I. ÚS 505/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 505/2015-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka (sudca spravodajca) a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Siemens AG, Wittelsbacherplatz 2, D-80333 Mníchov, Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Nedelkom, Ph.D., Advokátska kancelária Nedelka Kubáč Oršulová, Mickiewiczova 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 a jeho rozsudkom z 9. júna 2015 a takto

rozhodol:

2. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 26. augusta 2015 namietol porušenie svojich základných práv podľa čl. 50 ods. 6, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Podľa sťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva na použitie právneho predpisu pri ukladaní sankcie, ktorý je pre páchateľa priaznivejší, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy tým, že protimonopolný úrad pri novom uložení pokuty sťažovateľovi druhostupňovým rozhodnutím nepoužil nový interný predpis pre ukladanie pokút, ktorý bol pre sťažovateľa priaznivejší, a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru tým, že protimonopolný úrad druhostupňovým rozhodnutím zvýšil pokutu uloženú sťažovateľovi prvostupňovým rozhodnutím, čím porušil zásadu zákazu reformatio in peius.

. .) Sťažovateľ ďalej pripomína, že zásada zákazu reformatio in peius je všeobecne uznávaná trestnoprávna zásada, ktorá je zakotvená predovšetkým v §§ 195, 322 a 327 zákona č. 301/2005 Z. z. trestný poriadok ako aj v § 82 zákona č. 372/1990 Zb.

bývalej Československej republiky (viď str. 26 rozsudku Najvyššieho súdu). Sťažovateľ ďalej nemôže súhlasiť s konečným záverom Napadnutého rozsudku na str. 30, že „zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť“, a že aplikácia tejto zásady „záleží od posúdenia konkrétnych okolností prejednávaného prípadu“. Podľa názoru sťažovateľa sa buď určitá zásada v správnom trestaní aplikuje alebo nie. Záver, že aplikácia zásady záleží od posúdenia konkrétnych okolností, by spôsoboval nejasnosti pri aplikácii tejto zásady a je tak sám protiústavný. Sťažovateľ je presvedčený, že aj z hľadiska zásady právnej istoty a legitímnych očakávaní, ktorých požiadavkou je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň základnú predstavu o svojej právnej situácii, bol Najvyšší súd povinný minimálne špecifikovať hranice alebo stanoviť indície, kedy sa určitá trestná zásada v správnom trestaní ešte použije a kedy už nie (viď napr. nález Pl. ÚS 15/98). Jasnosť a zrozumiteľnosť zákonov je pritom jedným

PMÚ navýšením sankcie z dôvodu, ktorý nebol uplatnený pri uložení sankcie (zvýšenie pokuty z dôvodu plnenia funkcie tajomníka údajného kartelu) v Prvostupňovom rozhodnutí porušil zásadu dvojinštančnosti správneho konania. Sťažovateľovi bola totiž odoprená možnosť brániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní, pričom však toto právo je mu garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy (v tejto súvislosti viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sž 57/2007 zo dňa 12.08.2008).»

7. Ústavný súd vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení o. i. uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým rozsudkom č. k. 3Sžhpu/1/2013 z 09.06.2015 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V posudzovanom prípade najvyšší súd má za to, že vo svojom rozsudku právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom uvádzanou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že „.

Všetky uvedené skutočnosti žalovaný vyhodnotil ako priťažujúce a dospel k záveru, že pokuta uložená prvostupňovým správnym orgánom nebola dostatočná, a preto rozhodol o zvýšení pokuty pre materskú spoločnosť – žalobcu z 50 miliónov Sk (1.659.695,94 euro) na 2.987.450 euro (89.999.918,70 Sk)“. Najvyšší súd vo svojom rozsudku tiež uviedol, že „značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať.

únie. Zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych okolností prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné zvýšenie sankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky skutkové

Zásada zákazu reformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby účastníci správneho konania mohli bez obáv zo zhoršenia svojej situácie využiť právo na podanie opravného prostriedku. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu, aplikácia tejto zásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu (napr. aj v prvom správnom poriadku – vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) bolo možné zmeniť rozhodnutie v neprospech odvolateľa, ak bol na danej veci verejný záujem) by bola v rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého rozhodnutie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na kontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni prokurátor, ktorý sa má možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre páchateľa, ak je to potrebné. V správnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania sa prokurátora odpadá, a preto jedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípade ochrániť verejný záujem. K záveru, že v oblasti súťažného práva nie je a priori zmena k horšiemu

prvého stupňa. Rovnaký záver konštatovala aj generálna advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii v bode 16, že Súdny dvor bude mať neobmedzenú právomoc v zmysle článku [229 ES/261 ZFEÚ] pri revízii rozhodnutí, ktorými Komisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu; môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu“.

