I. ÚS 508/2024

2. U k l a d á správcovi konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, IČO 31 411 487, z d r ž a ť s a v konkurznom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6K/105/2001 speňaženia nehnuteľností zapísaných Okresným úradom katastrálnym odborom,

, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkové okolnosti prípadu

(ďalej len „nehnuteľnosti“). Na základe žiadosti o vyslovenie súhlasu na odpredaj časti podniku z 28. júla 2000 Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej aj „fond národného majetku“) vydal 31. augusta 2000 súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku vrátane predmetných nehnuteľností.

Na základe notárskej zápisnice č. Nz 178/02 z 3. mája 2002 ako spoločník vložil predmetné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do majetku sťažovateľky. 4. Uznesením krajského súdu č. k. 6K/105/01-87 z 23. júla 2001 bol na majetok obchodnej spoločnosti Vodohospodárske stavby a. s., Nitra vyhlásený konkurz.

5. Krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 9Cbi/27/2010-451 z 23. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 9Cbi/27/2010-557 zo 6. marca 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovanému (správcovi konkurznej podstaty úpadcu) trovy konania.

Ustanovenie § 19a zákona č. 92/1991 Zb. je kogentným ustanovením. Z § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. (ako zákona „lex specialis“ vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu) vyplýva, že úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami ods. 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ úpadca (nadobúdateľ privatizovaného majetku) pri prevode (predaji) predmetných nehnuteľností (časti ním privatizovaného majetku) postupoval v rozpore s § 19a zákona č. 92/1991 Zb., keďže finančné prostriedky, ktoré získal za predaj nehnuteľností od , nepoužil prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu národného majetku, tak prevod nehnuteľností na základe kúpnych zmlúv medzi úpadcom a , ako aj naň následne nadväzujúci právny úkon ‒ vklad predmetných nehnuteľností (ako spoločníkom) do majetku obchodnej spoločnosti sťažovateľky, treba považovať za neplatné právne úkony v zmysle § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Tiež konštatoval, že na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok

9. Po vrátení veci najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 1ObdoV/3/2020 zo 7. júna 2021 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c) CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolaciemu prieskumu podrobil sťažovateľkou špecifikovanú dovolaciu otázku, a to, či je ustanovenie § 19a zákona č. 92/1991 Zb.

10. O ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. júna 2021 ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 10/2022 z 28. júla 2022, ktorým opätovne vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 7. júna 2021, ktoré zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vytkol najvyššiemu súdu formalistické posúdenie obsahu dovolania a nezaoberanie sa právnou otázkou vyplývajúcou z celkového kontextu dovolacej argumentácie sťažovateľky. Z dovolania vyvodil, že ide o otázku v znení „či porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. nadobúdateľom privatizovaného majetku spočívajúcej v použití finančných prostriedkov za privatizovaný majetok na prednostné vysporiadanie záväzkov voči FNM SR spôsobuje podľa § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej v súlade s ustanovením § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb.,

11. Dovolací súd následne napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľky ako nedôvodné podľa § 448 CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. S odkazom na príslušnú judikatúru zotrval na svojom názore o kogentnej povahe § 19a zákona č. 92/1991 Zb., v dôsledku čoho ani fond národného majetku a ani nadobúdateľ privatizovaného majetku sa nemohli od týchto ustanovení zákona odchýliť. Uvedený záver nepovažoval podľa najvyššieho súdu za svojvoľný ani ústavný súd. Rovnako zopakoval, že otázka dobromyseľnosti, resp. súladu postupu žalovaného s dobrými mravmi, neboli predmetom odvolacieho prieskumu, preto ich vyriešenie nemalo význam. Následne najvyšší súd pristúpil v intenciách zrušujúceho nálezu ústavného súdu z 28. júla 2022 k vyriešeniu právnej otázky sťažovateľky v znení vymedzenom ústavným súdom. Poukázal na závery prijaté v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1ObdoV/5/2021 z 19. októbra 2020 a skonštatoval, že pokiaľ fond národného majetku vydal predchádzajúci písomný súhlas podľa § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb., nadobúdateľ majetku bol povinný použiť takto získané finančné prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy a pokiaľ nadobúdateľ majetku (v danom prípade úpadca) takto nepostupoval, konal v rozpore s § 19a ods. 2 a 3 predmetného zákona. Právne úkony vykonané v rozpore s týmito ustanoveniami a všetky na ne nadväzujúce právne úkony sú preto absolútne neplatné. Najvyšší súd uviedol, že mu je známe rozhodnutie sp. zn. 2ObdoV/9/2020, podľa ktorého porušenie povinnosti nadobúdateľa privatizovaného majetku použiť získané finančné prostriedky od tretej osoby na úhradu svojich záväzkov voči fondu podľa § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou nadobúdateľ ako predávajúci získal od tretej osoby ako kupujúceho peňažné prostriedky a ktorá bola uzatvorená s predchádzajúcim súhlasom fondu podľa § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb., ale neplatnosť následných právnych úkonov, s ktorými získanými peňažnými prostriedkami disponoval. Najvyšší súd sa však pri riešení nastolenej právnej otázky sťažovateľky priklonil k záverom prijatým v rozhodnutí sp. zn. 1ObdoV/5/2021.

