I. ÚS 372/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a v spojení s čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09.

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta svoju nezákonnú väzbu, ktorej nezákonnosť mal vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 deklarovať krajský súd, ktorého argumentácie sa sťažovateľ v celom rozsahu dovoláva. Podľa názoru krajského súdu nezákonnosť väzby mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s napádaným postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 T 52/09, ktorý s „... osobitnou starostlivosťou a urýchlením...“ nekonal a nerozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom 2. septembra 2014 proti zákonnému sudcovi okresného súdu, a napriek tomu po jej podaní a bez rozhodnutia o nej vykonával v označenej trestnej veci procesné úkony, ktorých nevykonanie by zjavne nezmarilo účel trestného konania (25. septembra 2014 postúpil na nadriadený krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti svojmu rozhodnutiu o väzbe z 26. augusta 2014; vykonal hlavné pojednávanie 13. októbra 2014, ktoré však bolo bez vykonania dokazovania odročené na 11. november 2014, na ktorom už boli vypočutí svedkovia, ktorí boli vypočutí aj na pojednávaní 16. decembra 2014, pozn.), v dôsledku čoho okresný súd spôsobil ich nezákonnosť. Krajský súd preto uložil okresnému súdu povinnosť po tom, ako bude v prvom rade rozhodnuté o tejto námietke zaujatosti, všetky tieto procesné úkony zopakovať, v dôsledku čoho vinou okresného súdu dôjde k predĺženiu trestného konania proti sťažovateľovi a tiež by tým došlo k neúmernému predĺženiu jeho väzby, ktorú krajský súd z tohto dôvodu uznesením sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 zrušil a sťažovateľa z väzby prepustil.

6. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: „Neľudské a ponižujúce zaobchádzanie malo za následok u sťažovateľa mu spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia, vzbudilo u neho pocity strachu, úzkosti a podradenosti, potupy a poníženie.“

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody chránené podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 22 ods. 1, ods. 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v spojení podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b), písm. c), čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 5 T 52/2009 porušené boli. 2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 22.000,­ Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. 3. priznáva odškodnenie majetkovej ujmy v sume 800,­ Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu. 4. priznáva úhradu trov konania v sume 279,66 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. V súvislosti s uvedeným sa v záujme dokreslenia celkového stavu veci žiada hlavne podotknúť, že tak, ako to napokon vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015, dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby nebol zánik alebo rozptýlenie dôvodov na podozrenie zo spáchania trestného činu obžalovaným sťažovateľom ani zánik dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, teda dôvody, ktoré boli u sťažovateľa stále dané, ale týmto dôvodom bolo ex offo zistenie krajského súdu o pochybení okresného súdu pri vybavovaní námietky zaujatosti uplatnenej sťažovateľom 2. septembra 2014, bez vecného vybavenia ktorej okresný súd vykonával v trestnej veci sťažovateľa procesné úkony [t. j. vykonával úkony (konkrétne pojednávania) v merite veci, t. j. v konaní o vine a treste, nie vo veci väzby, o ktorej okresný súd už po podaní námietky zaujatosti nekonal, pozn.], na základe čoho napokon krajský súd založil svoj záver aj o nezákonnosti väzby sťažovateľa, ktorá by podľa neho bola „... minimálne v rozpore s § 76 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého môže väzba trvať len nevyhnutný čas.“ (pozri stranu 6 rozhodnutia krajského súdu, pozn.), bez toho, aby uviedol príčinnú súvislosť medzi trvaním väzby, resp. prekročením povolenej zákonnej lehoty trvania väzby sťažovateľa na jednej strane a včasným nevybavením jeho námietky zaujatosti podanej až po rozhodnutí o väzbe na strane druhej. V súvislosti s uvedeným však sťažovateľ označené rozhodnutie krajského súdu, ktoré je mu v tomto smere na prospech, však nenapáda, a preto táto skutočnosť nebola predmetom skúmania ústavného súdu. Krajský súd k uvedenému zisteniu dospel v konaní o preskúmanie rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná, avšak „... z iných dôvodov než uvádza...“.

15. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o priznanie mu náhrady škody vzniknutej mu či už v príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou alebo v príčinnej súvislosti s nákladmi obhajoby na opakované vykonanie procesných úkonov okresným súdom, ústavný súd podotýka, že sťažovateľ sa jej môže domáhať prostredníctvom iného jemu dostupného zákonného prostriedku po splnení zákonných podmienok, a to žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, o ktorej bude oprávnený rozhodovať iný všeobecný súd, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) považoval ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho práva na obhajobu v dôsledku porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov policajtom v súvislosti s kontrolou, prípadne znemožnením jeho komunikácie so zvolenou obhajkyňou či už telefonicky alebo korešpondenciou počas výkonu väzby, pretože medzi sťažovateľom namietaným postupom policajta a okresným súdom, ktorý sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený) označil za jediného porušovateľa svojich práv, nie je žiadna súvzťažnosť príčiny a následku.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

23. Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za účinné prostriedky nápravy, vyčerpaním ktorých pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, III. ÚS 24/2012). Ústavný súd už aj v iných konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08) vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie týchto prostriedkov nápravy v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

24. V okolnostiach prípadu teda ústavný súd konštatuje, že aj keby sťažovateľ označil za porušovateľa svojho práva na obhajobu policajta v súvislosti s jeho postupom počas výkonu väzby, bolo by nevyhnuté sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť, pretože ústavný súd nielen podnet, ale aj opakovaný podnet považuje za iný právny prostriedok ochrany podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zákon o prokuratúre sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje a na ktorého použitie je podľa uvedeného predpisu oprávnený. Preskúmaním podnetu, resp. aj opakovaného podnetu sa totižto príslušné orgány prokuratúry budú musieť vysporiadať s identickými námietkami, aké by sťažovateľ uvádzal aj v konaní pred ústavným súdom.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a tiež úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.