I. ÚS 542/2014

1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho advokáta JUDr. Jána Gerega, Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014“). Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2015.

Sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 za nepreskúmateľné. Ďalej uviedol, že v predmetnej veci bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014, ktorá sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebola doručená. Nad rámec svojej povinnosti sa krajský súd podľa sťažovateľa v uznesení z 1. júla 2014 dotýka aj vyjadrovania týkajúceho sa viny sťažovateľa terminológiou „kvalifikované podozrenie“, čo je podľa neho porušením zásady prezumpcie neviny ustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2 listiny a tiež čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014, v ktorom tento súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry, na ktoré v odôvodnení uvedeného uznesenia iba poukázal, bez uvedenia konkrétnych skutočností, s ktorými sa stotožňuje. Uvedené odôvodnenie s ohľadom na skutočnosť, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola sťažovateľovi ani jeho obhajcovi doručená, podľa názoru sťažovateľa „výrazne porušuje základnú zásahu trestného konania spočívajúca v rovnosti strán“, ktorá má za cieľ zabezpečiť obvinenému rovnakú možnosť pred súdom uplatniť svoje práva v rovnakom rozsahu ako prokurátorovi.

Krajský súd pochybil aj tým, že na strane 3 v druhom odseku v odôvodnení uviedol, že svoje uznesenie z 1. júla 2014 okrem iného opiera o tvrdenie, že posledné rozhodnutie krajského súdu o väzbe sťažovateľa bolo negatívnym rozhodnutím o jeho sťažnosti vo veci jeho žiadosti o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi. Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, pretože o jeho väzbe naposledy rozhodoval okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 31. marca 2014, ktorým ho prepustil z väzby na slobodu, avšak uvedené uznesenie bolo na základe sťažnosti podanej krajským prokurátorom zmenené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014 v rámci konania, v ktorom krajský súd nedoručil sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry sťažovateľovi ani jeho obhajcovi a v ktorom menil obsah zápisnice, v ktorej najskôr uviedol, že bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa (ako obvineného), ba dokonca, že bola čítaná sťažnosť obvinených a podstatný obsah spisu.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré by postačovali na ďalšie trvanie jeho väzby, v ktorej sa nachádza od 21. januára 2014. V súvislosti s odôvodnením svojej väzby sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/04 z 11. januára 2005 a následne konštatoval, že odôvodnenie jeho väzby je v zásade rovnaké, aké bolo v predchádzajúcich rozhodnutiach o jeho väzbe, a to napriek tomu, že predmetná vec sa už nenachádza v počiatočnom štádiu vyšetrovania.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti z 13. júna 2014 sťažovateľ uviedol, že k ponúknutému sľubu a peňažnej záruke chce byť vypočutý osobne krajským súdom, avšak odvolací súd na túto jeho žiadosť nereagoval.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 porušené, uvedené uznesenie zruší a prikáže sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu a zaviaže krajský súd na úhradu trov konania v sume 284,08 €.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 542/2014­12 zo 17. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Z tohto hľadiska preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 Listiny základných práv a slobôd v nadväznosti na § 2 ods. 14 Trestného poriadku, v zmysle ktorých sú si v konaní pred súdom strany rovné...“

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajský súd predovšetkým poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010, II. ÚS 382/2014 atď.), v ktorej už tento súd uviedol, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V súvislosti s uvedeným krajský súd uviedol, že v tejto časti smerujúcej proti porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Následne krajský súd uviedol, že sťažnosť, v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, považuje za neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietkam, podľa ktorých uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne dôvody postačujúce na ponechanie sťažovateľa vo väzbe, krajský súd predovšetkým uviedol, že v písomnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia „sú rozvedené predpoklady ďalšieho trvania väzby, s odkazom na povahu trestnej činnosti obvineného, a nezmenenú situáciu vo vzťahu k trvaniu väzby. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako osoba voči ktorej podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, nemá možnosť ako sa vyjadriť bližšie k vecnej stránke prijatej sťažnosti ako odkazom na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia, nakoľko nemôže prehodnocovať, vysvetľovať, či dopĺňať súdne rozhodnutie.“.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 porušené. Uznesením z 1. júla 2014 bolo krajským súdom zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 13. júna 2014 v časti výroku, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že sa jeho väzba ďalej bude viesť len z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súd zamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie a taktiež podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť.

