I. ÚS 48/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 48/2015­65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obce Patince, Lipová 233, zastúpenej starostkou – advokátkou JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci namietaného porušenia jej základného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 229/2002 a postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 169/2011 (neskôr pod sp. zn. 8 Co 199/2014) a takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2014 doručená sťažnosť obce Patince, Lipová 233 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej starostkou – advokátkou JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 229/2002, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 169/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 201/2012.

Na základe výzvy ústavného súdu krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 191/15 z 9. marca 2015 opísal chronologický priebeh celého konania a uviedol: „Z vyššie popísaného chronologického postupu Okresného súdu Komárno a Krajského súdu v Nitre v konaní vyplýva, že oba súdy vo veci konali priebežne. V danom prípade išlo o právne aj skutkovo zložitý spor, v ktorom obe strany preukazovali svoje vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, z ktorého dôvodu bolo potrebné vykonávať rozsiahle dokazovanie, najmä v súvislosti s identifikáciou nehnuteľností majúcich sa určiť do vlastníctva žalobcov. Okrem toho na základe procesných návrhov účastníkov bolo potrebné vydávať vo veci procesné rozhodnutia a tiež vykonávať procesné úkony, ako aj úkony smerujúce k zisťovaniu skutkového stavu. Samotný sťažovateľ sa súdnych pojednávaní nezúčastňoval, v konaní bol zastúpený advokátkou a v súvislosti s jej práceneschopnosťou taktiež došlo k odročeniu dvoch pojednávaní. Rovnako tak k odročeniu pojednávania, resp.

Okresný súd k vyjadreniu k sťažnosti sp. zn. Spr 136/15 zo 7. apríla 2015 pripojil podrobnú chronológiu jednotlivých úkonov a v samotnom vyjadrení uviedol: „Po preštudovaní spisového materiálu sp. zn. 7 C/229/2002 a vyjadrenia t. č. zákonnej sudkyne som dospel k záveru, že predovšetkým z procesnej stránky nejde o bežnú, ako aj skutkovo a právne jednoduchú vec. Z pozície sťažovateľa je pochopiteľné, že počas namietaného obdobia vníma konanie súdu ako neefektívne, kedy sa v skutočnosti podľa jeho názoru javí, že súd v podstate vôbec nekoná, keďže ešte doposiaľ právoplatne nerozhodol. Súd prvého stupňa však konal aktívne so snahou zabezpečenia dôkazov, ktoré či už priamo, alebo nepriamo súviseli s prejednávanou vecou a vo veci samej už aj rozhodol (rozsudkom č. k. 7C/229/2002­437, zo dňa 14.5.2010). Predmetná vec je však náročná predovšetkým tým, že predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a týka sa prídelových konaní v súvislosti so skonfiškovanými nehnuteľnosťami. K súčasnému stavu konania však určite dopomohli aj samotní účastníci konania, predovšetkým účastníci konania na strane navrhovateľov, ktorí sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko k riadnemu špecifikovaniu petitu návrhu z ich strany došlo až po podaní zmeny petitu návrhu, ktorý bol doručený súdu 6.2.2008 (takmer 6 rokov). Po rozhodnutí súdu prvého stupňa došlo k odvolaciemu konaniu, neskôr s dovolaciemu konaniu a potom opätovne k odvolaciemu konaniu. V tomto smere súhlasím s názorom, že pri posudzovaní konania ako celku nie je namieste obdobie konania v trvaní skoro 4 rokov a 6 mesiacov pripisovať na ťarchu postupu okresného súdu. Je nutné ešte poznamenať, že pôvodný zákonný sudca v predmetnej občianskoprávnej veci Attila Csaba, listom doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 18.9.2014 sa vzdal funkcie sudcu podľa § 19 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho funkcia sudcu zanikla dňom 30.9.2014. Následne boli všetky jemu pridelené veci prerozdelené náhodným výberom ku dňu 1.10.2014 v zmysle Rozvrhu práce Okresného súdu Komárno. Predmetná vec bola týmto spôsobom pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. Dagmar Aradskej, ktorá vo veci ďalej koná. K právnym otázkam, ktoré súvisia s tým, že vec nie je právoplatne skončená sa vyjadril dovolací súd, preto v podrobnostiach poukazujem na jeho rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

Posudzované konanie sa začalo 12. decembra 2002 podaním žaloby okresnému súdu štyroch žalobcov proti sťažovateľke ako žalovanej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd vo veci meritórne prvýkrát rozhodol rozsudkom zo 14. mája 2010, teda po siedmich rokoch a piatich mesiacoch od začatia konania, pričom písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu trvalo skoro jeden rok (rozsudok bol písomne vyhotovený a vypravený účastníkom 20. apríla 2011). Predmetným rozsudkom okresný súd žalobe žalobcov vyhovel.

Krajský súd vo veci konal pod sp. zn. 8 Co 169/2011 od 28. júna 2011, keď mu bol predložený spis na odvolacie konanie, a 19. apríla 2012 svojím rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu zo 14. mája 2010 tak, že žalobu žalobcov zamietol.

Následne vo veci konal najvyšší súd od 23. júla 2012 o dovolaní žalobcov proti rozsudku krajského súdu z 19. apríla 2012. Najvyšší súd uznesením z 11. februára 2014 zrušil rozsudok krajského súdu z 19. apríla 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho uznesenia vytkol krajskému súdu nesprávne právne závery učinené vo veci a iné vady odvolacieho konania.

Krajský súd pokračoval v odvolacom konaní už pod sp. zn. 8 Co 199/2014 a opätovne rozhodol uznesením z 13. novembra 2014 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu zo 14. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania v trvaní viac ako 12 rokov bez jeho právoplatného ukončenia sa konanie ako celok vyznačuje neprípustnými prieťahmi. Ústavný súd preto upustil od podrobného hodnotenia časových odstupov medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu v konaní a ich efektívnosti. Neefektívnosť postupu okresného súdu sa prejavila v tom, že až po siedmich rokoch a piatich mesiacov od začatia konania prvýkrát vo veci meritórne rozhodol, písomné vyhotovenie rozsudku trvalo ďalší jeden rok, pričom tento rozsudok bol v odvolacom konaní zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené je nutné aj dĺžku odvolacieho konania pričítať na vrub postupu okresného súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.