Je teda dovolené, aby Komisia zvýšila úroveň pokút s cieľom zvýšiť ich odradzujúci účinok. Ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci stanovenia sumy pokút preskúmať závažnosť týkajúca sa účasti každého z nich, s čím je osobitne spojené dokázanie ich úlohy počas dĺžky trvania ich účasti na porušení. Z toho najmä vyplýva, že úloha „vodcu“, ktorú zohrávajú jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa musí zohľadniť na účely výpočtu pokuty, pričom podniky, ktoré zohrávali takúto úlohu, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi. Teda Komisia môže uložiť ťažšie pokuty podniku, ktorého konanie na trhu, vzhľadom na to, že má rozhodujúce postavenie na trhu, malo väčší dosah na konanie iných podnikov, ktoré sa dopustili toho istého porušenia, bez toho, aby tým bola porušená zásad rovnosti zaobchádzania. Takýto spôsob výpočtu sumy pokuty zodpovedá takisto potrebe toho, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci účinok. Odstrašujúci účinok musí byť aj špecifický, aj všeobecný. Pokuta stíha individuálne porušenie, ale takisto patrí do rámca všeobecnej politiky rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podnikov. Podľa čl. 17 nariadenia č. 17 je súd prvého stupňa oprávnený na to, aby nad rámec jednoduchej kontroly zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu. Z toho vyplýva, že pokiaľ mu je predložená na posúdenie otázka výšky pokuty, súd prvého stupňa je oprávnený na výkon svojej neobmedzenej právomoci a túto právomoc môže použiť tak na zníženie tejto sumy, ako aj na jej zvýšenie, súd prvého stupňa upresnil, že vzhľadom na zásadu právnej istoty sa táto možnosť musí v zásade obmedziť na zohľadnenie informácií predchádzajúcich napadnutému rozhodnutiu, o ktorých Komisia mohla vedieť v čase prijatia svojho rozhodnutia. Rozdielny prístup by totiž súd prvého stupňa viedol k tomu, že by nahrádzal správny orgán pri posudzovaní otázky, ktorú správny orgán doteraz neskúmal, čo by viedlo k porušeniu systému rozdelenia úloh a inštitucionálnej rovnováhy medzi súdnou a administratívnou mocou“ (Šváby D. Rozhodovanie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev ako ústavného a správneho súdu. In: K aktuálnym otázkam konania a rozhodovania súdov v správnom súdnictve. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej v Častej Papierničke 21. – 22. mája 2007. Bratislava : Najvyšší súd SR).»

10. Podľa čl. 6 dohovoru „1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. 2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. 3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.“

12. V porovnaní s ochranou zaručenou podľa čl. 46 ods. 1 ústavy užšia je ochrana čl. 6 ods. 1 dohovoru v správnom súdnictve, kde ESĽP vylúčil spod režimu čl. 6 ods. 1 také spory pred správnymi súdmi, ktoré spadajú výlučne do oblasti verejného práva (Case of Schouten and Meldrun v. the Netherlands. Séria A, č. 304). Za „trestné delikty“ ESĽP uznal aj správne delikty (priestupky), dokonca bez ohľadu na ich závažnosť a závažnosť sankcií za ne ukladaných. Súd konal o priestupkoch v cestnej premávke (Case of Schmautzer, Umlaufand Grandiger v. Austria, séria A, 1995, č. 328-A-C; Case of Palaoro, Pfarrmeier v. Austria, séria, 1995, č. 329-B a C), o priestupkoch proti verejnému poriadku (Case of Belilos v. Switzerland, séria A, 1988, č. 132), o priestupkoch v stavebnej výstavbe (Case of Pramstaller v. Austria, séria A, 1995, č. 329-A), v oblasti spotrebiteľských cien (Case of Deweer v. Belgium, séria A, č. 35), predpisov o hospodárskej súťaži (Case of Société Stenuit v. France, séria A, č. 232-A), daňových predpisov (Case of Bendenoun v. France, séria A, č. 284; Case of A.P., M.P. and T.P. v. Switzerland, Recueil des arrêts et décisions 1997) či predpisov o dovoze (Case of Garyfallou v. Greece. Recueil des arrêts et décisions 1997). Case-law ESĽP vykazuje istú rozkolísanosť na rozhraní trestného a správneho práva. Napríklad o práve hospodárskej súťaže vyslovil názor, podľa ktorého opatrenie majúce za cieľ odstrániť nežiaduce obmedzenie hospodárskej súťaže nie je trestným obvinením (OOO Neste St. Petersburg and Others v. Russia, rozsudok z 3. 6. 2004 k sťažnosti č. 69042). No možno sa stretnúť aj s opačným názorom založeným na charaktere sankcie, ktorej cieľom bolo nielen naprávať nežiaduci stav, ale aj trestať (Lilly France S.A. v. France,