Rešpektovanie základných práv garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

jeho obsah. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014 popísal výrokovú časť uznesenia okresného súdu z 13. júna 2014 a uviedol: «Prokurátor v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že aj v súčasnom štádiu prípravného konania u obvineného trvajú väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b),

Z vykonaných hovorov je zjavné, že obvinený v spolupráci s ďalšími obvinenými v reálnom čase zabezpečoval dôkazy, ktoré nekorešpondovali s objektívnou skutočnosťou. Z toho dôvodu je preto objektívne daná obava, že obvinený bude rovnakú činnosť vyvíjať naďalej a súčasne je z povahy páchanej trestnej činnosti zrejmé, že táto nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby bolo možné dosiahnuť inak. Súčasne je potrebné poukázať i na obsah výpovede svedkyne , ktorá jednoznačne a jasne ozrejmila vzťah obvineného k spoločnosti ako i k spoločnosti , ako i jeho reálny vplyv na dianie v týchto spoločnostiach, ako i zasahovanie do účtovnej dokumentácie týchto spoločností. V dôsledku týchto skutočností, je preto relevantná obava, priebežne potvrdzovaná vykonanými dôkazmi, že obvinený svojím konaním bude pôsobiť na svedkov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. V nadväznosti na uvedené skutočnosti navrhol prokurátor, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a následne, aby žiadosť obvineného zamietol. Obvinený v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým,

V závere zdôraznil, že v súčasnosti mu vznikol nárok na starobný dôchodok, o ktorý požiadal, takže nebude odkázaný na podnikateľskú činnosť. Skutočnosť, že popiera trestnú činnosť, nemôže byť dôvodom trvania väzby a zdôrazňuje, že doposiaľ súdne trestaný nebol. Nakoniec žiadal, aby bol pred odvolací súd predvedený a k sľubu a peňažnej záruke vypočutý a následne z väzby prepustený na slobodu. Krajský súd na podklade oboch sťažností podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť krajského prokurátora je v celom rozsahu dôvodná a sťažnosť obvineného je nedôvodná. Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti dospel totiž k záveru, že ďalšie pretrvávanie väzby u obvineného z dôvodu § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., je aj

V tomto smere si krajský súd v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora a z dôvodu stručnosti preto naň len poukazuje. Okrem spomenutého dôvodného až kvalifikovaného podozrenia ako jedného z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.

opustiť. Pokiaľ obvinený sa obhajuje tým, že dôvod uskutočnenia týchto obchodov bol realizovaný za účelom tvorby zisku v zmysle Obchodného zákonníka, tak v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj uskutočnilo. Daňový subjekt je totiž povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľné plnenie

opatrenia substitučnými inštitútmi. Situácia do dnešného dňa však nevykazuje žiadne zmeny, a preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného naďalej trvajú v takej intenzite a z dôvodov, pre ktoré mu bola obmedzená osobná sloboda dňa 21. 01. 2014. Tiež dospel k záveru, že nie je možné toto opatrenie nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré správne nepoužil prvostupňový súd, keďže nie je možné považovať ich za dostatočné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času ustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154­B, bod 65 a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazoval na skutočnosť, že

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia uznesenia krajský súd nerešpektoval, keď v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014 uviedol, že si v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti prokurátora a z dôvodu stručnosti naň preto len poukazuje, a takýto postup zvolil bez toho, aby poukázal na akékoľvek konkrétne skutkové zistenia z nej vyplývajúce či vyslovil právne závery, ku ktorým na základe tejto sťažnosti, ktorú sťažovateľ nemal k dispozícii, dospel.

Taktiež v rámci preskúmavania existencie konkrétnych dôvodov väzby po poukázaní na závery uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014, ako aj na konkrétne skutkové zistenia krajský súd v odôvodnení uznesenia z 1. júla 2014 neuviedol, aké závery z týchto skutkových zistení vyvodil, t. j. neuviedol vlastné právne úvahy a závery, z ktorých by existencia dostatočných dôvodov väzby sťažovateľa priamo vyplývala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením z 1. júla 2014, pri ktorom nerešpektoval požiadavky na odôvodnenie uznesenia podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku, porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu.)

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone (vykladanom a aplikovanom v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4 a s čl. 154c ods. 1 ústavy). V prípade kolízie uvedených práv je povinnosťou súdu zabezpečiť ich spravodlivú rovnováhu. Vzhľadom na uvedené nemusí rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa preskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavne nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Sťažovateľ bol riadne vypočutý v konaní pred okresným súdom v predmetnej veci a krajský súd o podanej sťažnosti sťažovateľa následne rozhodol na neverejnom zasadnutí s odvolaním sa na ustanovenie § 302 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý uvedený procesný postup umožňuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že na základe uvedeného postupu k porušeniu sťažovateľom označených práv nedošlo (bod 3 výroku nálezu)

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiež na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby, nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými právami a namietaným uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním obchodnou spoločnosťou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Jána Gerega.

Sťažovateľ požadoval od krajského súdu zaplatenie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 284,08 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu, ktorá zodpovedá ním uplatnenej sume uvedeného nároku (bod 2 výroku nálezu).

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.