I. ÚS 384/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 384/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 69 707,23 € z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 50/2012­210 z 29. júla 2013 návrh sťažovateľa zamietol stotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní ním uplatneného práva na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 29. júla 2013 odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 321/2014­269 zo 16. marca 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. júla 2013 s tým, že vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil taktiež ako opodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia posudku na základné bodové ohodnotenie.

Sťažovateľ dovolanie nepodával, pretože mal vedomosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015 v obdobnom prípade dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občana, ktorý nie zvláštnej viny stratil spôsobilosť na prácu zaručeného čl. 35 ods. 3 ústavy a čl. 39 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ústavy.

V rozsudku zo 16. marca 2015 krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho zdravotný stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom na odškodnenie.

Sťažovateľ poukázal na to, že predmetom konania pred okresným súdom je spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku, právo na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľné v rámci občianskeho súdneho konania.

V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Súd však pri rozhodovaní o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia konštatovanie o zistení prípadu hodného osobitného zreteľa nevykonáva samostatným výrokom. Rozhodnutie je inkorporované do rozhodnutia na plnenie – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80 ods. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože môže žalovať priamo plnenie, a teda v súlade s konštantnou judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomto určení.

Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáha podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶ 6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani k premlčaniu takého práva.

Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považuje deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové hodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia. Nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sťažovateľa konštituuje až všeobecný súd svojím rozhodnutím, v ktorom musí konštatovať existenciu prípadu hodného osobitného zreteľa, pričom tento stav podľa neho nemusí existovať v období dvoch rokov od vystavenia posudku na základné obodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že na vznik nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nepostačuje ustálenie zdravotného stavu a vznik situácie, keď je možné pristúpiť k hodnoteniu (to sú predpoklady na tzv. základný nárok), ale je potrebné konštatovať mimoriadnosť prerokúvaného prípadu. Krajský súd podľa sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval nesprávnu právnu normu, a to § 106 Občianskeho zákonníka na základe nesprávneho výkladu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čím porušil všetky ním označené práva.

Sťažovateľ poukázal na to, že § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. priznáva len možnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutím súdu, t. j. právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je nárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované, a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.

Sťažovateľ poukázal na to, že na základe zákona má iba „právo na možnosť“ zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejde o právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahy a pozitívneho rozhodnutia súdu.

V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali z nesprávneho vyhodnotenia účelu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sa od základného nároku zásadne líši. Vecná príslušnosť rozhodovať o základnom nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia prináleží organizačným zložkám Sociálnej poisťovne na základe § 178 a § 179 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v rámci konania o dávkach úrazového poistenia, ktoré sú definované v § 13 ods. 3 tohto zákona, podľa ktorého sa za dávku úrazového poistenia podľa písm. h) považuje náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 24/2012 z 31. októbra 2013, v ktorom generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal, že „... súdy nesprávne právne posúdili vec pri inštitúte premlčania. Uviedol, že samotné bodové ohodnotenie poškodenia zdravia podľa vyhláškou ustanovených sadzieb sa nepremlčuje. Premlčuje sa iba nárok na náhradu škody (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorý je možné konkretizovať na základe posudku ošetrujúceho lekára. Poznamenal, že pokiaľ nárok na náhradu škody tvorí jeden celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode. Súd tak plynutie premlčacej doby posúdil nesprávne.“.

Sťažovateľ ústavný súd požiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodnil takto: „Pre výrazný zásah do základných práv sťažovateľa, rovnako tak pre vyvolanie stavu právnej neistoty a nedôvery v zákonné a spravodlivé vyriešenie veci, ako aj so zreteľom na fakt, že porušením základných práv došlo k zmareniu legitímneho očakávania sťažovateľa, že v jeho veci bude rozhodnuté podľa objektívneho práva, došlo taktiež k porušeniu právnej istoty, že v rovnakých veciach bude rozhodované rovnako a v rovnakých veciach dôjde k rovnakej interpretácii a aplikácii práva, sťažovateľ žiada, aby mu bolo rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,­ EUR. Tvrdíme, že výška požadovaného finančného zadosťučinenia je vzhľadom k rozsahu a početnosti zásahov primeraná a spravodlivá.“

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 porušil jeho základné práva podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uvedené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2015. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne aplikovali § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho zákonníka, keď jeho právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nároku považovali okamih, keď sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je premlčanie práva na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vylúčené, pretože začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutie všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Navrhovateľ si uplatnil nárok na mimoriadne zvýšenie SSU na základe lekárskeho posudku z roku 1983, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov SSU predstavovala 300 bodov a na základe lekárskeho posudku z roku 2012, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov za SSU predstavovala 400 bodov.

Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia

Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. .

poškodenému umožňoval bez akéhokoľvek časového obmedzenia domáhať sa nárokov na náhradu škody na zdraví. Nemožno sa stotožniť správnym názorom navrhovateľa, že premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti – výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu – rozhodne až súd. Konštitutívnosť rozhodnutia súdu spočíva len v rozhodnutí o peňažnom nároku na mimoriadne zvýšenie SSU, nejedná sa teda o konštitutívne rozhodnutie súdu o tom, či v danom prípade ide o prípad hodný osobitného

Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a SSU vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premisy, že v čase vypracovania bodového ohodnotenia musel lekár považovať zdravotný stav navrhovateľa za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy. S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra.

Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode spočívajúcej v SSU sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy. I z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia

Navrhovateľovi z hore uvedených dôvodov začala plynúť na uplatnenie jeho časti nároku, ktorú odvodzoval z lekárskeho posudku z roku 1983 subjektívna premlčacia lehota najneskôr 31. 12. 1983 a uplynula 31. 12. 1985. Navrhovateľ si túto časť nároku uplatnil 06. 09. 2012, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom k tomu, že odporca a vedľajší účastník na strane odporcu vzniesli námietku premlčania časti nároku navrhovateľa, súd musel na túto prihliadnuť a v tejto časti nárok navrhovateľa zamietnuť. .

. . Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere s odporcom (resp. s jeho právnym predchodcom) na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy v období od r. 1974 do r. 1991, v prevádzke na výroku viskózového hodvábu v divízii viskózového vlákna, pričom v období po priznaní choroby z povolania 01. 02. 1983 (chronickej intoxikácie sírouhlíkom) bol preradený v rámci spoločnosti na inú prevádzku a do roku 1991 nebol vystavený pôsobeniu žiadnej toxickej látky. Od r. 1991 pre zhoršený zdravotný stav pracoval ako šofér. Od 01. 02. 1984 do 24. 11. 1992 bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku z dôvodu zdravotného postihnutia, chronickej

Slovenská poisťovňa vyplatila navrhovateľovi z titulu poistného plnenia len základnú sumu za 700 bodov. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že v čase, keď začal pracovať u odporcu mal asi 25 rokov. Bol ženatý, v tom čase mal dve dcéry. Aktívne v tom čase športoval, hrával futbal, bol zápasníkom. Zápaseniu sa venoval aj súťažne. Venoval sa aj svojmu synovi, ktorý sa tiež venoval športu, hral vrcholový futbal. Dcéra začala v piatich rokoch gymnastiku, denne sa jej venoval. Bola viac krát majsterka sveta, aj Európy. Začali ho bolieť ruky, nohy, ramená. Málo spával kvôli bolestiam a z tohto dôvodu išiel k lekárovi, keď v r. 1983 mu zistili chorobu z povolania. Táto choroba z povolania sa u neho prejavila najmä na psychike, ktorá mu dosť narušila život. Prejavovalo sa to skôr doma.

V spoločnej domácnosti žije so svojou manželkou. Problémy, ktoré má v súčasnosti sú tie, že málo spáva, chodí neskoro spať, nevie zaspať, má bolesti na nohách, prehadzuje sa. Niekedy o 6 hod. alebo o 5 hod. ráno pozerá ešte televíziu. Nechodí skoro vôbec medzi ľudí a má psa, ktorému sa venuje. Nemá rád ani rodinné návštevy. Pár rokov spáva už sám, teda má problémy aj intímneho charakteru. So zápasením skončil, keď mal 21 r. a futbalu sa venoval asi do 35 – 37 rokov iba ako zábave. S futbalom skončil z dôvodu, že mal bolesti. V minulosti manželke pomáhal, mal veľa priateľov a teraz už pomáha menej a aj priateľov

Trestne stíhaný z výtržníctva pod vplyvom alkoholu bol niekoľko krát, ale bolo to mimo pracovného času, kvôli nebohému otcovi. Ďalej uviedol, že po priznaní starobného dôchodku podnikal v autodoprave a v súčasnosti už nepodniká. Bol zamestnaný vo vlastnej firme.

