I. ÚS 395/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 289/2013 z 29. októbra 2014.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverov krajského súdu stotožňujúceho sa s okresným súdom o tom, že na jej strane, ako aj na strane jej právnej predchodkyne nebola splnená zákonná požiadavka dobromyseľnosti držby sporných nehnuteľností pre účely vydržania vlastníckeho práva k nim. Tento záver mal krajský súd podľa sťažovateľky ústavne neudržateľným spôsobom odvodiť iba zo znenia „oznámenia“ z 3. apríla 1954 o pridelení sporných nehnuteľností jej právnej predchodkyni, v ktorom malo byť uvedené, že jej právnej predchodkyni sa prideľujú sporné nehnuteľnosti s tým, že „... príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis v pozemkovej knihe sa prevedie dodatočne...“, o čom mala byť právna predchodkyňa sťažovateľky dodatočne upovedomená, na základe čoho mal krajský súd vyvodiť, že tak sťažovateľka, ako aj jej právna predchodkyňa museli mať vedomosť o tom, že im mestským národným výborom pridelené sporné nehnuteľnosti nemajú vo vlastníctve, t. j. že im nepatria, keďže k dodatočnému (v oznámení avizovanému) prevodu ich vlastníctva nedošlo, preto im nesvedčala dobromyseľnosť pri ich držbe a užívaní. Podľa sťažovateľky krajský súd v súvislosti s posúdením otázky dobromyseľnosti držby pri vydržaní «... nereflektuje v dostatočnej miere reálnu situáciu, aká existovala v prvej polovici 50­tych rokov, keď k rozhodujúcim udalostiam došlo. S účinnosťou od 01. 01. 1951 prestal mať zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe konštitutívny právny význam, čo znamenalo, že k prevodu vlastníckeho práva mohlo dôjsť a dochádzalo aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe. Pozemno­knižný stav vlastníctva nehnuteľností sa od tej doby začal rozchádzať so skutočným stavom vlastníckeho práva a väčší význam nadobudli rôzne administratívne akty (najčastejšie miestnych orgánov štátnej správy), o ktoré sa opierali právne vzťahy k nehnuteľnostiam.».

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto: «V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Iba na doplnenie správnosti rozhodnutia reagujúc na odvolacie námietky žalovanej ho dopĺňa o ďalšie dôvody.

. . Jedným zo zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je oprávnená držba. Právnou teóriou a aj súdno aplikačnou praxou je ustálené, že oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu“. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť,

V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave.

O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si rozhodujúce skutočnosti. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého (neospravedlniteľného) omylu môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Súd prvého stupňa pri posudzovaní dobrej viery právnej predchodkyne žalovanej pri vstupe do držby pozemku vychádzal z vyššie uvedených zásad a dospel k správnemu právnemu názoru, že tento zákonný predpoklad nie je naplnený. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednoznačne a zrozumiteľne formulovaný obsah „Oznámenia“ z 3. 4. 1954 v znení: „príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis v pozemkovej knihe sa prevedie dodatočne“, svedčí o tom, že právna predchodkyňa žalovanej nemohla byť dobromyseľná, že pozemok pridelený na stavbu domu jej vlastnícky

Vzhľadom na faktické odovzdanie pozemku pre stanovený účel, mohla mať síce subjektívny pocit oprávneného držiteľa, tento však nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, keďže nebol podložený takými okolnosťami, ktoré objektívne zakladali oprávnenosť držby. Nesplnením tejto podmienky, nemohlo dôjsť právnou predchodkyňou žalovanej k nadobudnutiu sporných nehnuteľností vydržaním, na základe čoho ani žalovaná nemohla titulom vydržania stať sa ich oprávneným držiteľom a nesplnila ani zákonné podmienky, aby na základe notárskeho osvedčenia N 158/97, Nz 206/97 zo 6. 8. 1997 vydaného podľa zák. č. 293/1992 Zb. bola zapísaná ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností. Odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti právnemu posúdeniu otázky vydržania nehnuteľností nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutých

Pokiaľ ide o dôvody uvedené žalovanou v tejto časti odvolania, odvolací súd ich akceptuje do tej miery, že judikatúra súdov k ust. 125 a nasl. stredného OZ nasvedčuje, že tieto ustanovenia sa vzťahovali nielen na tzv. socialistické právnické organizácie, ale aj na fyzické osoby (občanov). Ostatné dôvody či námietky v odvolaní k tejto otázke však odvolací súd nepovažuje za náležité opierajúc sa pritom o nasledovné:

