I. ÚS 47/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 47/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Dášou Komkovou, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 235/2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je návrh sťažovateľky ̶ matky maloletého , nar. , ktorý sa narodil zo vzťahu s , na zvýšenie výživného a úpravu styku s otcom. Konanie na okresnom súde začalo návrhom podaným sťažovateľkou 24. júna 2013, ktorým sa domáhala zvýšenia výživného zo strany otca dieťaťa, zverenia dieťaťa do jej osobnej starostlivosti a úpravy styku otca s maloletým dieťaťom. Rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie Prešov, bol sťažovateľke priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a určená advokátka JUDr. Dáša Komková na zastupovanie v konaní, ktorá podaný návrh odôvodnila. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že návrhom žiadala, aby okresný súd zmenil svoj rozsudok sp. zn. 29 P 249/2012 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom tak, že zvyšuje výživné zo strany otca pre maloletého zo sumy 30 % životného minima na sumu 300 € mesačne od 1. februára 2013, s povinnosťou uhradiť dlžné výživné v mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Okresný súd vyhlásil 21. novembra 2013 vo veci rozsudok č. k. 27 P 235/2013-115. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 CoP 6/2014 z 27. marca 2014 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 27 P 235/2013 z 21. novembra 2013 vo výroku o zvýšení výživného, vo výroku o dlžnom výživnom a vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vo veci nepostupuje efektívne a doterajší postup súdu vo veci považuje za porušujúci jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podľa jej názoru je neakceptovateľný stav, že od roku 2013 nie je rozhodnuté o výške výživného pre jej maloleté dieťa, čo má zásadný vplyv na zabezpečovanie jeho každodenných potrieb.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

9. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

V období medzi uvedenými pojednávaniami podali svoje vyjadrenia obaja účastníci konania. Na pojednávaní uskutočnenom 21. novembra 2013 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 27 P 235/2013- 115, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 29 P 249/2012-30 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom tak, že zvýšil výživné zo strany otca pre maloletého zo sumy 30 % zo sumy životného minima na 120 € mesačne; dlžné výživné vo výške 481,08 € povolil otcovi splatiť v 50 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok; návrh v prevyšujúcej časti zamietol; zastavil konanie o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matky a zákaz styku otca s maloletým a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Zároveň potvrdila, že sťažnosť podala aj na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a mailom okresnému súdu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 19. júna 2014 a bolo odročené na 25. august 2014. Sťažovateľka podala okresnému súdu 26. júna 2014 „podnet na prešetrenie postupu procesnej sudkyne“ a zároveň návrh na vydanie predbežného opatrenia. Následne 2. júla 2014 doručila sťažovateľka okresnému súdu návrh na zaplatenie sankčného nároku podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku otcom maloletého, ktorý zapríčinil odročenie pojednávania, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením z 2. júla 2014. Okresný súd listom sp. zn. Spr 2251/2014 z 3. júla 2014 vyzval právnu zástupkyňu na poskytnutie súčinnosti v súvislosti s prešetrovaním podaní uskutočnených sťažovateľkou na okresný súd, na ktorý právna zástupkyňa odpovedala listom doručeným okresnému súdu 30. júla 2014. Okresný súd uznesením č. k. 27 P 235/2013-201 z 11. júla 2014 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie

potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený 4. septembra 2014, z čoho vyplýva, že na krajskom súde sa nachádzal v období od 19. augusta 2014 do 4. septembra 2014. Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci na 13. november 2014 (pojednávanie bolo odročené na 12. január 2015). Na tomto pojednávaní uplatnila právna zástupkyňa navrhovateľky náhradu podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku, túto náhradu si následne 24. novembra 2014 uplatnila aj sťažovateľka. Sťažovateľka 11. novembra 2014 opätovne podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením č. k. 27 P 235/2013-286 z 21. novembra 2014, ktorým návrh sťažovateľky zamietol a toho istého dňa uznesením č. k. 27 P 235/2013-289 rozhodol aj o nepriznaní náhrady podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd uznesením z 24. novembra 2014 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty otcovi maloletého.

Rozsudkom č. k. 27 P 235/2013-569 z 21. decembra 2015 okresný súd zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 29 P 249/2012-30 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom, a to tak, že zvýšil výživné zo strany otca pre maloletého zo sumy 30 % zo sumy životného minima na sumu 100 € mesačne od 1. februára 2013 do 31. augusta 2015 a na sumu 120 € od 1. septembra 2015 opakovane do budúcna, pričom výživné bude platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky; dlžné výživné zo strany otca za obdobie od 1. februára 2013 do 31. decembra 2015 vo výške 2 370 € povolil otcovi zaplatiť v 150-eurových mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok, v prevyšujúcej časti návrh zamietol, konanie o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

12. Z pohľadu celkovej dĺžky namietaného konania, ktorú sťažovateľka v sťažnosti považuje za podstatnú skutočnosť, je potrebné uviesť, že sa na nej doteraz výraznou mierou podieľala aj samotná sťažovateľka, ktorá nadštandardne využívala procesné prostriedky priznané Občianskym súdnym poriadkom. V konaní napriek skutočnosti, že na vlastnú žiadosť bola zastúpená právnou zástupkyňou, uskutočňovala úkony aj sama, bez predvolania sa dostavila a vypovedala na okresnom súde a súdu predkladala rôzne písomnosti, na ktoré musel okresný súd reagovať. Je nespochybniteľné, že sa sťažovateľka spoločne s ustanovenou právnou zástupkyňou pravidelne zúčastňovala nariadených pojednávaní, ale súčasne plynulosť postupu okresného súdu výrazne ovplyvnila svojimi vyjadreniami, mailovou komunikáciou, dostavením sa na okresný súd bez predvolania, uplatnením námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni, podaním sťažnosti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, podaním podnetu predsedovi okresného súdu na prešetrenie postupu konajúcej sudkyne, opakovaným návrhom na vydanie predbežného opatrenia, opakovaným návrhom na uloženie sankcie podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku i podaním odvolaní proti rozhodnutiam okresného súdu, na základe ktorých musel okresný súd vec predložiť na rozhodnutie druhostupňovému súdu.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto ústavný súd dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach nepovažoval za prieťahy v konaní okresného súdu, pretože sťažovateľka musí strpieť predĺženie konania, ktoré je sprievodným znakom využitia jej procesných práv.