I. ÚS 383/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 383/2015­21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu sťažovateľ požiadal krajský súd o nazretie do súdneho spisu, aby sa s odôvodnením predmetného rozhodnutia mohol oboznámiť. Počas nahliadnutia do spisu 1. októbra 2014 krajský súd predložil sťažovateľovi „PRVOPIS_1“ svojho rozhodnutia, ktorý neobsahoval odôvodnenie podľa § 198 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), čo sťažovateľa primälo k podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015, ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú, bolo sťažovateľovi doručené 14. apríla 2015. Dôvodom odmietnutia bol v konaní pred ústavným súdom krajským súdom predložený „PRVOPIS_2“ uznesenia krajského súdu, ktorý už odôvodnenie obsahoval.

Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa nesporné, že krajský súd postupne vyhotovil dva rozdielne prvopisy toho istého rozhodnutia (jeden bez odôvodnenia a druhý s odôvodnením), hoci zo samotnej podstaty prvopisu vyplýva, že môže existovať len jeden prvopis rozhodnutia.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv postupom krajského súdu, ktorý uviedol do omylu aj ústavný súd v jeho predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 tvrdiac, že krajský súd svoje rozhodnutie písomne vyhotovil po jeho vydaní a zverejnení v Obchodnom vestníku až v predĺženej lehote (do 24. októbra 2014). Rozhodnutie označené ako „PRVOPIS_1“ podľa sťažovateľa nevyvrátiteľne dokazuje, že k písomnému vyhotoveniu uznesenia krajského súdu došlo už 16. septembra 2014 bez odôvodnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 58 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“), v zmysle ktorého prvý výtlačok rozsudku sa považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 v rôznom čase, porušené boli. 2. Základné právo sťažovateľa ... na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16.9.2014 v rôznom čase, porušené bolo. 3. Sťažovateľovi ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Sťažovateľovi ... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že fyzické a právnické osoby môžu namietať v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojich práv, ku ktorému môže dôjsť právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka nesprávny procesný postup pri vyhotovovaní predmetného uznesenia, keď krajský súd najprv vyhotovil prvopis rozhodnutia bez odôvodnenia, ktorý zaslal na zverejnenie v Obchodnom vestníku a následne vyhotovil druhý prvopis toho istého rozhodnutia už s odôvodnením. V čase nahliadnutia sťažovateľa v súdnom spise (už po zverejnení uznesenia krajského súdu v Obchodnom vestníku 22. septembra 2014) 1. októbra 2014 mu bolo predložené uznesenie krajského súdu, ktoré

odôvodnenie

neobsahovalo. Na základe uvedeného podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Až z tohto rozhodnutia ústavného súdu sa sťažovateľ dozvedel o namietanom zásahu do ním označených práv postupom krajského súdu (o existencii uznesenia s odôvodnením), čím došlo podľa jeho názoru okrem iného k porušeniu práva na účinný opravný prostriedok, keďže v dôsledku zmeškania dvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nie je sťažovateľovi umožnené uznesenie krajského súdu akokoľvek napadnúť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 2 ods. 7 písm. a) spravovacieho poriadku sa a) prvopisom rozumie prvý výtlačok písomnosti súdu vyhotovený požitím výpočtovej techniky zviazaný v súdnom spise, b) rovnopisom rozumejú ďalšie výtlačky písomnosti súdu uvedenej v písmene a)...

Zo sťažnosti, z jej príloh, predloženého súdneho spisu krajského súdu, vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 109/2015 vyplynulo, že dotknuté uznesenie krajského súdu bolo vyhotovené 16. septembra 2014 bez odôvodnenia a odoslané na zverejnenie v Obchodnom vestníku. V zmysle § 199 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo uvedené rozhodnutie zverejnené v Obchodnom vestníku 22. septembra 2014, a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť. Následne krajský súd 24. októbra 2014 vyhotovil svoje rozhodnutie s odôvodnením a v ten istý deň ho expedoval súdu prvého stupňa. Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že predmetné

uznesenie

bolo vyhotovené v skrátenej verzii (bez odôvodnenia) len pre účely zverejnenia v Obchodnom vestníku, čo nemožno podľa jeho názoru považovať za porušenie práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pri preskúmavaní postupu krajského súdu v danej veci však musel prihliadnuť na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu, ktoré bolo sťažovateľom namietané v sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 a ktoré bolo spôsobilé zasiahnuť do ním označených práv v požadovanej intenzite, už bolo preskúmané z hľadiska dodržania princípov ústavnosti, pričom ústavný súd konštatoval, že krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil jasne, zrozumiteľne a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavná ochrana označeným právam sťažovateľa v súvislosti s uznesením krajského súdu tak bola poskytnutá už v predchádzajúcom konaní vedenom ústavným súdom. Len v hypotetickej rovine zostáva otázka, že sťažovateľ by v prípade oboznámenia sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu pred podaním sťažnosti ústavnému súdu uviedol vo svojom návrhu také relevantné skutočnosti, ktoré by v konečnom dôsledku viedli v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a k vysloveniu porušenia jeho práv.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že postupom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že k porušeniu tohto práva sťažovateľa nedošlo, keďže krajský súd zaujal stanovisko k podnetu sťažovateľa (doručenému 15. júla 2014) v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a postačujúco, a tiež ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa preskúmal uvedené rozhodnutie krajského súdu meritórne v predchádzajúcom konaní.