I. ÚS 469/2015

1. Základné právo , a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 80/2014 zo 17. júna 2015 porušené boli. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 80/2014 zo 17. júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. , a priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 563,80 € (slovom päťstošesťdesiattri eur a osemdesiat centov), ktorú im j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Kubinu, Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Sp/2- 3/2013 z 28. apríla 2014 na návrh , a hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava citované rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Bratislave (ďalej len „správny orgán“) v bode 2 zrušil a vec vrátil už jeho právnemu nástupcovi Okresnému úradu Bratislava na nové konanie. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom 17. júna 2015 rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil, pričom obidva súdy „vyhodnotili existenciu nápadne nevýhodných podmienok tak, že ich existenciu nezistili. Odôvodnili to tým, že cena podľa kúpnej zmluvy bola stanovená v súlade s vtedy platným a účinným cenovým predpisom - vyhláškou č. 47/1969 Zb., že vtedajšie právne predpisy neumožňovali dojednať vyššiu cenu, a že z tohto dôvodu nemožno hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach pri uzavieraní kúpnej zmluvy. Súdy tak otázku nápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy zúžili výlučne na výšku ceny... Rovnaké dôvody, pre ktoré v tejto sťažnosti napádame napadnuté rozhodnutie, sa v plnej miere týkajú aj prvostupňového rozsudku.“.

4. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej podrobne opisujú závery správneho orgánu, ktorý „pri posudzovaní otázky existencie nápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy postupoval v súlade s názorom ústavného súdu vysloveným vo veci I. ÚS 154/08, z ktorého jednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny nemôže byť jediným kritériom pre určenie, či kúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok...“, a poukazujú na to, že ani najvyšší súd a ani krajský súd sa jeho „skutkovými zisteniami vôbec nijako nezaoberali, nijako sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali a neuviedli, prečo ich nepovažujú za relevantné. V týchto dôkazoch (najmä pokiaľ ide o svedecké výpovede) sa pritom nevyskytovali žiadne zásadnejšie rozpory ohľadom podmienok, za akých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy.“.

6. Najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 4) aj tým, že „nevyrovnal sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, najmä so skutkovými zisteniami Obvodného pozemkového úradu v Bratislave obsiahnutými v administratívnom spise a v rozhodnutí správneho orgánu, ktoré nasvedčujú existencii nápadne nevýhodných podmienok iných ako výška kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy..., a neuviedol, prečo tieto skutkové zistenia nepovažoval za relevantné (porovnaj I. ÚS 154/08) v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie (a v rovnakom rozsahu aj prvostupňový rozsudok) arbitrárne... ... nedáva na rovnakú právne relevantnú otázku (existencie nápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy) pri opakovaní v rovnakých podmienkach rovnakú odpoveď, a teda právnu a skutkovú situáciu sťažovateľov bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odklonu posúdil odlišným (opačným) spôsobom ako rovnakú právnu a skutkovú situáciu inej reštituentky vo veci 6Sžo/193/2010, čím uplatnil voči sťažovateľom diskriminačný postup... ... Rozhodnutie správneho orgánu bolo rozhodnutím o naturálnej reštitúcii v prospech sťažovateľov, ktorým sa (ako právnym nástupcom pôvodného vlastníka pozemkov) malo navrátiť vlastníckeho právo k pozemkom. K navráteniu vlastníckeho práva k pozemkom sťažovateľom by došlo okamihom právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu, t.j. bezprostredne a bez potreby splniť akúkoľvek ďalšiu podmienku... Súdy však svojím konaním... (ktoré považujeme za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) spôsobili, že sťažovatelia dodnes vlastníctvo k pozemkom nemajú, čím bolo sťažovateľom upreté ich základné právo vlastniť a užívať majetok. Súdy totiž svojimi rozhodnutiami nezmarili hypotetické, možné ale neisté nadobudnutie vlastníctva k nejakému abstraktnému majetku, ale úplne isté a konkrétne nadobudnutie vlastníctva konkrétnymi osobami ku konkrétnemu majetku, ktorému už nestáli v ceste žiadne ďalšie podmienky, ktorých nesplnenie by mohlo nadobudnutie vlastníctva znemožniť. Preto sme toho názoru, že ak následkom porušenia práva na spravodlivé súdne konanie je zmarenie možnosti konkrétnych osôb nadobudnúť konkrétny majetok, na ktorého nadobudnutie majú zo zákona nárok a splnili k tomu všetky podmienky (čo bolo potvrdené v rozhodnutí správneho orgánu), tak ide zároveň o porušenie základného práva týchto osôb vlastniť a užívať ich majetok...“.

8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti a zároveň si vyžiadal aj súvisiaci spis krajského súdu sp. zn. 5 Sp/2/3/2013. Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP/3/2015 z 3. decembra 2015 uviedla: „Sťažovatelia v sťažnosti... namietali porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie a práva vlastniť majetok, ku ktorým malo dôjsť vydaním rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 10Sžr/80/2014 zo dňa 17. júna 2015; Najvyšší súd... týmto rozhodnutím... potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Sp/2,3/20l3-133 zo dňa 28. apríla 2014. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom... zrušil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. 1108/92, zn. 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012, ktorým rozhodol v reštitučnej vecí sťažovateľov ako navrhovateľov tak, že sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku... a spĺňajú podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

9. Právny zástupca sťažovateľov k stanovisku najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 v podaní z 21. decembra 2015 uviedol: «. . . Odporca vo svojom písomnom stanovisku neuvádza žiadne argumenty ani dôvody, ktoré by akokoľvek spochybňovali tvrdenia a argumenty sťažovateľov uvedené v sťažnosti. . . .

. . patrí účastníkovi konania v každom konaní pred súdom. Aj v takom, ktoré má iba kasačný charakter (akým je aj konanie v správnom súdnictve, ktoré predchádzalo vydaniu Napadnutého rozhodnutia). Skutočnosť, že po právoplatnom skončení tohto konania má na základe Napadnutého rozhodnutia ešte nasledovať konanie pred správnym orgánom, je pre konanie o sťažnosti irelevantná. Sťažovatelia totiž namietajú, že Napadnuté rozhodnutie v znení, v akom bolo vydané, je dôsledkom porušenia ich základného práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodov podrobne uvedených v sťažnosti. Ak by k tomuto porušeniu základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zo strany odporcu nedošlo Napadnuté rozhodnutie by znelo inak a rovnako by ním nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľov vlastniť majetok.

. . . Po štvrté, judikatúra Najvyššieho súdu SR vo veciach podobných s vecou sťažovateľov bola do istého času obdobná ako Napadnuté rozhodnutie. Po tom ale bol vydaný nález Ústavného súdu vo veci I. ÚS 154/08 a judikatúra Najvyššieho súdu SR sa tomuto nálezu následne prispôsobila (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Sžo/193/2010 identickej skutkovo aj právne s prípadom sťažovateľov). Je teda zavádzajúce tvrdenie odporcu o tom, že Napadnuté rozhodnutie reflektuje „prevažujúcu“ judikatúru v tejto otázke. Napadnuté rozhodnutie reflektuje kvalitatívne a časovo prekonanú judikatúru (a zároveň ignoruje aktuálnu judikatúru v skutkovo aj právne rovnakej veci), čo je jedným a hlavným z dôvodov, prečo jeho vydaním bolo porušené právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. . . . . .

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v reštitučnej veci, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... a v primeranej lehote prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.“.

14. Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho prvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-law Európskeho súdu pre ľudské práva. Potvrdzuje to výslovný odkaz na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999, bod 26 v rozhodnutí ústavného súdu vo veci I. ÚS 230/04, aj skôr vyslovené názory v case-law Európskeho súdu pre ľudské práva v rade konaní (napr. H. v. Belgium. séria A, 1987, č. 127-B, s. 35, bod 53; Van de Hurk v. the Netherlands. séria A, č. 288, 1994, s. 20, bod 61, atď.). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani, séria A, 1994, č. 303-B; zhodne Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III, fasc. 38). „Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“ (Case of Suominen v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko v. Moldova,

rozsudok

z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02).

16. Ústavný súd tiež viackrát uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. „Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (IV. ÚS 57/2014) Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, že „Vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania teda znamená uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd na argument účastníka konania zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“. Inak povedané, nestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.

17. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo iba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť aj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.

