I. ÚS 42/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") boli 15. januára 2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 34/2011 a jeho uznesením z 15. júla 2013 a postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 803/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012 (spolu ďalej len „okresné súdy“ a „namietané rozhodnutia okresných súdov“), ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 331/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 123/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2015 (spolu ďalej len „krajské súdy“ a „namietané rozhodnutia krajských súdov“).

Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Sťažovateľka uzavrela s povinnými poistné zmluvy, na základe ktorých mali povinní platiť dohodnuté poistné. Povinní v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkou poskytnutú a povinnými vyčerpanú službu nezaplatili. Sťažovateľka sa obrátila na Arbitrážny súd Košice, ktorý rozhodcovskými rozsudkami zaviazal povinných na zaplatenie dlžnej sumy. Keďže povinní súdom priznanú istinu a náhradu trov konania v lehote podľa rozhodcovských rozsudkov nezaplatili, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcií na podklade exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov. Súdny exekútor následne požiadal okresné súdy o vydanie poverení na vykonanie exekúcie.

Žiaden zo súdov nekonal v súlade s týmto rozhodnutím ESD, žiaden zo súdov neinformoval oprávneného o svojich skutkových aj právnych zisteniach o neprijateľnosti podmienky a neumožnil oprávnenému a ani povinnému - vo veci kontradiktórne konať. V dôsledku uvedeného postupu zo strany súdov tak došlo jednoznačne k odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, čo je mimochodom vždy dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. ... Sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom a odňatie práva na spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav prípadu.»

Rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov a ich odôvodnenie považuje sťažovateľka za „arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné – ústavnoprávne za neudržateľné“.

Všeobecné súdy vo veciach sťažovateľky pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky postupovali podľa jej názoru aj v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS, ako aj záväznými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (napr. C- 342/13, C-472/11).

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, zrušil označené rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov a veci vrátil okresným súdom na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť sťažovateľky, ako aj napadnuté postupy a rozsudky všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka spolu s návrhmi nedoručila ústavnému súdu aj splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahu jej podaní vyplýva, že boli koncipované advokátom. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že daný rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podaní sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“