I. ÚS 5/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 5/2016-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011 v období po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 337/2013 z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

(ďalej len „žalobca“)], ktorou sa domáha proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 23 183 243,64 € z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Podaním zo dňa 02. 01. 2012 doručeným súdu dňa 04. 02. 2012 sťažovateľ ako žalovaný navrhol, aby súd podľa ust. § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky súdny poriadok“) uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo žalovanej sumy, čo predstavuje sumu vo výške 1.159.162,18 EUR. Sťažovateľ podal tento návrh bez ohľadu na vydanie rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže vydanie uznesenia podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru sťažovateľa nemôže ovplyvniť povinnosť žalobcu (či už doterajšieho alebo nového) zaplatiť preddavok na trovy konania. Konajúci súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 1.159.133,61 EUR v lehote 30 dní od doručenia uznesenia na účet Okresného súdu Prešov. Súd pri rozhodovaní o tomto návrhu zvažoval aj súčasnú procesnú situáciu, kedy práve dochádzalo, resp. dochádza k zámene účastníkov na strane žalobcu, s čím sa vysporiadal v odôvodnení predmetného uznesenia, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na to, že pôvodného žalobcu, ako aj spoločnosť , ktorá sa má stať novým žalobcom v konaní, zastupuje tá istá advokátska kancelária, súd mal za to, že možno spravodlivo takúto povinnosť zloženia preddavku na trovy konania žalobcovi uložiť. Súčasne na základe návrhu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zo dňa 16. 12. 2012 rozhodol konajúci súd uznesením č. k. 13 C 213/2011-1198 zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 o zámene účastníkov konania na strane žalobcu a pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť .»

Sťažovateľ sa už predchádzajúcou sťažnosťou domáhal ochrany totožných práv v namietanom konaní okresného súdu podaním sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 337/2013 z 13. júna 2013 tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú zamietol.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd po doručení uznesenia Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 49/2013 zo 7. novembra 2013 „nevykonal žiaden procesný úkon, ktorý by viedol k meritórnemu ukončeniu veci; a to i napriek tomu, že sťažovateľ vyzýval súd prvého stupňa, aby konal plynulo a bez zbytočných prieťahov (podanie zo dňa 25.03.2015 adresované všeobecnému súdu)“.

Podľa sťažovateľa „Okresný súd Prešov ako všeobecný súd nezabezpečil v danej právnej veci taký procesný postup, ktorý by odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa a v dôsledku tohto postupu všeobecného súdu stav právnej neistoty sťažovateľa naďalej trvá“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod spis. zn.: 13 C/213/2011 porušené bolo. 2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.: 13 C/213/2011 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi Slovenský pozemkový fond priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

„Vo vzťahu k vecnej stránke prijatej sťažnosti poukazujem na priložené uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 21.12.2015 v danej veci, v ktorom zákonný sudca podrobne špecifikuje procesné úkony súdu od podania návrhu až doposiaľ. Nad rámec uvedených skutočností považujem za potrebné uviesť, že spis bol v mesiaci jún 2014 prerozdelený novému zákonnému sudcovi ako funkčne mladému sudcovi. Spis má cca 1700 strán a vec je z procesnej stránky náročná. S poukazom na procesnú komplikovanosť veci a prerozdelenie veci novému zákonnému sudcovi z dôvodu odchodu pôvodného sudcu na súd vyššieho stupňa, ako aj s poukazom na to, že spis bol medzitým zapožičaný Ústavnému súdu SR a následne aj Disciplinárnemu senátu Najvyššieho súdu SR, mám za to, že vo veci sa koná bez subjektívnych prieťahov. Tomu nasvedčuje aj ostatný úkon súdu zo dňa 21.12.2015, ktorý pre informáciu zasielam v prílohe. Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., pretože som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 10. februára 2016 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a súčasne si uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 339,61 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 13 C 213/2011.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity účastníkov konania aj v období pred vydaním uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 337/2013 z 13. júna 2013 sa musel okresný súd s ich procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti spolu s postupom okresného súdu v období po právoplatnosti predmetného uznesenia nie sú v posudzovanom prípade spôsobilé odôvodniť jeho celkovú dĺžku viac ako sedem rokov (z toho viac ako štyri roky pred okresným súdom) bez meritórneho rozhodnutia veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný súd v období od 11. februára 2014, keď zaslal navrhovateľovi výzvu, či spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, do 21. decembra 2015, keď vydal uznesenie, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosť, aby zložil preddavok na trovy konania a súčasne jeho návrh na prerušenie konania zamietol, nevykonal žiadne relevantné procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Nečinnosť okresného súdu v tomto období trvala 22 mesiacov.

K obrane okresného súdu založenej okrem iného na personálnych zmenách v osobe zákonného sudcu, čo predstavuje objektívnu okolnosť majúcu negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 1/02).

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení všetkých okolností danej veci dospel k záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ.