I. ÚS 47/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa v spore o zaplatenie odmeny za právnu pomoc, ktorú poskytol v inom občianskoprávnom konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 15 C/246/2008 proti Hokejovému klubu Nitra, a. s. (ďalej len „HK Nitra“). V tomto konaní mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 897,14 €. Pretože medzi sťažovateľom ako advokátom a jeho klientom nedošlo k osobitnej dohode o odmene advokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), sťažovateľ sa domáhal v tomto konaní aj priznania mimozmluvnej (tarifnej) odmeny od svojho klienta.

3. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) svojím rozsudkom sp. zn. 18 C/205/2011 zo 7. novembra 2013 návrh sťažovateľa zamietol, pretože ako advokát vo veci nepostupoval s odbornou starostlivosťou najmä z dôvodu, že bolo povinnosťou sťažovateľa prihlásiť pohľadávku klienta do prebiehajúceho reštrukturalizačného konania HK Nitra, teda chrániť práva a záujmy klienta s poukazom na § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Svoje rozhodnutie okresný súd tiež odôvodnil, že priznanie nároku by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. O odvolaní, ktorým sťažovateľ napádal nesprávne právne posúdenie veci, rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/182/2014 z 11. septembra 2014 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014 (bod 6).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok sťažovateľa uvedených v bodoch 3 až 4 a označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu a názorom sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní zo zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd oboznámil prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie odporcu k nej na strane 1 až strane 7. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd podrobne na strane 8 až strane 13 a ústavný súd po preskúmaní tohto odôvodnenia ani nepovažoval za potrebné aj citovať z neho, pretože jeho výklad, predovšetkým ustanovení § 18 zákona o advokácii, je podľa názoru ústavného súdu správny. Kvalifikované (právne odborné) zastupovanie práva neznalého účastníka advokátom v súdnom konaní totiž nemožno vnímať iba formálne (ako tvrdí sťažovateľ, pozri bod 5), pretože advokát ako osoba práva znalá zodpovedá tiež za iné – z hľadiska práva – súvisiace okolnosti zastupovanej veci a tieto skutočnosti vyhodnotili oba súdy v jeho neprospech. Ústavný súd je tiež toho názoru ako krajský súd, že najmä z ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona o advokácii nepochybne vyplývajú pre advokáta konajúceho s odbornou starostlivosťou povinnosti ozrejmenia a upozornenia klienta o právnych dôsledkoch vyplývajúcich z prebiehajúceho reštrukturalizačného konania. Krajský súd vo svojom rozsudku poukazoval aj na ďalšie ustanovenia zákona o advokácii (§ 24 ods. 1 a 3, § 26 ods. 1 a 4) a tiež iných zákonov (Občianskeho zákonníka). Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu, ktoré vychádzali zo skutkových okolností danej veci (strana 11 až strana 13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), nemožno považovať za arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015