I. ÚS 51/99
ECLI:SK:USSR:2016:1.US.51.1999.1
- Súd
- Ústavný súd Slovenskej republiky
- Sudca
- Ján Klučka
- IČS
- 428/99
- Zdroj
- PDF ↗
I. ÚS 51/99
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej vo veci podnetu štátneho príslušníka Sýrie, t. č. bytom zastúpeného advokátom JUDr. Bohumírom Bláhom, Bratislava, Bajkalská 25, týkajúceho sa porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98 na svojom neverejnom zasadnutí 27. októbra 1999 takto
rozhodol:
Právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98 porušené nebolo.
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo 9. augusta 1999 doručené podanie (ďalej len „navrhovateľ“), štátneho príslušníka Sýrie, t. č. bytom zastúpeného advokátom JUDr. Bohumírom Bláhom, Bratislava, Bajkalská 25, označené ako: „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. Ústavný súd SR podnet navrhovateľa predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konaní pred Ústavným súdom SR“) a že nie sú žiadne dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona 2. septembra 1999 rozhodol o jeho prijatí na konanie.
Navrhovateľ vo svojom podnete o. i. uviedol: „I. Dňa 17. 3. 1999 bol právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Milanovi Hrbekovi doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Sž 90/98 zo dňa 28. 01. 1999. Týmto rozsudkom súd zamietol žalobu proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 4. 6. 1998 č. PPZ- 350-1/OHCP-C-98. V rozsudku je uvedené, že súd vyhlásil rozsudok verejne dňa 28. 1. 1999.
II. Dňa 11. 1. 1999 bolo právnemu zástupcovi JUDr. M. Hrbekovi doručené upovedomenie o tom, že dňa 28. 1. 1999 o 9.50 hod. v budove
Najvyššieho súdu SR v Bratislave bude po neverejnom pojednávaní verejne vyhlásený
rozsudok.
III. JUDr. Milan Hrbek sa nemohol v uvedenom termíne zúčastniť na pojednávaní, a preto za týmto účelom splnomocnil advokáta JUDr. Bohumíra Bláhu, ktorý vyrozumel o termíne konania verejného vyhlásenia rozsudku pána , a obaja sa na uvedený termín dostavili pred budovu Najvyššieho súdu SR na Župnom námestí č. 13 v Bratislave s tým, že sa zúčastnia tohoto konania. Do budovy sme sa však nedostali, nakoľko nám v tom zabránili členovia Policajného zboru a upozornili nás, aby sme sa vzdialili od budovy, preto že bolo nahlásené neznámou osobou, že v budove je umiestnená bomba. Žiadal som aspoň o to, aby som mohol s niektorým kompetentným pracovníkom hovoriť o tom, ako bolo rozhodnuté o vytýčených pojednávaniach v tejto budove, na čo mi odvetil, že v budove sa teraz zdržiavať nikto nesmie až do overenia pravdivosti nahlásenej informácie, resp. nájdenia a eliminovania výbušniny. Asi po 20 minútach rozhovoru s klientom neďaleko budovy, do ktorej nevstupovala ani nevychádzala žiadna civilná osoba, sme obaja odišli a ja som na druhý deň informoval právneho zástupcu JUDr. Hrbeka o tom, že verejné vyhlásenie rozsudku sa kvôli uvedenej skutočnosti nekonalo. Od uvedeného dňa Advokátska kancelária Čerňejová, Hrbek nedostala žiadne upovedomenie, resp. predvolanie v predmetnej veci, a teda bol dôvodný predpoklad, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vytýči náhradný termín. Doručenie rozsudku, kde sa uvádza, že bol verejne vyhlásený dňa 28. 1. 1999, bolo neočakávané a žalobca je presvedčený o tom, že spôsobom, ktorým bol poškodený na svojich ústavných právach.
