I. ÚS 52/2015

Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014 porušené neboli .

Odôvodnenie:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2014 doručená sťažnosť vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd") sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 23/2010 v procesnej pozícii žalobkyne o zaplatenie 3 353,33 € s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. novembra 2013, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, konkrétne uviedla, že „v napadnutom rozsudku sa žiadne právne hodnotenie nenachádza“. Takisto sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu o neunesení dôkazného bremena a v sťažnosti uviedla, že nemá prístup k dokladom, ktorými chcela preukázať absenciu vážneho úmyslu žalovaného vykonať rekonštrukciu bytu ako predmetu ústnej zmluvy údajne uzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla aj ďalšie skutkové tvrdenia, na základe ktorých dospela k záveru, že „rozsudok odvolacieho súdu ani proces, ktorý mu predchádzal nezodpovedá kritériám, predpokladaným v článkoch 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru“.

7. Krajský súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

8. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom 23. apríla 2015 súhlasil s upustením od verejného prerokovania veci a v podaní doručenom 27. mája 2015 rozšíril svoju argumentáciu v prospech vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky, keď uviedol: «Vo veci som v sťažnosti (a popravde aj v priebehu konania) opomenul uplatniť neplatnosť (absolútnu neplatnosť) „zmluvy“ o rekonštrukcii bytu...»

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

18. Ústavný súd ďalej nezistil, že by závery krajského súdu nadväzujúce na závery okresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

20. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne právne hodnotenie, ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľky nestotožňuje. Krajský súd v rámci odôvodnenia uviedol, že sťažovateľka v konaní okrem už uvedeného listinného dôkazu, ktorý súd vyhodnotil v jej neprospech, neoznačila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali uzavretie zmluvy o rekonštrukcii bytu so žalovaným ako fyzickou osobou. Za danej dôkaznej situácie krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na súvisiace procesné ustanovenie týkajúce sa dôkaznej povinnosti účastníkov konania, ako aj ustanovenie, ktoré určuje, čo tvorí podklad pre rozhodnutie súdu. Pri absencii relevantných dôkazov, ktoré by bolo možné hodnotiť, krajský súd za aplikácie predmetných procesných ustanovení dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľky v súvislosti s tvrdením sťažovateľky o uzavretí zmluvy so žalovaným ako fyzickou osobou. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná proti žalovanému ako fyzickej osobe, bolo v nadväznosti na tento záver nutné konštatovať v okolnostiach prípadu aj nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného. Skutočnosť, že sťažovateľka bola v napadnutom konaní v dôkaznej núdzi, nemožno pripísať na vrub konajúcemu súdu a tento stav ani nespôsobuje porušenie označených práv sťažovateľky.

21. Pokiaľ ide o doplnenie sťažnostnej argumentácie podaním doručeným 27. mája 2015 o tvrdenie o absolútnej neplatnosti zmluvy o rekonštrukcii bytu medzi sťažovateľkou a žalovaným, ústavný súd konštatuje, že táto je za už uvedených okolností právne irelevantná pre posúdenie veci sťažovateľky, keďže v konaní nebolo preukázané tvrdenie sťažovateľky, že skutočne došlo k uzavretiu takejto zmluvy so žalovaným ako fyzickou osobou, ako nutný predpoklad pre prípadné posúdenie platnosti zmluvy.