19. Ako ústavný súd zistil zo sťažnosti a spisu krajského súdu, najvyšší súd vôbec nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené aj v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu k tomu, že správny orgán, „postupoval v súlade s názorom ústavného súdu vysloveným vo veci I. ÚS 154/08, z ktorého jednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny nemôže byť jediným kritériom pre určenie, či kúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok...“, a tiež k tomu, že sa najvyšší súd zjavne odklonil od svojej judikatúry, keď nie v podobnej, ale úplne rovnakej veci inej reštituentky (rozsudok sp. zn. 6 Sžo 193/2010 z 24. augusta 2011) rozhodol opačne, svoj odklon od svojej predchádzajúcej judikatúry nijako nevysvetlil, čím je jeho rozhodnutie voči sťažovateľom nielen diskriminačné, ale aj arbitrárne [odkazuje síce na svoju judikatúru napr. sp. zn. 10 Sžr/16/2011 (rozsudok z 29. júna 2011) a sp. zn. 1 Sžo 191/2008 (rozsudok z 21. apríla

2009), ale túto judikatúru vo vzťahu k uvádzanej judikatúre najvyššieho súdu a ani k nálezu ústavného súdu bližšie neanalyzuje a nevysvetľuje, pozn.].

21. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Sp/2,3/2013-133 z 28. apríla 2014 v znení opravného uznesenia č. k. 5 Sp/2,3/2013-137 a č. k. 5 Sp/2,3/2013-138 z toho istého dňa (v spise č. l. 132 až č. l. 138) rozhodnutie správneho orgánu z 28. septembra 2012 po podaní návrhu navrhovateľmi na súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (pozri bod 3) v októbri 2012 (v súdnom spise je očíslované a evidované rozhodnutie správneho orgánu pod č. l. 50 až č. l. 62) zrušil a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „V súlade s ustálenou judikatúrou (neuviedol bližšie, akú judikatúru napr. najvyššieho súdu mal na mysli, pozn.), ak kúpna cena bola stanovená v súlade s cenovým predpisom platným v čase uzavretia kúpnej zmluvy (vyhl. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení), nemožno konštatovať, že predajom boli predávajúci znevýhodnení a že došlo k predaju za nápadne nevýhodných podmienok. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené správnemu orgánu jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva zo dňa 04.08.1977, uzavretá

oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy, uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Tieseň a nápadne nevýhodné podmienky podľa citovaného ustanovenia je potrebné posudzovať oddelene aj keď vecne môžu spolu úzko súvisieť ako dva predpoklady a bez súčasného naplnenia ktorých v čase uzavretia právneho úkonu nemožno úspešne uplatňovať

V čase uzavretia právneho úkonu oprávnenou osobou musia tiež objektívne existovať nápadne nevýhodné podmienky. Tieto môžu spočívať v porušovaní ekvivalentnosti dohodnutého plnenia v značne nevýhodných podmienkach. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok konajúci súd nezistil v danom prípade nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platným cenovým predpisom, a teda navrhnúť cenu, ktorá bola s ním v súlade. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,- Kčs/m² a podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 47/1967 Zb.

§ 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, a to uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, s tým, že podľa názoru súdu nebola splnená podmienka nápadne nevýhodných podmienok.“

24. Najvyšší súd 28. mája 2015 oznámil na úradnej tabuli a internetovej stránke najvyššieho súdu, že vyhlási rozsudok v uvedenej právnej veci 17. júna 2015 o 9.40 h. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zo 17. júna 2015 následne potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

«. . . Sporným medzi účastníkmi konania bolo posúdenie právnej otázky, či v intenciách reštitučného titulu podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona boli kumulatívne splnené obidve podmienky, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.

. . Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov. V tejto súvislosti odvolací súd ešte k námietke zúčastnených osôb v 1)a 3) rade týkajúcej sa situácie, že štát prostredníctvom spoločností sa pri návrhu dohody o kúpe sporných nehnuteľnosti vyhrážal reštituentom vyvlastnením vo verejnom záujme, pričom verejný záujem (účel predaja) nebol nikdy po predaji naplnený, dodáva, že ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona (titul) s možnosťou vydania nehnuteľností v prípade, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, nepočíta. S touto situáciu zákonodarca rátal v prípade, kedy bola nehnuteľnosť vyvlastnená za náhradu v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona, čo však nie je prípad zúčastnených osôb v 1/ a 3/ rade. Odvolací súd poukazuje najmä na

Nemožno však hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších a dnešných cien nehnuteľností, pretože takto „nevýhodné podmienky“ boli všeobecným produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával.

