I. ÚS 53/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 53/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon väzby , zastúpeného advokátkou , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tos 99/2014 z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Na prvom mieste treba pripomenúť, že ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je ďalšou inštanciou v systéme trestného súdnictva a posudzovanie konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu so zreteľom na urobené skutkové zistenia patria trestným súdom, čo je výrazom ich nezávislého súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pokiaľ súdy postupujú v súlade s obsahom druhej hlavy, druhého oddielu ústavy a hlavy prvej dohovoru, nemôže ústavný súd na seba atrahovať právo prieskumného dohľadu nad ich činnosťou (čl. 124 ústavy).

Na druhej strane je však ústavný súd oprávnený, ale i povinný posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé a či v ňom neboli porušené ústavou zaručené slobody alebo základné práva sťažovateľa.

5. Ochrana osobnej slobody nepochybne predstavuje jedno z najvýznamnejších základných ľudských práv a zásahy do nej musia byť robené citlivo a primerane. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby nemožno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu; totožnú úpravu obsahuje aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, pričom ods. 3 in fine upravuje, že prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že dotknutá osoba sa ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol.

6. Ústavný súd zistil, že väzobné konanie voči sťažovateľovi bolo vedené zákonne, bez zbytočných prieťahov a prijaté rozhodnutia trestných súdov boli riadne odôvodnené.

8. Preto ak všeobecné súdy útekovú väzbu sťažovateľa v rozhodnutí riadne odôvodnili účelom zabrániť mu vo vyhýbaní sa trestnému stíhaniu, ktoré trvá od roku 2007 (teda už viac ako 8 rokov), potom ústavný súd môže konštatovať, že sa nedopustili žiadnych ústavnoprávnych pochybení v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, ktorým nedošlo k zásahu do jeho označených ústavných práv. Pri rozhodovaní o väzbe nie je reálne sa domnievať, že môže byť naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností“, ktoré v danom čase opodstatnili existujúci väzobný dôvod. Vzhľadom na svoje postavenie sa totiž ústavný súd v tomto smere nemohol zaoberať prehodnocovaním (ne)daného väzobného dôvodu ani nahradením väzby iným opatrením, ktoré je len fakultatívne, a nie obligatórne, aj keď obvinený preň splnil podmienky. 9. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie satisfakcie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).