rozsudok

z 3. 12. 2002 k sťažnosti č. 53892/00).

B. Vnútroštátna právna úprava Ústava

14. „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ (čl. 46 ods. 1) „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ (čl. 46 ods. 2)

Správny poriadok § 59 „(1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. (2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. (3) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

(4) Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.“

Zákaz reformatio in peius v rozhodnutiach ústavného súdu

16. Ústavný súd v historizujúcej dedukcii zásadu zákazu reformatio in peius výslovne vztiahol aj na správne konania, ba aj na disciplinárne konania vedené proti sudcom.

„Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je dodržanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru ústavného súdu musí dodržať nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale i v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej moci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj iná závažná ujma, napr. zbavenie funkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie sa primerane vzťahujú a aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada v súčasnosti premietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku]. Táto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peiusiudiciappelato non licet – porovnaj Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnom právnom poriadku Slovenskej republiky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť (obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho situácia zhorší (Šámal, P. a kolektív. Trestný poriadok, komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha: C. H. Beck 2005, s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho práva zaručeného v druhej hlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na obhajobu. Túto zásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba materiálne, nie formálne.“ (III. ÚS 392/2010)

18. Podľa čl. 152 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike zostávajú v platnosti ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ak neodporujú ústave. Jedným z prameňov práva, ktoré podľa čl. 152 ods. 1 ústavy zostávajú v platnosti, je ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBȎD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „listina“). Článok 31 ods. 1 listiny znie: „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“ Článok 31 ods. 2 listiny uvádza: „Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.“ Rozdiely medzi čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 31 ods. 1 a 2 listiny sú formulačné, do istej miery dané aj inými gramatickými pravidlami stavby vety v slovenskom jazyku a v českom jazyku. Formulačné rozdiely týchto ústavných noriem nemajú právny význam, lebo v okolnostiach prípadu nevedú k rozdielnemu právnemu účinku.

19. S prihliadnutím na tieto okolnosti (bod 18) pre spor o implikáciu zásady zákazu reformatio in peius v správnom konaní majú význam aj právne názory súdov Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“) konštatoval, že zákaz reformatio in peius sa v správnom poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) nenachádzal a že túto zásadu nemožno vyvodiť na aplikácii vo veciach správneho trestania ani per analogiam. Ústavný súd ČR ďalej uviedol, že pre oblasť správneho trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov vyvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa. Takýto zákaz nemožno vyvodiť ani z ľudského práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 listiny a ani z čl. 2 ods. 2 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uznesenie III. ÚS 880/08 z 28. januára 2009).

21. „(...) Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán nesprávne použil hmotnoprávny predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený skutkový stav veci (odvolací orgán má podľa odseku 1 povinnosť doplnením konania získať spoľahlivý podklad pre svoje rozhodnutie), ďalej keď prvostupňový orgán neúplne alebo nesprávne zhodnotil vykonané dôkazy (môže spočívať vo vecnom pochybení pri vyvodzovaní záverov v odborných otázkach, napr. chybný výpočet, nesprávne vyhodnotenie technických údajov, ekonomických javov a pod.), alebo keď správny orgán prvého stupňa nerešpektoval pri nezmenených skutkových okolnostiach právny názor (napr. vyslovený v predchádzajúcom odvolacom konaní druhostupňovým orgánom podľa § 59 ods. 3 alebo v súdnom konaní v prípade, keď súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. zrušil aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa). Odvolací orgán je povinný zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj v neprospech odvolateľa (pokiaľ to výslovne nevylučuje osobitný zákon) alebo aj nad rámec jeho návrhov. To znamená, že jednak môže účastníkovi konania „dať viac“ než sám žiada, jednak môže jeho situáciu v porovnaní s rozhodnutím orgánu prvého stupňa zhoršiť. Táto jeho právomoc vyplýva z cieľa odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu v ňom (jeho rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa, má právomoc samostatne hodnotiť podklady pre rozhodovanie, posudzovať vec po právnej stránke a samostatne rozhodnúť i na základe nových zistených skutočností).“ (Košičiarová, S. Správny poriadok – Komentár s novelou účinnou od 01.01.2004. Šamorín: Heuréka 2004, s. 247 – 248) „Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide.“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011 z 29. februára 2012)