...Do podania žaloby o preskúmanie rozhodnutia sa v konaní pred správnymi orgánmi o pobyte konalo len neverejne. Preto žalobca v nádeji, že sa bude môcť konečne vyjadriť verejne a pred nezávislým orgánom, túto žalobu na správny súd podal. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď nemohol verejne a pred nezávislým súdom, za prítomnosti tlmočníka, teda v súlade s čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods. 4 Ústavy sa k veci vyjadriť, a naviac bol zbavený práva verejného vyhlásenia rozsudku, čo je podľa môjho názoru v rozpore s čl. 142 ods. 3 Ústavy.
Z dôvodu, že súd nevyhlásil rozsudok verejne, tak ako to v rozsudku nesprávne uvádza, bol poškodený na svojich základných právach.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkových protokolov bol uverejnený oznámením č. 209/1992 Zb. Federálneho ministerstva zahraničných vecí.
Slovenská republika notifikovala sukcesiu Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach schválených Valným zhromaždením OSN v roku 1966 oznámením MZV 53/1993 Z. z.
Tým, že súd nezabezpečil konanie v súlade s ústavou, v dôsledku čoho bol žalobca, ako aj jeho právny zástupca zbavený možnosti zúčastniť sa pri verejnom vyhlásením rozsudku, porušil ústavnosť v konaní pred ním, spočívajúce v porušení základného práva účastníka konania, jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa časti III článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Nález II. ÚS 47/96 č. 16/97.
Aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania (pretože ustanovenie § 250f o. s. p. to umožňuje), rozsudok sa musí vyhlasovať verejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. Iný postup všeobecného súdu zakladá porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 ods. 1 časti III Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
V. Vzhľadom na tieto skutočnosti, keď podnet spĺňa náležitosti upravené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. a nie sú dôvody na odmietnutie podnetu v zmysle § 24 tohoto zákona, žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uznesením o tomto podnete rozhodol: Podnet prijíma na ďalšie konanie.
a v náleze o prijatom podnete rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím konaním vo veci vedenej pod spisovou značkou 7 Sž 90/98 porušil základné právo čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 1. 1999 nebol vyhlásený verejne.“
Na podporu tvrdení obsiahnutých v podnete právny zástupca navrhovateľa zaslal 18. augusta 1999 Ústavnému súdu SR informáciu Ministerstva spravodlivosti SR č. 107/1999 z 10. augusta 1999, z ktorej podľa jeho názoru vyplýva dôkaz neuskutočnenia verejného vyhlásenia rozsudku, resp. porušenie práva navrhovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku 28. januára 1999. Podľa zaslanej informácie: „1. Dňa 28. 1. 1999 o 8.45 hod. zatelefonoval neznámy páchateľ na telefónnu ústredňu MS SR, že o pol jedenástej vybuchne bomba. Následne bola táto skutočnosť nahlásená Policajnému zboru a bola začatá evakuácia budovy. Budova bola uzatvorená a prehľadaná príslušníkmi Policajného zboru. Uzavretie budovy bolo zrušené cca o 13.00 hod.
2. Uznesením zo dňa 24. 9. 1999 bola vec trestného činu šírenia poplašnej správy vyšetrovateľom uložená“.
V súlade s § 29 ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR sa Ústavný súd SR 2. septembra 1999 obrátil na Najvyšší súd SR (za účasti ktorého konanie o podnete navrhovateľa prebieha) so žiadosťou o písomné vyjadrenie sa k prijatému podnetu navrhovateľa. Odpoveď predsedu Najvyššieho súdu SR zo 6. septembra 1999 (Sekr 359/99) sa však netýkala predmetu konania o podnete navrhovateľa. Za účelom overenia dôvodnosti tvrdenia uvedeného v podnete navrhovateľa sa preto Ústavný súd SR 22. septembra 1999 obrátil (v súlade s § 31 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR) na vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR so žiadosťou o pomoc pri obstaraní podkladov na rozhodnutie Ústavného súdu SR. V odpovedi na túto žiadosť vedúci súdnej správy Najvyššieho súdu SR 27. septembra 1999 uviedol: „Na Vaše dožiadanie z 22. septembra 1999 čís. I. ÚS 51/99 oznamujeme nasledovné:
V pôsobnosti súdnej správy boli prešetrené Vami signalizované okolnosti vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98. Dňa 28. januára 1999 bola signalizovaná v budove na Župnom námestí č. 13 „Akcia bomba“ o 10.10 hod. Akcia bomba je zahrnutá do plánu krátkodobej okamžitej evakuácie sudcov a zamestnancov Najvyššieho súdu SR z miesta ohrozenia.
