I. ÚS 41/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2016 doručená sťažnosť , a (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného úradu Lučenec, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „správny orgán“) v konaní vedenom pod sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím sp. zn. OU-LC-PLO- 2015/00439 RE-29 z 2. marca 2015 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu z 2. marca 2015“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Právny predchodca sťažovateľov ... si uplatnil dňa 27. 12. 2004 na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci, podaním žiadosti, právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom evidovaným v pozemnoknižnej vložke č. 2260, kat. územia Lučenec v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. Do dňa úmrtia Žiadateľa t. j. do 09. 05. 2007 o jeho žiadosti nebolo rozhodnuté a preto do konania o navrátení vlastníctva pozemkov vstúpili dedičia žiadateľa: ... ... ... Žiadateľ si uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva, ako synovec po pôvodnom vlastníkovi , ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 písm. zák. č. 503/2003.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že správny orgán prvýkrát rozhodol o reštitučnom nároku rozhodnutím č. LC/2010/00094 RE-29 z 31. mája 2010 tak, že reštitučné nároky priznal. Predmetné rozhodnutie bolo na základe odvolania Slovenského pozemkového fondu zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 27 Sp 14/2010-79 z 25. mája 2011 a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietajú nesprávne závery v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu z 2. marca 2015, ako aj v rozsudkoch všeobecných súdov, ktoré predchádzali napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu, resp. aj rozsudku krajského súdu, ktoré nasledovalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a okrem iného uviedli: „Okresný úrad v Lučenci ale ani všeobecné súdy neprihliadali na skutočnosť, že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, o ktorú skutočnosti sa opiera aj ust. § 3 ods. 1 písm. o zák. č.305/503 Z. z. Správny orgán túto skutočnosť nikdy neskúmal a rozhodnutia Krajského súdu aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezohľadnili reštitučný nárok oprávneného dediča podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z. Zákonný dedič nikdy nestratil štátne občianstvo Čs. republiky. Od r. 1940 až do oslobodenia bol príslušníkom čs. zahraničnej armády na západe ako občan Čs. republiky, slovenskej národnosti, účastník národnooslobodzovacieho boja nikdy nemal povinnosť skladať sľub vernosti a takáto argumentácia navrhovateľa aj súdu je právne irelevantná.. Oprávnený ani po r. 1948 si nemohol uplatňovať svoje vlastnícke práva, keďže v roku 1951 bol odsúdený ako nepriateľ štátu na nútené práce do Jáchymova a bol prepustený až po amnestii v r. 1965. Doterajšie súdne inštancie a to konkrétne prvostupňový súd - Krajský súd v Banskej Bystrici, ako aj odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky , vo svojom rozhodovacom procese nesprávne vyhodnotili ustanovenia § 3 ods.2 zák. č. 503 /2003 Z. z. Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je správny orgán viazaný a tým sťažovatelia vyčerpali všetky možnosti dovolať sa svojho práva na všeobecných súdoch. Predmetnými rozhodnutiami všeobecné súdy nezabránili rozhodujúcemu orgánu, ktorým je Okresný úrad v Lučenci, vydať rozhodnutie v rozpore so zákonom. Rozhodnutia všeobecných súdov SR sú v tejto veci z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tým došlo k porušeniu princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom postupe všeobecných súdov.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval samotný návrh, svojou sťažnosťou namietajú porušenie svojho základného práva postupom a rozhodnutím správneho orgánu, ktorých prieskum patrí na základe prípustného a sťažovateľmi aj využitého riadneho opravného prostriedku do právomoci všeobecných súdov. V posudzovanom prípade napadnutý postup a rozhodnutie správneho orgánu boli na základe odvolania sťažovateľov preskúmané krajským súdom, pričom aj proti rozhodnutiu krajského súdu vydanému v odvolacom konaní (rozsudok zo 6. októbra 2015) bolo v súlade s Občianskym súdnym poriadkom prípustné odvolanie, a v prípade, ak sťažovatelia tento im dostupný opravný prostriedok využili (o čom sa v sťažnosti nezmieňujú), mali možnosť aj v ďalšom štádiu konania uplatniť svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej aj právnej stránky predmetnej veci.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľov postupom a rozhodnutím správneho orgánu nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.