I. ÚS 388/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoPr 7/2014 z 29. januára 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len „namietaný postup“).

K skutkovým okolnostiam veci sťažovateľ uviedol, že ako mestský policajt 26. februára 2013 na základe zverených kompetencií uložil blokovú pokutu vodičke motorového vozidla, ktorá spáchanie priestupku uznala a uloženú pokutu zaplatila. Podľa sťažovateľa táto pokuta nemôže byť anulovaná a transformovaná do roviny porušenia pracovnej disciplíny. Ani chybná rozhodovacia činnosť správneho orgánu v prípade zmeny alebo zrušenia správneho rozhodnutia nadriadeným správnym orgánom nemôže byť hodnotená ako porušenie pracovnej disciplíny. Práve z uvedených dôvodov sa sťažovateľ domáhal na okresnom súde, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu odmenu (tzv. trinásty plat) v zmysle kolektívnej zmluvy platnej v danom čase.

Sťažovateľ tiež uviedol, že k zrušeniu ním uloženej blokovej pokuty došlo až 25. júna 2014 na základe protestu prokurátora, a preto disciplinárne napomenutie z 21. mája 2013 listom zamestnávateľa č. MsP­38­3/2013 ako dôsledok konania o sťažnosti spomínanej vodičky motorového vozidla je vecne nepodložené a právne irelevantné. Sťažovateľ považuje vstup zamestnávateľa do jeho rozhodovacieho procesu v postavení subjektu činného podľa verejného práva za neakceptovateľnú neprávosť.

Podľa sťažovateľa krajský súd počas konania „svoje myšlienky o identickej disciplinárnej zodpovednosti zamestnancov a správnych orgánov nikdy nepredniesol a účastníkom ani len nenaznačil, že by takým smerom viedol svoje úvahy... V tomto zmysle hovoríme o tzv. šokujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Pritom predmetná aféra nebola hodnotiteľná v rovine pracovno­právnych povinností , v rovine jeho pracovno­právnej zodpovednosti, ale výlučne v rovine výkonu funkcie správneho orgánu, v rovine jeho prípadnej administratívno­právnej zodpovednosti (kde ho ako osobu dokonca chránia ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako príslušník mestskej polície v zmysle kompetencie mu zverenej zákonom Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“) uložil 26. februára 2013 vodičke motorového vozidla p. Gregušovej blokovú pokutu v sume 10 € za nesprávne parkovanie. Pani Gregušová spáchanie priestupku uznala a blokovú pokutu zaplatila, no napriek poučeniu žalobu o preskúmanie zákonnosti uloženej blokovej pokuty nepodala. V zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov sa sťažnosťou na postup a rozhodnutie sťažovateľa obrátila na odporcu, ktorý dospel k záveru, že priestupok spáchaný nebol, a preto upozornil sťažovateľa na porušenie pracovnej disciplíny. Pre nesplnenie podmienok vyplývajúcich z kolektívnej zmluvy v dôsledku uvedeného upozornenia odporca nevyplatil sťažovateľovi tzv. trinásty plat v zmysle platnej kolektívnej zmluvy.

Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 29. októbra 2013 domáhal na okresnom súde proti odporcovi uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 541,20 € s úrokom z omeškania, teda tzv. trinásty plat v zmysle platnej kolektívnej zmluvy. Okresný súd rozsudkom z 12. marca 2014 uložil odporcovi povinnosť žalovanú sumu sťažovateľovi uhradiť, keď na základe vykonaného dokazovania a následného právneho posúdenia dospel k záveru, že nárok sťažovateľa na vyplatenie odmeny je dôvodný, keďže splnil všetky podmienky v zmysle kolektívnej zmluvy a nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny.

Na základe odvolania podaného odporcom krajský súd rozsudkom zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh sťažovateľa zamietol. V odvolacom konaní bolo okrem iného preukázané, že rozhodnutie o blokovej pokute bolo zrušené rozhodnutím Mestskej polície hlavného mesta Slovenskej republiky z 25. júna 2014, ktorým vyhovela protestu prokurátora.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Krajský súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti jeho odôvodnenia po skonštatovaní záverov okresného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, obsahu odvolania odporcu a vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu uviedol: «Odvolací súd aj po zopakovaní a doplnení dokazovania má zato, že z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej právnej veci súdom prvého stupňa zistené (správnosť skutkového zistenia v tomto smere odvolateľ nenapáda), že navrhovateľ bol u odporcu v pracovnom pomere založeným pracovnou zmluvou zo dňa 21. 06. 2006 s nástupom do práce od 03. júla 2006 s miestom výkonu práce Bratislava, na dobu neurčitú.