2 3 roky. Na KPLaT nechodieval pretože, po tom ako mu zobrali invalidný dôchodok musel zarobiť peniaze, bol mladý. Bol mu priznaný polovičný invalidný dôchodok v roku 1983. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa ohľadne nepreukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého

Primerané zvýšenie nad stanovenú najvyššiu výmeru odškodnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. prichádza do úvahy len výnimočne, v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Pre záver súdu o tom, že navrhovateľ nespĺňa predpoklady pre mimoriadne zvýšenie SSU svedčí najmä fakt, že navrhovateľ od roku 1991 u odporcu nepracuje, bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku do roku 1992, od tejto doby (t. j. 20 rokov) nenavštevoval žiadnych odborných lekárov v súvislosti s ochoreniami, ktorými (ako tvrdil) trpel, psychiatrickú kliniku začal navštevovať posledné dva roky. Od roku 1997 podnikal v oblasti dopravy ako živnostník aj ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa výpovede samotného navrhovateľa podnikal minimálne do roku 2010 (výpoveď navrhovateľa na č. l. 189).

Sotva možno uveriť všetkým tvrdeniam navrhovateľa v odvolaní (ale rovnako aj v návrhu a ďalších vyjadreniach založených v spise) v súvislosti s konkretizáciou ochorení, ktorými má navrhovateľ trpieť po zistení choroby z povolania, keď sám navrhovateľ vo výpovedi (na pojednávaní 09. 05. 2013 č. l. 189) uviedol, akú sumu peňazí si so spoločníkom z podnikania rozdeľovali pričom podotkol, že vzhľadom na to, že musel byť 24 hodín pri telefóne to bola nezaplatená práca. Z výpovede navrhovateľa teda vyplynulo, že práca navrhovateľa ako podnikateľa bola náročná na čas, išlo o zodpovednú prácu, spočívajúcu okrem iného aj v riadení zamestnaných pracovníkov (odvolanie č. l. 237), vyžadujúcu si aj absolvovanie skúšky na odbornú spôsobilosť, navrhovateľ ju vykonával minimálne v období rokov od 1997 do 2010. Bolo by nemožné vykonávať tak náročnú prácu podnikateľa, ak by navrhovateľ trpel všetkými obmedzeniami v súvislostí s špecifikovanými ochoreniami v

Navrhovateľ počas konania sám netvrdil, že by bol jeho zdravotný stav a obmedzenia takého charakteru, že by nebol schopný sa sám o seba postarať v tom smere, že by sa nedokázal vykonávať základné životné potreby a na tieto by potreboval pomoc rodiny. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rozporuje odôvodnenie rozsudku zo 16. marca 2015 týkajúce sa časti uplatneného nároku na základe znaleckého posudku z 1983. Krajský súd uvedenú časť odôvodnenia v rozsudku zo 16. marca 2015 založil na ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo viazané na konkrétnu osobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná satisfakcia, ktorá je priznávaná na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného nároku je určujúci, resp. definuje právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového práva, ktoré sa premlčuje, pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“ zdravotného stavu poškodeného v dôsledku jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tento okamih „dobodovania“ (pozri rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 72/2012 z 25. apríla 2012 a sp. zn. 9 Co 187/2012 z 26. februára 2013).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval o nároku na zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčania nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.

V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v tejto súvislosti účelovo nerozlišuje medzi vznikom možnosti poškodeného uplatniť si na súde svoj nárok v legitímnej nádeji založenej na ustanoveniach zákona na priaznivé rozhodnutie, pričom okamih uplatnenia tohto nároku je rozhodujúci pre začatie plynutia premlčacej lehoty a vznikom povinnosti zaplatiť súdom priznaný nárok v určenej lehote, ktorej sa možno domáhať až po priznaní nároku, a preto jeho argumentáciu nemožno považovať za právne relevantnú.

Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dostatočne poukázaním na konkrétne v konaní vykonané dôkazy a popísaním ich hodnotenia podložili svoje skutkové i právne závery týkajúce sa sťažovateľom uplatneného nároku. Krajský súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. marca 2015 zaoberal taktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol, akými úvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo ním predložené argumenty nepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenými v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05), ako aj základné právo na prácu, a základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu (m. m. IV. ÚS 146/09, III. ÚS 56/2010, III. ÚS 96/2011). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015 nepovažoval za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, nemohlo týmto rozsudkom dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.