I. ÚS 376/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1569/2009 porušené boli.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1569/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,58 € (slovom päťstotridsaťtri eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

3. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že okresný súd napriek tomu, že už v máji 2011 samotný oprávnený v namietanom exekučnom konaní navrhol okresnému súdu exekúciu zastaviť, o tomto návrhu tiež ešte nerozhodol. Vzhľadom na dĺžku tohto konania, ktorá je zjavne neprimeraná, je sťažovateľka toho názoru, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nie je už účinným prostriedkom nápravy, preto ju nepodala.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v namietanom exekučnom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne navrhuje ústavnému súdu, aby prikázal okresnému súdu konať v namietanom exekučnom konaní bez zbytočných prieťahov, a domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

6. Sťažovateľka k vyjadreniam predsedu okresného súdu doručila ústavnému súdu 23. novembra 2015 toto vyjadrenie: «Chronológia priebehu exekučného konania na Okresnom súde Košice I obsiahnutá vo vyjadrení Okresného súdu Košice I z 11. 8. 2015 zodpovedá priebehu konania, predovšetkým vo vzťahu k rozhodovaniu o námietkach sťažovateľky proti exekúcii. Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresného súdu Košice I z 27. 10. 2015, v ktorom tento uvádza, že sa v súdnom spise 37Er nenachádza návrh oprávneného na zastavenie exekúcie z 9. 2. 2011, ktorý mal postúpiť súdu súdny exekútor Mgr. Štefan Marček, dávam do pozornosti ústavnému súdu, že som spolu so sťažnosťou sťažovateľky predložila ústavnému súdu aj fotokópie návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie z 9. 2. 2011, postúpenie tohto návrhu súdnym exekútorom Mgr. Štefanom Marčekom a fotokópiu doručenky, z ktorej vyplýva, že písomnosť súdneho exekútora opatrená spisovou značkou, pod ktorou sa exekučné konanie viedlo u súdneho exekútora, ako aj označením obsahu zásielky „návrh oprávneného na zastavenie exekúcie“, bola doručená Okresnému súdu Košice I dňa 10. 5. 2011. Zásielku prevzal splnomocnenec s preukazom č. 2302/10. Vzhľadom na uvedené, tvrdenia obsiahnuté vo vyjadrení zo dna 27. 10. 2015 teda nezbavujú Okresný súd Košice I zodpovednosti za to, že o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie doposiaľ (do dnešného dňa nebolo sťažovateľke doručené rozhodnutie o zastavení exekúcie) rozhodnuté. Je pritom potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o zastavení exekúcie v prípade návrhu na jej zastavenie podaného oprávneným je obligatórnym. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku – „Súd exekúciu zastaví, ak jej zastavenie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie“. Sťažovateľka považuje postup súdu tak pri rozhodovaní o jej odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o jej námietkach proti exekúcii, tak aj o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie, nielenže za porušenie jej namietaných práv, ale za taký postup, ktorý ju vystavil nielenže bez zákonného dôvodu, ale priamo v rozpore s ustanoveniami zákona neistote, ktorá ovplyvňovala niekoľko rokov jej život a doposiaľ je tejto neistote vystavená. Predmetom (istinou) vymáhaným v exekučnom konaní je suma 167,63 €, ktorá je úročená úrokom z omeškania vo výške 17,6 %, teda za 5 rokov exekúcie uvedená suma vzrástla, len pokiaľ ide o úroky z istiny, o 88 %. Sťažovateľka teda 5 rokov nevedela či nebude povinná zaplatiť sumu 167,63 €, ale aj sumu 1021,94 € vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie, teda sumu niekoľko násobne prevyšujúcu pôvodnú istinu. Sťažovateľka je osobou, ktorá pracuje v zamestnaneckom pomere a úhrada takejto sumy by mala pre ňu vážne dôsledky. Z uvedených dôvodov vníma porušovanie namietaných práv osobitne citlivo. Zdôrazňujúc, že už viac než 4,5 roka mohla byť táto neistota odstránená rozhodnutím o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie, považuje postup Okresného súdu Košice I za neospravedlniteľný. Sťažovateľka si zároveň uplatňuje a vyčísľuje trovy konania vo výške 533,58 €, ktoré pozostávajú z úkonov právnych služieb:

11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky v namietanom exekučnom konaní (obdobne napr. I. ÚS 37/2014).

12.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej a ani skutkovej stránke nemožno rozhodovanie o návrhu na zastavenie a odklade exekúcie v rámci exekučného konania, ktoré patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, hodnotiť ako zložité.

Ústavný súd preskúmal spis okresného súdu sp. zn. 37 Er 1569/2009 a zistil, že okresný súd bol nečinný od 25. októbra 2010, keď vydal (prostredníctvom súdneho úradníka) uznesenie, ktorým zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii, až do 14. mája 2015, keď o jej odvolaní rozhodol sudca okresného súdu (nečinnosť viac ako 54 mesiacov bez akejkoľvek zákonnej prekážky). Dňa 4. júna 2015 podala sťažovateľka návrh na zastavenie a odklad exekúcie, o ktorom tiež nebolo dosiaľ rozhodnuté. Navyše ústavný súd z príloh k sťažnosti zistil, že 9. februára 2011 oprávnený v exekučnom konaní podal na exekútorskom úrade návrh na zastavenie exekúcie proti povinnej sťažovateľke o vymoženie 167,63 € s prísl. a následne súdny exekútor 4. mája 2011 vo veci vedenej pod sp. zn. EX 4717/09 (k sp. zn. 17 Er 1569/2009, pozn.) postúpil tento návrh okresnému súdu (na doručenke je podpis splnomocneného zástupcu okresného súdu s dátumom 10. máj 2011). V spise okresného súdu sa však tieto podania nenachádzali a nie sú zaevidované, čo možno pripísať na ťarchu okresného súdu a jeho administratívy.

13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel ku záveru, že doterajším postupom okresného súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

14. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

19. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 6, 12.2 a 12.3) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie, a to v sume 300 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľke v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

20. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 300 €. Zobral pritom do úvahy aj to, že na ochranu jej práv postačuje, že ústavný súd vo veci vyslovil porušenie jej označených práv, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal aj trovy právneho zastúpenia v nemalej sume. Navyše mu nie je známy iný dôvod na ďalšie pokračovanie tohto exekučného konania so zbytočnými prieťahmi, keďže z priložených listín a vyjadrení účastníkov je zrejmé, že návrh na zastavenie exekúcie podala aj samotná oprávnená v tomto exekučnom konaní a okresný súd by mal na základe tohto nálezu ústavného súdu a jej návrhu, čo v najkratšej dobe rozhodnúť o zastavení exekúcie proti sťažovateľke. Ústavný súd sa tiež na základe už uvedeného nedomnieva, že sťažovateľke bola spôsobená taká závažná ujma, ako uviedla vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu jej právna zástupkyňa. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015