I. ÚS 510/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 510/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 3/2004 takto

rozhodol:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. I. ÚS 510/2015 z 18. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní o zaplatenie sumy 1 345,28 €. Dňa 6. júla 2004 krajský súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal odpor žalovaný 30. júla 2004. Vo veci samej rozhodol krajský súd rozsudkom zo 16. januára 2012 tak, že jeho žalobu zamietol. Po rozhodnutí odvolacieho súdu (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 26/2013 z 26. novembra 2013) bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený pre nedostatočne zistený skutkový stav veci a takisto pre nepreskúmateľnosť jeho dôvodov a vec bola vrátená opätovne krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd vo veci samej však naďalej nekoná, odročil aj nariadené pojednávania (naposledy 14. júla 2014) a vec nie je ešte právoplatne skončená, hoci konanie začalo v roku 2004. Celková dĺžka konania a stav právnej neistoty sťažovateľa teda trvá viac ako 11 rokov, preto sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 porušené bolo, a prikáže krajskému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

5. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom doručenými ústavnému súdu 21. decembra 2015, v ktorých okrem podrobnej chronológie procesných úkonov uviedol: „- Žaloba bola súdu doručená 18. 2. 2004 - Výzvou zo dňa 28. 4. 2004 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, súdny poplatok bol zaplatený 10. 5. 2004 - Dňa 6. 7. 2004 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný

za vzájomný návrh - Výzvou zo dňa 12. 2. 2007 bol žalobcovi zaslaný vzájomný návrh žalovaného na vyjadrenie - Výzvou zo dňa 15. 3. 2007 bolo vyjadrenie k vzájomnému návrhu zaslané žalovanému

svedok - Upovedomením zo dňa 13. 11. 2008 bolo toto pojednávanie odročené na 12. 12. 2008 - Pojednávanie nariadené na 12. 12. 2008 bolo odročené za účelom opätovného predvolania účastníkov na neurčito - Podaním zo dňa 25. 1. 2011 súd postúpil vzájomný návrh na prejednanie príslušnému Okresnému súdu Košice II - Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 7. 3. 2011 - Výzvou zo dňa 22. 2. 2011 súd uložil žalobcovi predložiť dôkazy - Pojednávanie nariadené na 7. 3. 2011 bolo odročené na 21. 3. 2011 pre nedoručenie predvolania žalovanému - Pojednávanie nariadené na 21. 3. 2011 bolo odročené na doplnenie dokazovania - predloženie špecifikácie započítacieho nároku na neurčito - Podaním zo dňa 6. 4. 2011 súd zaslal predložené vyjadrenie žalobcovi - Uznesením zo dňa 15. 11. 2011 súd vylúčil vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 3.333,21 eur s prísl. na samostatné konanie - Výzvou zo dňa 15. 11. 2011 súd vyzval žalobcu na predloženie dôkazu - osobnú evidenciu žalobcu o stave peňazí

pre chyby v písaní - Odvolací súd uznesením doručeným konajúcemu súdu 13. 12. 2013 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie - Výzvou zo dňa 23. 1. 2014 súd vyzval žalovaného na predloženie dôkazov ohľadne započítania pohľadávky - Podaním zo dňa 15. 4. 2014 bolo vyjadrenie žalovaného zaslané žalobcovi - Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 14. 7. 2014, ktoré žalovaný požiadal odročiť na iný termín pre kolíziu pojednávaní. Termín pojednávania bol zrušený. Z prehľadu úkonov krajského súdu vyplýva, že zákonní sudcovia vo veci konali plynulo a bez prieťahov s výnimkou obdobia od 12. 12. 2008 do 07. 03. 2011 a v období od 14. 07. 2014 do súčasnosti. V obidvoch prípadoch k prieťahom v konaní došlo v dôsledku prerozdelenia vecí v súlade s dodatkami k rozvrhu práce (v prvom prípade po preložení zákonnej sudkyne na Najvyšší súd Slovenskej republiky - vec bola pridelená a v druhom prípade po odvolaní z funkcie sudcu a pridelení veci ), pričom u obidvoch zákonných sudkýň, ktorým pri prerozdelení obchodnej agendy, vec sp. zn.

6. K vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 30. decembra 2015, v ktorom uviedol, že zotrváva na dôvodoch svojej sťažnosti, a súčasne v ňom vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015.

7. Ústavný súd, vychádzajúc z vyjadrení účastníkov a zo spisu krajského súdu, ktorý mu bol predložený na previerku 21. decembra 2015, mal za preukázané uvedené procesné úkony krajského súdu a ich účastníkov (pozri bod 5). Navyše ústavný súd zistil, že krajský súd po doručení vyjadrenia sťažovateľa k odporu 30. marca 2005 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa (oznámenie prevzal 1. apríla 2005) a tiež odporcovi (č. l. 38), že predpokladaný termín pojednávania je v II. polroku 2006. Po nahliadnutí do spisu odporcom 4. mája 2005 a výzve krajského súdu z 9. mája 2005 na zaplatenie súdneho poplatku odporcovi za podaný odpor (č. l. 40) krajský súd následne (úpravou sudcu z 12. júla 2005, č. l. 42) uviedol, že „Spis je pripravený na pojednávanie...“.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

15.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spor medzi akciovou spoločnosťou, ktorá vydala zamestnanecké akcie, a medzi sťažovateľom, ktorý žiadal z titulu vrátenia zamestnaneckých akcií o preplatenie ich celkovej hodnoty (pôvodne v sume 40 528 Sk s prísl.), nemožno po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložitý aj ohľadom na to, že odporca podal v súvislosti s touto vecou vzájomný návrh 19. júla 2005, pretože tento bol vylúčený na samostatné konanie a postúpený inému vecne a miestne príslušnému všeobecnému súdu  Okresnému súdu Košice II. Ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by po právnej stránke alebo skutkovo bola predmetná vec zložitá.

15.2 Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní spisu krajského súdu a vyjadrení účastníkov konania konštatuje, že správanie sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) neprispelo k predĺženiu konania, a ani krajský súd nemal k jeho konaniu v čase prebiehajúceho súdneho sporu výhrady.

16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 380/08 a I. ÚS 158/2010).

17. Vzhľadom na uvedené konštatovanie a hodnotenie priebehu konania pred krajským súdom (pozri bod 15.3) je ústavný súd bez ďalšieho preto toho názoru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

19. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd krajskému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

III.

20. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 3 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

26. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom advokátom . Sťažovateľ si trovy konania podaním z 30. decembra 2015 vyčíslil v sume 355,79 € a k tomu jeho právny zástupca predložil aj osvedčenie, že je platcom DPH.

29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016