23. O desať rokov najvyšší súd tento názor (bod 22 in fine) potvrdil formuláciou: „Odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec

. .) značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy, než tie ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Uvedené platí aj na zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje stále miesto.

. .) zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych okolností prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné zvýšenie sankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky skutkové okolnosti. Keďže zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku upravená, je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, v ktorých spočíva chránený verejný záujem. .

potrebné. V správnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania sa prokurátora odpadá, a preto jedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípade ochrániť verejný záujem.“ (rozsudok 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 30)

25. Označeniu tejto časti rozhodovacej praxe (body 21 až 23) najvyššieho súdu za ustálenú judikatúru bránia menšinové typy rozhodnutí. V spore o ochranu hospodárskej súťaže senát najvyššieho súdu uviedol: «Generálna klauzula zákona, zákon samotný v tomto prípade je všeobecný a okrem formulácie „najmä“ neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho správanie.“ Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13.2.1991, ktorý „odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v Rezolúcii (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie by mali byť podriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členských štátov, aby sa v ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto odporúčaní.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Najvyšší súd hodnotil napadnuté rozhodnutie v časti uloženia pokuty ako konfliktné so zásadou č. 1 „Sankcie, ktoré je možné uložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom (zakotvené v zákone)“ a so zásadou č. 2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom“.» (rozsudok najvyššieho súdu 3 Sžh 3/2010 z 3. mája 2011)

27. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu o správnej žalobe, ktorú podal sťažovateľ proti rozhodnutiu protimonopolného úradu, v okolnostiach prípadu odkázal na rozhodnutia slovenských súdov v predchádzajúcich veciach, kde sa predmetom sporu stala relevancia zásady zákazu reformatio in peius v správnom konaní, pri rozhodovaní o správnych deliktoch. Z príkladov, na ktoré odkázal najvyšší súd, je očividné predovšetkým to, že všeobecné súdy nerozhodujú o tejto otázke podľa jediného, generálneho pravidla, ale že berú do úvahy rozdielne klasifikačné kritériá pre rôzne právne odvetvia [pozemkové právo, stavebné právo atď. (rozsudok najvyššieho súdu 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 18, 22  31)]. Najvyšší súd potvrdil prípustnosť uplatnenia postupu, ktorého sa netýka zásada zákazu reformatio in peius v konaní o uložení pokuty podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (rozsudok 7 Sž 110/02 z 10. decembra 2002), či v konaní podľa zákona č. 180/1995 Z. z.

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (uznesenie 5 Sžo 14/2011 z 29. februára 2012).

III. Námietka porušenia sťažovateľovho základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru

28. Ústava výslovne priznáva niekoľko základných procesných práv pre trestné konanie v siedmom oddiele druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50). Ústava tiež výslovne priznáva niektoré základné procesné práva v konaní pred orgánmi verejnej správy. Ústava napr. výslovne zaručuje právo na právnu pomoc pred inými štátnymi orgánmi (ako sú súdy), ako aj pred orgánmi verejnej správy (čl. 47 ods. 2). Pre správne konanie je relevantné základné právo na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom, ktoré sa výslovne zaručuje čl. 46 ods. 1 spolu so základným právom na súdnu ochranu. V tom je zaručené právo na prístup k „inému orgánu Slovenskej republiky“ aj právo na spravodlivé konanie pred týmto orgánom. O výslovne priznaných základných právach nemožno mať pochybnosť – zaručujú sa aj v správnom konaní.

