I. ÚS 55/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C/56/2007, Okresného súdu Pezinok (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/302/2008 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/40/2014.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 10. mája 2007 podala na Okresnom súde Trnava návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým, ktorý bol po novele „zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky“ účinnej od 1. januára 2008 postúpený okresnému súdu. Okresný súd v jej veci rozhodol rozsudkom z 19. novembra 2013 (v časti nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2013) okrem výroku o určení výživného, ktorý odporca odvolaním napadol. V súčasnosti sa vec vedie na krajskom súde, ktorý do dnešného dňa nevykonal žiadny úkon a nenariadil žiadne pojednávanie.

3. V jej právnej veci teda nie je „viac ako sedem rokov vydané rozhodnutie v časti týkajúcej sa výživného pre maloleté deti, ktoré by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, a to tým, že Okresný súd Trnava, Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave nerozhodli v primeranej lehote, Krajský súd v Trnave je povinný vo veci sp. zn. 23 Co/40/2014 konať, a že sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 EUR, ktoré sú Okresný súd Trnava, Okresný súd Pezinok a Krajský súd v Trnave povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky... a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, III. ÚS 170/06). 9. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C/56/2007 a okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/302/2008.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených práv vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou viackrát vyslovil, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný, súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07, III. ÚS 333/2013).

15. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj údajnou nečinnosťou krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 23 Co/40/2014.

16. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil možnosť podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

18. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a vlastným šetrením vo veci zistil, že sťažovateľka prostredníctvom iného právneho zástupcu v sťažnosti na krajskom súde 9. decembra 2014 (adresovanej predsedovi) namietala prieťahový postup krajského súdu v napadnutom konaní, na ktorú sťažnosť reagoval krajský súd podaním z 29. decembra 2014, v ktorom existenciu prieťahov pripustil, ospravedlnil sa jej a zároveň informoval sťažovateľku o vykonaných opatreniach smerujúcich k zabezpečeniu riadneho postupu súdu v predmetnej veci. Odpoveď na jej sťažnosť bola doručená jej právnemu zástupcovi 12. januára 2015. Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 23 Co/40/2014 z 19. januára 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu z 19. novembra 2013. Zo zistení ústavného súdu je teda zrejmé, že sťažovateľka nepočkala na vybavenie ňou podanej sťažnosti na prieťahy predsedom krajského súdu, ale v podstate súbežne (o dva týždne podala aj sťažnosť na ústavnom súde). Keďže jej sťažnosť na krajskom súde nezostala bez odozvy, čím došlo k naplneniu podstaty a zmyslu tohto inštitútu (sťažnosti na prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch, pozn.), z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu pre jej neprípustnosť (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 107/04, I. ÚS 182/2012).

19. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že samotné konanie na krajskom súde netrvalo neprimerane dlho (necelý rok) a uvedená skutočnosť, ak by neplatilo už uvedené, by bola ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.