12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti atakuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý označuje za arbitrárny a po rekapitulácii skutkového stavu namieta, že: a) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/238/2004 z 31. mája 2005, ktoré nebolo publikované a na ktoré najvyšší súd v napadnutom rozsudku formálne poukázal, iba potvrdzuje, že v danej veci existuje protichodná judikatúra dovolacieho súdu. Napriek tomu dovolací súd aj v tomto v poradí treťom rozhodnutí iba kopíruje svoju predošlú argumentáciu a absolútne nedbá na presvedčivé odôvodnenie vo väzbe na právnu vetu predmetného rozhodnutia. Rovnako aj odkaz na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 796/2016 je vytrhnutý z kontextu veci, keďže išlo o odlišný skutkový

Rozhodnutie, s ktorého závermi sa najvyšší súd stotožnil aj v prejednávanej veci sťažovateľky, tak neprešlo testom ústavnosti. Najvyšší súd napriek konštatácii dvoch protichodných rozhodnutí o identickej právnej otázke žiadnym spôsobom nevysvetľuje, z akého dôvodu vec nepostúpil veľkému senátu najvyššieho súdu v zmysle § 48 CSP, čím rezignoval na svoju úlohu zjednocovateľa rozpornej judikatúry v identických prípadoch.

Najvyšší súd týmto porušil základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny; c) najvyšší súd ignoroval rozhodnutie sp. zn. 1ObdoV/4/2021, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku a v ktorom bol ako správny potvrdený názor, že nezaplatenie kúpnej ceny kupujúcim za nehnuteľnosti automaticky neznamená neplatnosť takéhoto právneho úkonu.

Najvyšší súd však uvedené závery v napadnutom rozsudku absolútne nezohľadnil. Sťažovateľka je presvedčená, že § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. nemožno vykladať inak než tak, že neplatné sú tie úkony, pri ktorých nadobúdateľ (úpadca) nakladá s prostriedkami získanými z prevodu privatizovaného

fondu. Až keď poruší túto povinnosť a tieto získané prostriedky použije na iný účel ako na úhradu svojich záväzkov voči fondu, sú tieto následné úkony neplatné. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku je daná aj absenciou súvislostí právneho posúdenia pri odkaze na nepravú retroaktivitu, absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na relevantné otázky, do akých konkrétnych právnych vzťahov podľa dovolacieho súdu retroaktivita zasiahla z hľadiska zmeny obsahu práv a povinností ich účastníkov a či takáto retroaktivita je spôsobilá zhoršiť postavenie adresáta; d) fond národného majetku udelil predchádzajúci súhlas s prevodom majetku a na základe právnych úkonov z 21. februára 2001 došlo k úhrade záväzku úpadcu voči fondu v ešte väčšom rozsahu, ako bol vyžadovaný písomným súhlasom fondu.

16. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nariadil v zmysle § 130 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie a správcovi konkurznej podstaty uložil, aby sa v konkurznom konaní zdržal speňaženia tam bližšie konkretizovaných nehnuteľností. Svoj návrh odôvodňuje tým, že správca konkurznej podstaty sa už šesťkrát usiloval nehnuteľnosti, ktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa sťažovateľka domáha, predať mimo dražby v rámci verejného ponukového konania, pričom naposledy tak učinil v novembri 2021. Sťažovateľka predmetné nehnuteľnosti užívala od roku 2002 (po dobu 21 rokov) a investovala do nich značné finančné prostriedky. Výkon práva správcu speňažiť súčasť majetkovej podstaty úpadcu či už na dražbe, alebo mimo nej by pre sťažovateľku predstavoval vznik majetkovej ujmy. Poukazuje na skutočnosť, že jej predchádzajúcemu návrhu na vydanie dočasného opatrenia bolo ústavným súdom vyhovené aj v konaní o jej (v poradí druhej) ústavnej sťažnosti. 17. Podľa § 130 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. 18. Ústavný súd považoval návrh sťažovateľky na nariadenie dočasného opatrenia aj v tomto prípade za opodstatnený, a preto mu vyhovel a správcovi konkurznej podstaty uložil, aby sa až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej zdržal speňaženia nehnuteľností špecifikovaných vo výroku 2 tohto uznesenia. Predmetom konania o (v poradí tretej) ústavnej sťažnosti sťažovateľky je preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti rozsudku najvyššieho súdu o zamietnutí jej dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 1Obo/6/2017 z 18. októbra 2017, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky, ktorou sa domáha vylúčenia nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, tvrdiac, že je ich vlastníčkou. Vzhľadom na to, že výsledkom konania pred ústavným súdom môže byť aj zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, otvorila by sa tým opätovne otázka dôvodnosti dovolania sťažovateľky, pričom speňaženie nehnuteľností v rámci konkurzného konania by mohlo mať pre ňu závažné následky. Ústavný súd preto zotrval aj v tomto konaní na názore, že ujma, ktorá sťažovateľke hrozí speňažením nehnuteľností v rámci konkurzného konania, je väčšia, než ujma, ktorú v dôsledku zdržania sa úkonov správcu konkurznej podstaty smerujúcich k speňaženiu nehnuteľností môžu utrpieť ostatné v konkurznom konaní zainteresované osoby.