V tento deň sa pojednávalo do 10.10 hod. v súlade s časovým harmonogramom pojednávaní senátu 7 Sž v pojednávacej miestnosti čís. P5. Potom boli pojednávania prerušené a účastníkom, ktorí mali upovedomenie na vyhlásenie rozsudku na tento deň, bolo oznámené, aby vyčkali, že rozhodnutia budú vyhlásené po ukončení „poplachu“.
Senát 7 Sž vyhlasoval rozhodnutia až do vyhlásenia „Akcie bomba“, t. j. do 10.10 hod. Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal termín na vyhlásenie rozsudku o 9.50 hod., mohol sa pojednávania zúčastniť, ako aj vyhlásenia rozsudku v určenú hodinu“.
II.
Z písomných vyjadrení Ministerstva spravodlivosti SR z 10. augusta 1999 a vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 1999 Ústavný súd SR zistil, že napriek tomu, že 28. januára 1999 bola v budove Najvyššieho súdu SR na Župnom námestí 13 v Bratislave telefonicky ohlásená bomba (v dôsledku čoho sa uskutočnila aj evakuácia jeho sudcov a zamestnancov), podľa vyjadrenia vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 1999: „V tento deň sa pojednávalo do 10.10 hod. v súlade s časovým harmonogramom pojednávaní senátu 7 Sž v pojednávacej miestnosti čís. P5. Potom boli pojednávania prerušené a účastníkom, ktorí mali upovedomenie na vyhlásenie rozsudku na tento deň, bolo oznámené, aby vyčkali, že rozhodnutia budú vyhlásené po ukončení „poplachu“. Senát 7 Sž vyhlasoval rozhodnutia až do vyhlásenia „Akcie bomba“, t. j. do 10.10 hod. Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal termín na vyhlásenie rozsudku o 9.50 hod., mohol sa pojednávania zúčastniť, ako aj vyhlásenia rozsudku v určenú hodinu“.
Z uvedeného vyjadrenia vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR vyplynulo, že 28. januára 1999 o 9.50 h sa uskutočnilo verejné vyhlásenie rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98, ktoré bolo navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi oznámené 5. januára 1999. Z uvedeného dôvodu preto navrhovateľ nebol poškodený vo svojich právach tým, že Najvyšší súd SR „nezabezpečil konanie v súlade s ústavou“, resp. „z dôvodu, že súd nevyhlásil
rozsudok
verejne“, ako to uviedol vo svojom podnete Ústavnému súdu SR z 5. augusta 1999.
Z tohto dôvodu Ústavný súd SR nevyhovel jeho žiadosti o vydanie nálezu o porušení jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako ani práva zaručeného v časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku toho, že rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98 nebol 28. januára 1999 vyhlásený verejne.
Vzhľadom na tento petit podnetu navrhovateľa bolo nad rámec konania Ústavného súdu SR o ňom (a preto aj bez právneho významu), aby Ústavný súd SR skúmal, či, v akom rozsahu, akým spôsobom a ktorý orgán usmerňoval, resp. reguloval účasť verejnosti na vyhlasovaní rozsudkov Najvyššieho súdu SR 28. januára
1999 v dopoludňajších hodinách, keďže tieto úlohy nevykonával samotný Najvyšší súd SR, ale iný orgán od neho odlišný (Policajný zbor).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 1999
JUDr. Tibor Š a f á r i k predseda senátu