31. Cesta hľadania prieniku trestného práva so správnym právom pri ochrane ústavnosti oboch právnych odvetví je dvojaká. V prvom modeli sa rozširuje rozsah aplikácie trestného práva. Hľadajú sa subodvetvia správneho práva, ktoré patria k trestnému konaniu, lebo sú jeho pokračovaním, majú kvázi trestnú povahu, sú natoľko blízke trestnému právu, že základné procesné práva ustanovené ústavou pre trestné konanie možno uplatniť aj v nich, ako sa to stalo v konaní pred ESĽP s priestupkovým právom (bod 30). V druhom modeli ide o hľadanie základných procesných práv zaručených v trestnom konaní, ktoré možno extenzívnym výkladom preniesť aj do správneho konania. Správne právo sa tak obohacuje, dopĺňa o prvky trestného práva.

32. V prvom modeli, v kvázi trestných konaniach, sa základné procesné práva priznávajú v celom rozsahu základných práv podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy.

V druhom modeli treba odlíšiť základné procesné práva, ktoré sú relevantné pre správne konanie, od základných procesných práv, ktoré sa v správnom konaní nezaručujú, lebo svojou povahou sú obmedzené iba na trestné a kvázi trestné veci. Zo siedmeho oddielu druhej hlavy za relevantné pre správne konanie možno označiť tie základné procesné práva, ktorých účel sa nepoprie v okolnostiach správneho trestania. Podľa tohto kritéria pre správne konanie je relevantné základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), aj základné právo na tlmočníka (čl. 47 ods. 4 ústavy). Výpočet sa tu nekončí. Každé ďalšie základné procesné právo treba analyzovať a vyhodnotiť z hľadiska jeho účelu skôr, ako sa zaradí k základným procesným právam, aké má zmysel zaručovať aj v správnom konaní, alebo k základným procesným právam, aké nie sú relevantné pre správne konanie.

III.1

35. Sťažovateľ v súvislosti s prvou námietkou o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu uviedol, že zásada zákazu reformatio in peius je všeobecne uznávaná trestnoprávna zásada, ktorá je zakotvená predovšetkým v § 195, § 322 a § 327 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj v § 82 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Správne konanie vedené pred protimonopolným úradom má kvázi trestný charakter. Z tohto dôvodu sa naň rovnako aplikujú primerane zásady trestného práva. Tento záver podľa sťažovateľa vyplýva aj zo s. 24 a 25 napadnutého rozhodnutia.

36. Ústavný súd v konaní o abstraktnej ochrane ústavnosti vo veci súladu § 83 ods. 1 zákona o priestupkoch s ústavou potvrdil relatívnu podobnosť priestupkov s trestnými činmi z dôvodu, že obsahujú rovnaké procesné inštitúty ako napr. prezumpciu neviny alebo právo nevypovedať atď. Ústavný súd pritom priznal právnu relevanciu o. i. skutočnosti, že ústava dáva možnosť udeliť milosť nielen v prípade trestných činov, ale aj v prípade priestupkov (PL. ÚS 12/97). Dobrodenie milosti sa nespája s uložením sankcie za správanie porušujúce zákon č. 136/2001 Z. z. S milosťou nemožno stotožniť prípadné premlčanie zodpovednosti za porušenie zákona č. 136/2001 Z. z.

III.2

39. V konaní, v ktorom správny orgán rozhoduje o uplatnení zákona č. 136/2001 Z. z., prichádza do úvahy uplatnenie základných procesných práv priznaných ústavou, ak sa splní podmienka účelu uplatnenia relevantného základného procesného práva. V okolnostiach prípadu má zásadný právny význam druhá sťažovateľova námietka o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu nerešpektovaním zákazu reformationis in peius ako zásady, ktorá chráni aj účastníkov správneho konania.

40. V súdnom spise sa uvádza, že „(...) krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi.“. Najvyšší súd v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu tento postoj krajského súdu neakceptoval. Sťažovateľ sa tak stal obeťou súdnej praxe. Nemožno sa čudovať, že tento zásadne rozdielny prístup všeobecných súdov dvoch inštancií pocítil ako ujmu na svojom základnom práve na súdnu ochranu.

