I. ÚS 410/2015

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom,

namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

sp. zn. 4 ECdo 229/2013 z 28. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 287/2012 z 10. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 CoE 30/2011 z 26. mája 2011 a uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 59/2013 z 19. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 43/2013 z 19. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012,

z 28. februára 2013 a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 Er 884/2010 z 5. decembra 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 73/2013 z 27. júna 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 a takto

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 7. augusta 2014 do 18. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 CoE 333/2012 z 21. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“) a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er 219/2012 z 22. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9507/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 229/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu Lučenec

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10388/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 301/2012 z 19. augusta 2014

Lučenec sp. zn. 14 Er 288/2011 z 24. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16825/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 139/2013 z 27. mája 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16919/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 409/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“)

2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 137/2012 z 28. februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 Er 884/2010 z 5. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Prešov“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16921/2014) a napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 73/2013 z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3516/2015).

3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadili pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici v odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach sťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje na záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec v jednotlivých jej právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). 10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky, zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup v danom

sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici v tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014­27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora (napr. C­240/98 až C­244/98, C­473/00, C­168/05, C­243/08, C­227/08 a C­76/10)] dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C­470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C­473/00, Zb. s. I­10875, bod 32, a Mostaza Claro, C­168/05, Zb. s. I­10421, bod 25)“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom vo všetkých posudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol Arbitrážny súd Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcich z rozsudku

Súdneho dvora zo 4. júna 2009 vo veci sp. zn. C­243/08 je možné dospieť k záveru, že vo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalite stredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovského konania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenom aj viac ako 200 kilometrov od miesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to aj s prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky (v sumách dosahujúcich v istine výšku 32 €; 55,17 €; 19,51 €..., pozn.).

18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. ... Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 2007).

19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel ­ boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ... ... Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».

22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktorého poňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).

23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015