odmenu v zmysle čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi vyplatiť. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 173/2006 ) v prípade porušenia ktorého má zamestnávateľ podľa intenzity porušenia pracovnej disciplíny možnosť skončiť pracovný pomer. Súd prvého stupňa založil

súdu primárne uniklo, že v súdenej veci ide o pracovnoprávny vzťah a z neho plynúce nároky a že vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa je sledovať dodržiavanie pracovnej disciplíny zamestnancom a to aj vzhľadom nato, že odporca, je oprávnený prešetrovať v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach sťažnosti podané na príslušníkov obecnej polície.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 26. 02. 2013 počas výkonu služby navrhovateľ uložil poriadkovú pokutu vo výške 10 €. Zo zápisnice č. p MsP Sť.27 2013/9 zo dňa 14. 04. 2013 o prešetrení sťažnosti, ktorú podala menovaná vyplýva, že navrhovateľom bola neoprávnene uložená bloková pokuta za dopravný priestupok, čím navrhovateľ konal v rozpore so základnými úlohami MsP zakotvenými v ust. § 3 ods. 1 písm. f) zák. č. SNR 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, a porušil základné povinnosti policajta mestskej polície uvedené v ust. § 7 písm. a), b), c) cit. zákona, v zmysle ktorého po a) príslušník obecnej polície pri plnení úloh je povinný najmä dodržiavať zákony aj na všeobecne záväzné predpisy a v ich rámci sa riadiť pokynmi náčelníka, prípadne pokynmi starostu po b) dbať na vážnosť, česť, dôstojnosť občanov a svoju vlastnú a nepripustiť, aby občanov v súvislosti s činnosťou obecnej polície vznikla bezdôvodná ujma a prípadný zásah do ich práv a slobôd neprekročil

Odporca konanie navrhovateľa podľa čl. 13 bod. 7 písm. d) Pracovného poriadku MsP považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže porušil pri výkone práce povinnosti vzťahujúce sa na jeho prácu a v priamej súvislosti s porušením vznikla škoda, keďže konanie nenieslo znaky skutkovej podstaty priestupku a napriek tomu bolo kvalifikované navrhovateľom ako priestupok, čím bola neoprávnene zaevidovaná do úradnej evidencie priestupkov. Za toto porušenie pracovnej disciplíny bol navrhovateľ upozornený listom zo dňa 21. 05. 2013 s tým, že pokiaľ sa opätovne dopustí akéhokoľvek porušenia pracovnej disciplíny môže byť s ním skončený pracovný pomer podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Z vyššie opísaného skutkového deja nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa v rozhodnom období dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, na porušenie ktoré bol zamestnávateľom oprávnene upozornený, preto podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi neprináleží odmena. Vzhľadom na vyššie prijatý záver, je potom irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že rozhodnutie o blokovej pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 je právoplatné a konečné, keď nadovšetko z listinných dôkazov založených odporcom v rámci odvolacieho konania vyplýva, že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už rozhodnutie o blokovej pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 bolo zrušené, keď Mestská polícia Hlavného mesta SR Bratislavy, svojím rozhodnutím sp. zn. MsP­25­4/2014 zo dňa 25. 6. 2014 rozhodla o proteste prokurátora ktorému vyhovela a rozhodnutie zrušila.»

V súvislosti s podstatou argumentácie sťažovateľa založenej na tvrdení o tzv. prekvapujúcom rozhodnutí krajského súdu, v ktorom bola disciplinárna zodpovednosť sťažovateľa pri ukladaní blokovej pokuty postavená na roveň disciplinárnej zodpovednosti zamestnanca, ústavný súd konštatuje, že v zmysle zákona o obecnej polícii je príslušník mestskej polície zamestnancom mesta (v danom prípade odporcu), je teda v pracovnom pomere, z ktorého vyplývajú jeho konkrétne práva a povinnosti. V disciplinárnom konaní ide o posúdenie a preukázanie porušenia povinností zamestnanca vyplývajúcich z právnych predpisov, pracovného poriadku, pracovnej zmluvy alebo pokynu nadriadeného, ktorými je zamestnanec viazaný v súvislosti s dohodnutým druhom práce. V danej veci bol sťažovateľ upozornený odporcom na závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď jeho konanie bolo posúdené ako rozporné s § 7 písm. b) zákona o obecnej polícii, keď svojím postupom pri ukladaní blokovej pokuty spôsobil, že vodička motorového vozidla bola neoprávnene zaevidovaná v Ústrednej evidencii priestupkov a bola jej spôsobená škoda, hoci žiadny priestupok nespáchala. Rozhodnutie o uložení blokovej pokuty bolo následne zrušené na základe protestu prokurátora. Ústavný súd konštatuje, že je v kompetencii zamestnávateľa posúdiť závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v závislosti od konkrétnych okolností, za ktorých k jej porušeniu došlo. Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, v súdnom konaní bolo preukázané, že odporca sťažovateľa riadne upozornil na závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho sťažovateľovi nevznikol nárok na vyplatenie odmeny v zmysle kolektívnej zmluvy uplatnený v žalobe.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľa, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015