41. Sťažovateľ si za základ ochrany svojho práva na súdnu ochranu zvolil rozhodnutie krajského súdu, lebo to je pre neho výhodné, kým právny názor najvyššieho súdu pre neho výhodný nie je. Sťažovateľ svoju voľbu právneho názoru orgánu súdnej moci založil na tvrdení o určujúcom charaktere prejavu vôle zákonodarcu. V tom sa sťažovateľ zmýlil. Určenie hraníc medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené účelom základného práva na súdnu ochranu a základného práva na ochranu iným orgánom Slovenskej republiky (obe zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy), jednotlivými princípmi implikovanými v týchto základných právach, ako aj účelom čiastkových práv, ktoré spoluvytvárajú obsah základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ktorým sa musí podriadiť a prispôsobiť aj vôľa zákonodarcu a jej prejavy.

43. Účelom zásady zákazu reformatio in peius je nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi protiprávnym správaním a uloženou sankciou za protiprávne správanie. Ak v trestnom konaní má potrestaný páchateľ dôvodný pocit príliš prísneho trestu, ktorý dostal za svoje protiprávne správanie, má právo podať odvolanie proti uloženému trestu. Ak je to iba páchateľ, ktorý sa v trestnom konaní odvolá, jeho odvolanie podlieha ochrane danej zárukou, že v odvolacom konaní nemôže dostať prísnejší trest, ako už dostal. V trestnom konaní sa spravodlivá rovnováha nezabezpečuje iba v prospech páchateľa vytváraním príležitostí pre hľadanie rovnovážneho stavu medzi páchateľovým protiprávnym správaním a sankciou, ktorú za svoje správanie dostane. Spravodlivá rovnováha v trestnom konaní je zložitejšia, lebo sa pri nej dbá aj na ochranu verejného záujmu. V trestnom konaní vystupuje prokurátor, ktorý má právo podať odvolanie, ak zastáva názor, že páchateľ bol za svoje protiprávne správanie potrestaný nezaslúžene mierne, že verejný záujem nebol pred protiprávnym správaním páchateľa náležite ochránený. Odvolanie prokurátora môže vyvolať odvolacie konanie s možným sprísnením trestu uloženého páchateľovi. Ak podajú odvolanie obaja, páchateľ aj prokurátor, výsledok odvolacieho konania znovu môže priviesť k zvýšeniu sankcie.

45. Pri zmene správneho rozhodnutia k horšiemu možno od druhostupňového orgánu verejnej správy spravodlivo požadovať, aby sa zdržal svojvôle a aby prvostupňové rozhodnutie zmenil k horšiemu iba tam, kde existuje pre takú zmenu zákonný základ spočívajúci v nedostatočnej, neprimeranej aplikácii zákona správnym orgánom prvého stupňa. Teda tam, kde prvostupňový orgán nedostatočne ochránil verejný záujem reprezentovaný zákonom, chybne ustanovil skutkový stav, neuplatnil všetky relevantné právne normy alebo očividne svojvoľne ich interpretoval na prospech protiprávne sa správajúceho subjektu práva. K rozhodnutiu meniacemu prvostupňové správne rozhodnutie v odvolacom konaní k horšiemu nevyhnutne patrí riadne odôvodnenie všetkých relevantných skutkových okolností aj aplikovanej právnej úpravy. Právo na odôvodnenie rozhodnutia možno označiť za implikované právo v základnom práve na ochranu iným ako súdnym orgánom Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy). V judikatúre najvyššieho súdu sa toto právo označuje aj za právo implikované v prvkoch materiálneho právneho štátu zahŕňajúcich právo na dobrú správu vecí verejných (rozsudok 8 Sžo 12/2009 zo 17. decembra 2009; 8 Sžo 440/2009 z 18. marca 2010; 1 Sžr 54/2013 z 19. marca 2013).

46. Od správnych súdov, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmavajú správne rozhodnutia, ktoré boli v odvolacom konaní zmenené k horšiemu, možno vyžadovať to isté, čo sú povinné urobiť orgány verejnej správy v odvolacom správnom konaní. To znamená, že od správnych súdov možno vyžadovať absenciu svojvôle tak pri potvrdení druhostupňového správneho rozhodnutia meniaceho k horšiemu prvostupňové správne rozhodnutie, ako aj pri jeho zrušení. Ďalej, bez ohľadu na povahu výroku, jeho dôkladné odôvodnenie, ktoré je implikované v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

