I. ÚS 547/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 547/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Tomkom, Floriánova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 160/06 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ 29. septembra 2006 podal na Okresnom súde Michalovce návrh na obnovu konania o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 531/99. V predmetnom konaní bola sťažovateľovi ako žalovanému uložená povinnosť zdržať sa určitých výrokov týkajúcich sa žalobcu, povinnosť doručiť svedkovi ospravedlňujúci list a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk. Okresný súd Michalovce 6. októbra 2006 upovedomil sťažovateľa o postúpení jeho návrhu na obnovu konania okresnému súdu ako súdu vecne príslušnému na ďalšie konanie. Keďže okresný súd o návrhu sťažovateľa nekonal, sťažovateľ sa podaním z 24. apríla 2009 obrátil na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu reagoval na podanú sťažnosť listom zo 14. mája 2009, v ktorom sa ospravedlnil za nečinnosť okresného súdu a ubezpečil sťažovateľa, že prijal opatrenia na predchádzanie vzniku prieťahov. Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal na ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o jeho návrhu na obnovu konania, bola uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 271/09 z 29. septembra 2009 odmietnutá ako neprípustná z dôvodu, že sťažnosť podaná predsedovi okresného súdu bola iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by mohla mať v prípade, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa uznesením č. k. 3 C 160/06-40 z 18. júna 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) tak, že návrh na obnovu konania zamietol.

4. Namietané porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru sťažovateľ odôvodnil týmito skutočnosťami: „Okresný súd v Kežmarku v konaní č. 3C 160/06-40 bol nečinný od októbra 2006 do mája 2009, a v porušovaní mojich práv okresný súd pokračoval aj tým, že dňa 24.8.2009 v rozpore s § 206 OSP vyznačil právoplatnosť uznesenia č. 3C 160/06-40 zo dňa 18.6.2009 napriek riadne a včas podanému môjmu odvolaniu proti tomuto rozhodnutiu a o mojom odvolaní proti tomuto uzneseniu nekonal od augusta 2009 až do júna 2015, keď zaslal spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Týmto postupom Okresný súd v Kežmarku porušil moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Mám zato, že moja sťažnosť na nečinnosť okresného súdu vo veci obnovy konania, mi privodila negatívny postoj súdu v zamietnutí obnovy konania, následnému zatajeniu môjho odvolania a vyznačeniu právoplatnosti napadnutého uznesenia o zamietnutí obnovy... Takže za 9 rokov od podania návrhu na obnovu konania som sa nielenže nedočkal spravodlivého rozhodnutia, ale postupom súdu som bol aj definitívne zbavený práva na očistenie mojej osoby od nepriaznivých rozhodnutí v pôvodnom konaní 2C 531/99, ktoré ma poškodzujú a znevažujú nielen v mojom zamestnaní policajta finančnej polície, ale v súkromnom živote... Pochybujem o zákonnosti postupu okresného súdu, ktorý po 5 rokoch od vyznačenia právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu na obnovu konania, postúpil spis s kópiou môjho odvolania na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Keďže okresný súd nezrušil právoplatnosť napadnutého uznesenia, potom vzniká pochybnosť o zákonnosti konania o odvolaní proti tomuto uzneseniu.“

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 206 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyznačil právoplatnosť uznesenia okresného súdu aj napriek sťažovateľom riadne a včas podanému odvolaniu.

9. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

13. Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

15. Ústavný súd taktiež už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

17. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa v posudzovanej veci z jeho pohľadu javí ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a úspešne ho aj využil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Podanie sťažnosti na postup súdu v napadnutom konaní sa prejavilo ako také, ktoré prispelo k odstráneniu nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajším postupom okresného súdu, ktorý nekonal o odvolaní sťažovateľa, keďže sa nenachádzalo v súdnom spise.

18. Na základe uvedených skutočností, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie označeného základného práva už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pripadalo do úvahy odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19. Vzhľadom na okolnosti prípadu sťažovateľa ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ počas trvania celého súdneho konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľ podal odvolanie 29. júla 2009 na pošte, ale až v apríli 2015, teda takmer po šiestich rokoch sa zaujímal o stav odvolacieho konania na okresnom súde, kde zistil, že na uznesení okresného súdu je vyznačená doložka právoplatnosti. Podľa názoru ústavného súdu ak by sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a priebežne sa zaujímal o stav odvolacieho konania, k náprave nežiaduceho stavu by mohlo dôjsť podstatne skôr.