Výška kúpnej ceny bola zhodná s vypočítanou cenou uvedenou v znaleckom posudku znalca Krajského súdu v Bratislave , ktorý bol vypracovaný v roku 1977 pod por. č. 194/9/15/77. Kúpna cena nehnuteľnosti tak bola stanovená podľa v tom čase platného právneho predpisu a pri jej stanovení boli vzaté do úvahy okrem ceny pozemku aj vonkajšie úpravy, porasty a iné kultúry nachádzajúce sa na pozemku.

. . potvrdil.»

26. Vychádzajúc zo záverov najvyššieho súdu, námietok sťažovateľov a konštatovaní ústavného súdu (pozri body 14 a nasl.), je nad mieru rozumných pochybností zrejmé, že odvolací súd nedal sťažovateľom žiadnu odpoveď na ich kľúčové námietky uvedené v odvolaní a jeho doplnení (pozri bližšie bod 19), čo nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať. V tak citlivej veci (reštitučný nárok) sťažovatelia podľa správneho orgánu preukázali predpoklady splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré by zakladali aj ich nárok na vydanie nehnuteľností podľa reštitučného zákona. Navyše najvyšší súd (aj krajský súd) v závere svojich rozsudkov konštatovali, že povinná osoba v rozpore s reštitučným zákonom previedla sporné pozemky na iné fyzické osoby, pričom vedela o tom, že je uplatnený nárok na ich vydanie. Fyzické osoby sa teraz bránia tým, že neboli splnené obe kumulatívne podmienky (tieseň a nápadne nevýhodné podmienky pri predaji pozemkov – a tvrdia, že kúpna cena na vykúpenie týchto pozemkov podľa vtedy platnej vyhlášky bola v poriadku) a okrem toho poukazujú na to, že uvedené pozemky nie je možné vydať, keďže ide o pozemky už zastavané. Závery najvyššieho súdu z tohto pohľadu majú charakter nespravodlivého rozhodnutia voči sťažovateľom a predlžujú ich právnu neistotu do tej miery, že ochrana ich vlastníckych práv sa stáva iluzórnou predstavou. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru nebola splnená podmienka nápadne nevýhodných podmienok a najvyšší súd potom konštatoval, že z doteraz vykonaného dokazovania nebola preukázaná tieseň a zároveň nápadne nevýhodné podmienky pri predaji pozemkov, a preto nebolo potrebné reagovať na ďalšie právne námietky účastníkov konania uvedené v odvolaní, ústavný súd považuje tieto závery za nepresvedčivé, najmä vo vzťahu k už vyslovenému právnemu názoru ústavného súdu k týmto otázkam v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 154/08 z 26. februára 2009 a tam uvedenú judikatúru najvyššieho súdu v obdobnej veci [napr. tieseň nemožno chápať ako jednorazový akt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila (porovnaj

rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/97 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 2/1998, č. 12 a pod.)], podľa tohto nálezu mal postupovať aj správny orgán. Námietky sťažovateľov sú v tomto smere jasne prezentované v ich odvolaní (stanovisku k rozsudku krajského súdu č. l. 133 a nasl.), pričom sa opierajú aj o inú judikatúru najvyššieho súdu v rovnakej veci (pozri bod 19).

28. Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne dlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

29. Ústavný súd dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tejto súvislosti bolo preto zo strany všeobecných súdov potrebné venovať veci náležitú pozornosť a ich reštitučný nárok posudzovať prizmou ochrany základných práv a slobôd v spojení nápravou krívd spôsobených totalitným režimom v období neslobody.

30. Z uvedeného pohľadu je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nepresvedčivé, nereaguje ani na odlišnú vlastnú judikatúru, či rozhodnutia ústavného súdu, a teda porušujúce základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto konštatoval, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

33. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom JUDr. Petrom Kubinom. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania bez vyčíslenia konkrétnej sumy.

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri dvoch úkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015) z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 patrí advokátovi odmena 139,83 € (po znížení o 50 % to za dva úkony za troch sťažovateľov činí 419,49 €) a k tomu režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) za 2 úkony pri každom sťažovateľovi v sume po 8,39 €, teda spolu 50,34 €, čo celkovo predstavuje sumu 469,83 €. Keďže právny zástupca sťažovateľov je aj platcom DPH podľa verejne prístupnej evidencie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % (93,97 €) podľa § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli priznané teda v celkovej sume 563,80 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

35. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.