I. ÚS 418/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 17/2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v predmetnom súdnom konaní o ochranu osobnosti ako žalovaný. Konanie sa začalo žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v roku 2005, kde bolo vedené pod sp. zn. 20 C 17/2005. Okresný súd rozsudkom z 10. októbra 2012 žalobu zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť nečinnosťou krajského súdu, ktorý je nečinný od 14. januára 2013. Krajský súd nekonal ani napriek sťažnosti na prieťahy v konaní podanej predsedovi krajského súdu (december 2014), hoci považoval jeho sťažnosť za dôvodnú a súčasne uviedol, že vec by mala byť rozhodnutá už v prvom polroku 2015.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal tento nález: „... Postupom (nečinnosťou) Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 17/2013 boli porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Krajský súd v Bratislave je v konaní sp. zn. 4 Co 14/2013 povinný konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.“

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. 8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v predmetnom konaní boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06, II. ÚS 518/2014) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). 11. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd konštatuje, že hoci skutočnosti uvádzané sťažovateľom sú aj dôvodné, ako to vyplýva z odpovede krajského súdu na jeho sťažnosť na prieťahy z 13. januára 2015, pozornosti ústavného súdu neušlo, že krajský súd o odvolaní žalobcu rozhodol 8. septembra 2015, teda iba dva mesiace po tom, ako predseda krajského súdu sťažovateľa ubezpečil, že v jeho veci bude rozhodnuté. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná ústavnému súdu 28. augusta 2015, teda inak povedané, ústavný súd v súčasnosti nevzhliadol žiadny ústavný dôvod na prípadné prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, keďže jeho sťažnosť na zbytočné prieťahy smerovala k vydaniu rozhodnutia krajského súdu, ktorého sa domáhal, a opatrenie predsedu krajského súdu na urýchlenie konania v jeho veci bolo zrealizované včas. Napokon aj celková doba namietaného odvolacieho konania, v ktorom malo dochádzať k nečinnosti (dva roky a sedem mesiacov) je ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti a nedosahuje intenzitu ústavných prieťahov.