I. ÚS 39/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 S 68/2012 z 1. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

. . Na základe uznesenia Krajského súdu. . . zo dňa 8. 4. 2013, ktorým ho vyzval na odstránenie vád žaloby. . . zmenil označenie žaloby na: žaloba na nesprávny úradný postup, nečinnosť správneho orgánu. Správny orgán vo veci žiadosti žalobcu zo dňa 28. 10. 2011 o započítanie služobnej praxe, hoci bolo preukázané, že došlo k začatiu správneho konania a správny orgán listom zo dňa 16. 11. 2011 upovedomil žalobcu o predĺžení lehoty na vybavenie žiadosti, žalovaný správny orgán o žiadosti rozhodol bez vydania rozhodnutia v správnom konaní. V predmetnom súdnom konaní súd mal jednoznačne za preukázané, že žalobca po odstránení vád žaloby výslovne uviedol, že svojím návrhom sa domáha podľa § 250t O. s. p. konania proti nečinnosti správneho orgánu. Petit nesprávne formuloval, keď uviedol, že žiada, aby súd odporcovi uložil povinnosť vydať rozhodnutie, v ktorom podľa ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z.

. . . . . Krajský súd. . . návrh. . . zamietol podľa § 250 ods. 1 O. s. p. z dôvodu neprípustnosti. Dôvodom neprípustnosti mal byť zle formulovaný petit návrhu. V súvislosti s touto právnou skutočnosťou, sťažovateľ poukazuje na to, že dôvodom neprípustnosti v zmysle § 250 ods. 1 O. s. p. je len nevyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Iný dôvod neprípustnosti v O. s. p. nie je uvedený. Dôvod neprípustnosti uvedený Krajským súdom Nitra v uvedenom uznesení (zle formulovaný petit) nemá oporu v zákone (O. s. p.) a tým došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže krajský súd konal vo veci sťažovateľa inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom. .

. . Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. . . .

. . Zároveň sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu ku Krajskému súdu . . . vo výške 3.000 EUR. . . Finančné zadosťučinenie žalobca v takejto výške považuje za primerané a to z toho dôvodu, že vzhľadom na doterajší priebeh súdneho konania (zamietnutý návrh) nemôže predpokladať, že Krajský súd Nitra odstráni stav pretrvávajúcej právnej neistoty sťažovateľa (žalobcu).»

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o žalobe sťažovateľa „O náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (nečinnosťou) správneho orgánu v konaní vedenom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno zn. UR/2009/008309 v spojení s konaním vedenom pod zn. OU/2011/001243 zo dňa 14.12.2011“ (ďalej len „návrh sťažovateľa“), ktorým sa domáhal, aby krajský súd rozhodol takto: „Žalovaný je povinný vydať rozhodnutie, ktorým podľa ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov účinného do 31.10.2009, uzná nárok žalobcu na započítanie dĺžky služobnej praxe za obdobie od 1.11.2009 do 31.10.2012.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd jeho návrh zamietol ako neprípustný podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom dôvodom neprípustnosti návrhu podľa § 250 ods. 1 OSP nemôže byť zle formulovaný petit, z toho dôvodu je uznesenie krajského súdu nepreskúmateľné a zmätočné. Sťažovateľ namieta tiež neprimeranú dĺžku konania na krajskom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd jeho návrh zamietol ako neprípustný podľa § 250 ods. 1 OSP, pričom dôvodom neprípustnosti návrhu podľa § 250 ods. 1 OSP nemôže byť zle formulovaný petit, a z toho dôvodu je uznesenie krajského súdu nepreskúmateľné a zmätočné, ústavný súd odkazuje na nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu: „Z návrhu na začatie konania je zrejmé, že navrhovateľ nim mienil iniciovať konanie proti nečinnosti odporcu. Túto nečinnosť žalovaného správneho orgánu navrhovateľ vidí v tom, že jeho podnet popísaný vyššie nebol v správnom konaní vybavený vydaním formalizovaného rozhodnutia Žalovaného správneho orgánu. Akékoľvek predchádzajúce pochybnosti, či sa navrhovateľ mienil domáhať súdnej ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy postupom podľa § 250t O. s. p. boli odstránené podaním navrhovateľa zastúpeného advokátkou, ktorým odstraňoval vady svojho návrhu, a v ktorom jednoznačne a výslovne uviedol, že svojím návrhom sa podľa ustanovenia § 250t O. s. p. domáha konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Aký konečný návrh (žalobný petit) má návrh na začatie konania podľa § 250t O. s. p. obsahovať, je možné odvodiť zo znenia ustanovení § 250t ods. 1 a 4 O. s. p.. Z ich textu je zrejmé, že navrhovateľ sa môže v danom type konania domáhať toho, aby súd vyslovil povinnosť žalovanému správnemu organu vo veci konať a rozhodnúť. Zo samotnej povahy tohto typu konania kategórie správneho súdnictva logicky vyplýva, že ak aj súd takémuto návrhu vyhovie, nie je oprávnený nečinnému správnemu orgánu nariadiť, ako má v danom správnom konaní o prejednávanej veci meritórne rozhodnúť. Kompetencia súdu je v tomto smere zákonom obmedzená na direktívne ukončenie nečinnosti orgánu verejnej správy a určenie lehoty, v ktorej je tento orgán povinný rozhodnúť. Petit návrhu navrhovateľa však uvedené princípy nerešpektuje. Navrhovateľ sa ním totiž domáha, aby súd žalovanému orgánu verejnej správy uložil jedinú povinnosť, a to vydať rozhodnutie, ktorým by bolo jeho žiadosti adresovanej tomuto orgánu v celom rozsahu vyhovené. Uvedené zreteľne vyplýva z petitu návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha uloženia povinnosti odporcovi vydať rozhodnutie, v ktorom podľa ustanovení citovaných právnych predpisov uzná nárok žalobcu na započítanie dĺžky služobnej praxe za určité obdobie. Keďže súd nie je oprávnený v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy zasiahnuť do autonómie orgánu verejnej správy vo veci samostatne rozhodnúť, bolo potrebné návrh navrhovateľa posúdiť ako neprípustný, a už len z tohto dôvodu ho súd musel v zmysle § 250t ods. 4 posledná veta O. s. p. odmietnuť.“

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podstata a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo, ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011). V konaní o nečinnosť orgánu verejnej správy krajský súd nemôže uložiť orgánu verejnej správy povinnosť rozhodnúť konkrétnym spôsobom. V prípade sťažovateľa uložiť povinnosť orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie, ktorým podľa ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinného do 31. októbra 2009 uzná nárok žalobcu na započítanie dĺžky služobnej praxe za obdobie od 1. novembra 2009 do 31. októbra 2012, a to ani v prípade, ak zistí, že orgán verejnej správy v konaní nečinný je.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 S 68/2012

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu ku právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti bola vec sťažovateľa na krajskom súde právoplatne skončená, teda krajský súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu práva sťažovateľa na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už nemohlo dochádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.