48. Sťažovateľ uplatnil základné právo na ochranu pred postupom a rozhodnutím iného orgánu Slovenskej republiky (protimonopolného úradu) v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom. Ústava vylučuje možnosť, že súdnemu prieskumu nebude podliehať rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorým tento orgán rozhodol o základnom práve alebo slobode. Ústava výslovne vylučuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, pokiaľ ide o rozhodnutia o základných právach a slobodách. Okrem toho, nad rámec ochrany základných práv a slobôd dotknutých rozhodnutiami orgánov verejnej správy ústava zaručuje aj súdny prieskum iných rozhodnutí, ak zákon neustanoví inak. Relevantný zákon  zákon o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj ďalšie pramene práva (Správny poriadok) neurčujú, že rozhodnutia vo veciach ochrany hospodárskej súťaže nepodliehajú súdnemu prieskumu. Občiansky súdny poriadok výslovne ustanovuje úpravu, ktorá umožňuje súdny prieskum rozhodnutí protimonopolného úradu, pričom za príslušný súd na taký prieskum určuje krajský súd (§ 246 ods. 1). Rozhodnutie aj postup protimonopolného úradu a následne aj krajského súdu preskúmal najvyšší súd v osobitnom type konania ustanovenom zákonom pre súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy (druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku).

49. Pri zachovaní spravodlivej rovnováhy medzi správaním sankcionovaným v súlade s ústavne konformným zákonom a verejným záujmom, kvôli ochrane ktorého má subjekt práva zákonom ustanovenú povinnosť rešpektovať daný zákonom chránený záujem, samu zmenu správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní nemožno označiť za protiústavné uplatnenie práva.

52. K formám zákonom zakázaného správania v hospodárskej súťaži patria kartelové dohody. V prípade kartelových dohôd úlohou sankcie je predovšetkým napraviť narušenie hospodárskej súťaže, pre ktorú sú kartelové dohody vysoko nebezpečné. Povaha sankcie za narušenie hospodárskej súťaže kartelovou dohodou je teda sankciou, ktorá nemá prioritne preventívno-represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie. Pokuta, ktorú sťažovateľovi uložil protimonopolný úrad, nebola trestnou sankciou.

55. Keď sťažovateľ svojou sťažnosťou namietol neústavnosť generálnej línie interpretácie zákazu zásady reformatio in peius zapríčinenej popretím právnej istoty tézou o potrebe zvážiť všetky osobitosti danej veci v každom jednotlivom prípade, prekročil medze určené pre predmet ústavnej sťažnosti. Konanie o sťažnosti je takým typom ochrany ústavnosti, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba môže žiadať o ochranu svojho základného práva alebo slobody porušenej presne označeným orgánom verejnej moci. Ústavný súd v konaní o sťažnosti neposkytuje abstraktnú ochranu ústavnosti ani neoveruje súlad modelu, podľa akého orgán verejnej moci uplatňuje svoju právomoc, s ústavou. Ústavný súd sa v konaní o sťažnosti musí zamerať na preskúmanie konkrétneho prípadu. Jeho úlohou nie je preskúmavať právny poriadok Slovenskej republiky a prax in abstracto, ale rozhodnúť, či spôsob, akým bolo aplikované alebo ovplyvnilo právne postavenie sťažovateľa, porušilo sťažovateľovu ústavou zaručenú ochranu. V súlade s tým ústavný súd v konaní o sťažovateľovej sťažnosti nepreskúmal všeobecnú prax najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej konformnosti generálne zvolenej a uplatňovanej tézy o posudzovaní zákazu reformatio in peius podľa konkrétnych okolností prípadu, ale zameral sa výlučne na otázku, či uplatnením postupu o posudzovaní zákazu reformatio in peius pri zvýšení pokuty sťažovateľovi v odvolacom správnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, alebo nie.

III.3

57. Sťažovateľ sa napokon v sťažnosti zmienil aj o treťom dôvode porušenia svojej ústavnej ochrany v okolnostiach prípadu. Za ten označil odopretie možnosti brániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní, „pričom však toto právo je mu garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy (v tejto súvislosti viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sž 57/2007 zo dňa 12.08.2008)“.

