I. ÚS 540/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2015 doručená sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 17. februára 2010 sa žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 17/2010 domáhal proti sťažovateľovi v 1. rade náhrady škody v sume 51 723,02 € s príslušenstvom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 C 17/2010 z 9. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa v 1. rade, pričom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tento záver okresného súdu odobril potvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. 8 Co 62/2012 z 19. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Žalobca nesúhlasiac s názorom krajského súdu napadol jeho rozhodnutie dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Namietaným uznesením najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov došlo k porušeniu nimi označených práv, pretože „A) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí len vyvolal zdanie, že sťažovateľovi v prvom rade poskytol súdnu ochranu (v skutočnosti je podstatná a rozhodujúca časť odôvodnenia doslova nekriticky a necitlivo doslova prebratá z iného rozhodnutia najvyššieho súdu, bez toho aby o tom v rozhodnutí bola čo i len zmienka). Uvedené zároveň znamená flagrantné porušenie § 157 ods. 2 OSP. B) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí bezdôvodne nerešpektoval (svoju vlastnú) ustálenú judikatúru v obdobných veciach a odklonil sa od nej, jeho rozhodnutie je tak prekvapivé, nerešpektuje požiadavku na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a je v rozpore s princípom právnej istoty ako takým. C) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí porušil zásadu rovnosti účastníkov (nebola dodržaná rovnosť zbraní) a nerešpektoval požiadavku nestrannosti súdu.“.

Sťažovatelia tiež uviedli, že sťažovateľ v 2. rade sa pripája k sťažnosti len v bode C, keďže v danom konaní nevystupuje v žiadnom procesnom postavení. Sťažovatelia pripojenie sťažovateľa v 2. rade k sťažnosti odôvodnili tým, že namietané uznesenie pripúšťa aj taký výklad, podľa ktorého štát ako žalovaný vystupuje v danom konaní od okamihu podania žaloby a ako účastník konania je len nepresne označený.

K námietke uvedenej v bode A sťažovateľ v 1. rade konštatoval, že uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočne odôvodnené v zmysle zákonných požiadaviek vyplývajúcich z § 157 ods. 2 OSP. Nespĺňa požadované atribúty presvedčivosti, ktoré sú v prípade rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku ešte viac očakávané a zdôrazňované, keďže následky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu sú nepomerne závažnejšie v porovnaní s nedostatočne odôvodneným rozhodnutím súdu prvého stupňa. Podľa sťažovateľov namietané rozhodnutie požiadavku presvedčivosti nenapĺňa, pretože jeho nosná časť je len nekriticky opísaná z predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009. Na základe uvedeného nemožno namietané rozhodnutie podľa sťažovateľa v 1. rade považovať za racionálne, prijateľné a spravodlivé.

Sťažovatelia tiež argumentovali, že „podľa § 19 ods. 1 OSP v spojení s § 79 ods. 1 OSP a s § 90 OSP môže byť účastníkom konanie len subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, čiže fyzická osoba, právnická osoba alebo štát. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že aj pri určovaní/označovaní účastníka konania je nevyhnutné rozlišovať medzi štátom zastúpeným príslušným orgánom alebo právnickou osobou v zmysle § 21 ods. 4 OSP a len štátnym orgánom ako právnickou osobou, nakoľko tak štát, ako aj štátny orgán, ktorý je právnickou osobou, je samostatným subjektom práva, so samostatnou právnou subjektivitou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. V prípade, že v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. žalobca za žalovaného označí len štátny orgán a nie štát, zohľadňujúc procesnú zodpovednosť žalobcu za určenie/označenie účastníkov konania, musí byť návrh (žaloba) zamietnutý pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie označeného odporcu (žalovaného). V otázke odstránenia nesprávnosti návrhu (žaloby) v podobe označenia pasívne nelegitimovaného subjektu za účastníka konania v konaniach o nárokoch podľa zák. č. 58/1969 Zb. je tiež potrebné zohľadniť nasledovné. Štát je samostatným subjektom práva, a preto nie je možná oprava označenia pôvodného žalovaného ako ústredného orgánu štátnej správy na štát formou opravy, ale iba zámenou účastníka podľa § 92 ods. 4 OSP. Vzhľadom k vyššie uvedenému tak nie je možné stotožniť sa so záverom vysloveným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu s ohľadom potreby aplikácie § 43 OSP), resp. prezentovaný názor je možné aj vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu činnosť považovať za arbitrárny, t. z. (podľa judikatúry Ústavného súdu SR) obsahujúci interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Rovnako sa podľa sťažovateľov prezentovaný názor vymyká princípu spravodlivosti. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ale aj v ustanovení § 1 a § 117 ods. 1 OSP je kritériom ukladajúcim súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej vecí, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (porovnaj

rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2012. sp. zn. 2 Cdo 101/2010).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 211/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol: „Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred ním konať.

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O. s. p.).

Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (porovnaj Nález Ústavného súdu z 28. septembra 2008 sp. zn. II. ÚS 154/08 a zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 361/2010). V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa jeho tvrdenia nesprávnym rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

V zmysle citovaného ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. bolo povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady žaloby. Prvostupňový súd však takto nepostupoval, ale vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa nevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. odňatím možnosti žalobcu konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práv zaručeného citovaným ustanovením § 1 O. s. p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Súčasne ústavný súd v súvislosti s podstatou námietok sťažovateľov dáva do pozornosti uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 2847/2011 zo 14. marca 2012, v ktorom sa uvádza: „Ak je žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán štátu (kraja, obce), pričom z iných častí žaloby vyplýva, že smeruje proti štátu (kraju, obci), je namieste takýto stav posúdiť ako vadu žaloby v zmysle § 43 ods. 1 OSŘ. Ak je žalobcom následne zjednaná náprava spočívajúca v označení žalovaného ako Českej republiky (kraju, obce), je možné odteraz pôvodne vadnú žalobu (§ 43 OSŘ) posudzovať ako takú, ktorú žalobca sám zhojil.“

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí, v ktorom najvyšší súd zdôraznil potrebu materiálnej ochrany zákonnosti, a teda v konečnom dôsledku aj ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Skutočnosť, že dovolacie konanie pred najvyšším súdom neskončilo podľa predstáv sťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené, označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uplatnených nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015