potrebné vykladať s skúmať ad hoc zohľadniac všetky rozhodujúce okolnosti danej veci.

13. Vzhľadom na uvedené zistenia, pri ktorých ústavný súd vychádzal zo skutočností uvádzaných samotnými sťažovateľkami, možno dospieť k záveru, že kumuláciou pochybení na strane okresného súdu a tiež aj na strane sťažovateliek ako účastníčok konania iniciujúcich spor došlo k spomaleniu konania, a to v miere zodpovedajúcej, resp. korešpondujúcej s týmito ich pochybeniami, ktoré tak musia sťažovateľky ako účastníčky konania aj strpieť. Vzhľadom na konkrétne okolnosti tejto veci zistené obdobie nečinnosti nie je takej intenzity, že by bolo spôsobilé v ústavnoprávnej rovine signalizovať porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie práva zaručeného v tomto článku, ale sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).