Takýto prístup by totiž mimo iného zvýhodnil neoprávneného stavebníka proti stavebníkovi oprávnenému; zatiaľ čo neoprávnený stavebník (akým by mala byť aj právna predchodkyňa žalovanej pozn. odvolacieho súdu) by sa stal vlastníkom pozemku i stavby na nej zriadené ako to uvádza vo svojom odvolaní žalovaná ten, komu by svedčilo právo stavby, by nadobúdal iba vlastníctvo ku stavbe. V tejto súvislosti v citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že v prípade nedostatku práva stavby by ten, kto staval v dobrej viere mal rovnaké postavenie ako ten, kto vedome porušoval právo vlastníka pozemku. Takéto dôsledky by boli

11. Citované rozhodnutie krajského súdu pri posúdení otázky vydržania na strane sťažovateľky a jej právnej predchodkyne je založené na zistení o absencii jedného z jeho principiálnych zákonných predpokladov, ktorým je dobromyseľnosť. Krajský súd tak, ako pred ním aj okresný súd, založil svoj záver o deficite dobromyseľnosti u sťažovateľky a jej právnej predchodkyne na zistení o ich preukázateľnej vedomosti, že k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa po ich faktickom pridelení im do užívania vyžadovalo ešte rozhodnutie o ich vyvlastnení a následný zápis o de iure zmene vlastníka do pozemkovej knihy. O tejto skutočnosti bola právna predchodkyňa sťažovateľky preukázateľne informovaná v „oznámení“ z 3. apríla 1954 o pridelení jej týchto sporných nehnuteľností do užívania, nie však do vlastníctva. V preskúmavanom konaní však sťažovateľka nepreukázala a ani vykonaným dokazovaním nebolo zistené, žeby k vydaniu vyvlastňovacieho rozhodnutia a k zápisu o zmene vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v skutočnosti aj došlo.

12. V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že záver o absencii dobromyseľnosti ako elementárneho predpokladu vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam je posilnený nielen uvedenou skutočnosťou o nespochybniteľnom znení „oznámenia“ z 3. apríla 1954, ale, ako to z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, aj dokazovaním zistenou skutočnosťou, s ktorou sťažovateľka nerozporuje, a to že už právna predchodkyňa sťažovateľky, súc si zrejme vedomá, že sporné nehnuteľnosti, na ktorých postavila dom, nie sú v jej vlastníctve, vyvíjala preukázateľné aktivity smerom k právnym predchodcom žalobcov, vo vlastníctve ktorých tieto sporné nehnuteľnosti boli pred ich pridelením mestským národným výborom právnej predchodkyni sťažovateľky, aby sa s nimi dohodla na vyporiadaní vlastníckych vzťahov k týmto sporným nehnuteľnostiam ich odkúpením, k čomu však kvôli nezhode o ich cene napokon nedošlo.

15. V uvedenej súvislosti ústavný súd podotýka, že v rozpore s uvedeným tvrdením sťažovateľky sa krajský súd s otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním v rozhodnom čase riadne vysporiadal, pričom poukázal na skutočnosť, že v zmysle účinnej právnej úpravy zriadenie práva stavby na cudzom pozemku ešte nemalo bez ďalšieho automaticky za následok aj prevod vlastníckeho práva k tomuto pozemku na vlastníka stavby. Krajský súd v tejto spojitosti tiež poukázal na to, že v prípade iného výkladu by to malo za následok pozitívnu diskrimináciu vlastníka stavby, ktorý by vedome (nedobromyseľne) staval na cudzom pozemku s cieľom nadobudnúť tak aj vlastníctvo tohto cudzieho pozemku, oproti dobromyseľnému vlastníkovi stavby, ktorý by staval na cudzom pozemku v dobrej viere, že pozemok je jeho (inými slovami, ktorý by nestaval na cudzom pozemku z vypočítavosti získať tak vlastníctvo aj k pozemku).

16. Podľa ústavného súdu z uvedených záverov vyplýva záver, že aj v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním formou zriadenia stavby bola nevyhnutnou podmienkou dobromyseľnosť vlastníka stavby o vlastníctve pozemku, na ktorom staval, tak ako to uzavrel aj krajský súd. Napokon aj samotná sťažovateľka uviedla, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mohla nadobudnúť tak, že ich „v dobrej viere spracovala“, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, tak ako už bolo uvedené, že na strane sťažovateľky a jej právnej predchodkyne nebola „dobrá viera“ v tomto smere daná.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľky už nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015