58. Ústavný súd už v uznesení o predbežnom prerokovaní sťažnosti z 18. novembra 2015 poukázal na to, že sťažovateľ v okolnostiach prípadu pracuje s účelovou argumentáciou (I. ÚS 505/2015, s. 16, bod 23). Účelovosť uplatnenej argumentácie nemožno prehliadnuť ani v spojení so sťažovateľovým tvrdením o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy o odopretí možnosti brániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní. Účelovosť sa prejavuje v hľadaní príčin pre podanie ústavnej sťažnosti mimo skutkových a právnych dôvodov, ktoré sťažovateľ predtým uplatnil buď v správnom konaní, alebo v správnom súdnictve. Tento rozdiel v skutkových a právnych dôvodoch preukazuje úsilie sťažovateľa nájsť nové dôvody pre zrušenie rozsudku najvyššieho súdu po tom, ako neuspel s argumentáciou, ktorú predložil najvyššiemu súdu na účely zrušenia odvolacieho rozhodnutia Rady protimonopolného úradu.

61. Sťažovateľ vymedzil predmet konania pred krajským súdom žalobou proti rozhodnutiu Rady protimonopolného úradu č. 2009/KH/R/2/035 zo 14. augusta 2009 a proti rozhodnutiu protimonopolného úradu č. 2007/KH/1/1/109 z 27. decembra 2007. V obsahom i rozsahom objemnom podaní sťažovateľ namietol porušenie zásady ne bis in idem v dôsledku súbežného konania vedeného pred Komisiou EÚ, českým Úřadem pro ochranu hospodářské soutěže a Národným súťažným orgánom Slovenskej republiky, ďalej namietol, že protimonopolný úrad vykonal nedostatočné a nezákonné dokazovanie, že dôkazy vykonal v rozpore so zákonom a zásadou materiálnej pravdy, že žalovaný nepreukázal spáchanie správneho deliktu žalobcom, a namietol množstvo ďalších okolností, ako napríklad definíciu relevantného geografického trhu, neexistenciu dopadu kartelovej dohody na územie Slovenskej republiky či premlčanie časti údajného protisúťažného konania. Sťažovateľ nikdy sťažnosťou nenamietol, že protimonopolný úrad mu v odvolacom správnom konaní odňal právo vyjadriť sa k svojmu zámeru zmeniť prvostupňové správne rozhodnutie k horšiemu v odvolacom konaní. Pritom sťažovateľ podal žalobu krajskému súdu následne po rozhodnutí Rady protimonopolného úradu, teda v čase, keď už o zvýšení uloženej pokuty vedel.

62. Ústavný súd nad rámec sťažovateľovho návrhu poukazuje na materiálnu právnu nemožnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z množiny skutkových a právnych tvrdení, ktoré hypoteticky (ideálne) prichádzajú do úvahy v každom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa v okolnostiach prípadu dá vylučovacou metódou vyselektovať právo na prerokovanie veci vo svojej prítomnosti, ktoré v okolnostiach prípadu mohlo byť porušené, a to z dôvodu označeného sťažovateľom – protimonopolný úrad mu v odvolacom správnom konaní neposkytol príležitosť vyjadriť sa k zvýšeniu sankcie uloženej v prvostupňovom správnom konaní organizačným útvarom protimonopolného úradu.

64. Ústavný súd zároveň poukazuje na formálnosť potenciálneho dopadu sťažovateľovej námietky o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy na jeho právne postavenie v správnom konaní. Tým, že protimonopolný úrad má zákonom priznanú možnosť rozhodnúť v odvolacom správnom konaní o zhoršení sankcie uloženej prvostupňovým správnym orgánom (nie je viazaný zásadou zákazu reformatio in peius) a že v okolnostiach prípadu prvostupňový správny orgán nepriznal právny účinok závažnému skutkovému zisteniu o pôsobení sťažovateľa ako tajomníka kartelu, sťažovateľ sa dožaduje takého opätovného prerokovania svojej veci pred najvyšším súdom a jeho nového rozhodnutia vo veci, ktoré by bolo celkom formálne, bez vyhliadky na požadované vrátenie veci protimonopolnému úradu na ďalšie konanie. 65. Európsky súd pre ľudské práva k relevantným princípom dohovoru zaručeným čl. 6 ods. 1 zahrnul tézu, podľa ktorej právo na spravodlivé súdne konanie pred súdom sa musí interpretovať vo svetle Preambuly k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že vláda práva je súčasťou spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkov vlády práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované (Giuran proti Rumunsku, sťažnosť č. 24360/04, bod 28; zhodne COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, bod 63; DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, bod 77; PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 42533/11, bod 69).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).

V Košiciach 13. januára 2016