I. ÚS 556/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 556/2015-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek Benedik, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 63 Er 1062/2014 z 2. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení povinného v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 bol účastníkom exekučného konania na vymoženie uloženej povinnosti (vypratanie bytu, pozn.) a trov exekúcie na podklade exekučného titulu  vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 237/2009-172 z 28. júna 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 570/2012-245 z 20. marca 2014. V snahe podrobne zosumarizovať skutkový stav veci sťažovateľ ústavnému súdu chronologicky uvádza priebeh konania predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia zo strany okresného súdu, v rámci ktorého zdôrazňuje, že „... po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu informoval majiteľov predmetného bytu listom zo dňa 20.6.2014 (doručeným dňa 23.6.2014), že byt nezadržuje a nemá tam svoje veci. Napriek uvedenému na základe uvedených rozsudkov podali majitelia bytu (oprávnení) voči sťažovateľovi (povinnému) návrh na vykonanie exekúcie na Okresný súd Bratislava I, ktorý dňa 11.07.2014 vydal poverenie pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 na vymoženie uloženej povinnosti voči sťažovateľovi vypratať byt a na vymoženie trov exekúcie. Dňa 24.09.2014 exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie. Sťažovateľ podal voči exekúcii a trovám exekúcie námietky dňa 30.09.2014 a dňa 08.10.2014, ktorých kópie doručil na Okresný súd Bratislava I dňa 28.10.2014. V podaných námietkach sťažovateľ namietal, že predmetný byt neobýva, nemá tam svoje veci a ani ho nezadržuje. Ako dôkaz priložil písomné potvrdenie svojej sestry pani zo dňa 09.06.2014, v ktorom uviedla, že sťažovateľ byt neobýva, nezadržuje ho a nemá v ňom svoje veci. V námietkach zo dňa 30.09.2014 sťažovateľ ďalej uviedol, že oprávnení mali vedomosť o tom, že jeho sestra pani zotrváva v byte, nakoľko dňa 16.06.2010 podali na Miestnom úrade v Bratislave žiadosť o zrušenie trvalého pobytu sťažovateľa a jeho sestry v byte, ako aj mali vedomosť o tom, že si pani nárokuje prechod nájmu po matke, pretože dňa 08.03.2012 žiadala o uzavretie zmluvy o nájme. Sťažovateľ taktiež uviedol, že informoval majiteľov bytu listom zo dňa 20.06.2014, že byt nezadržuje a nemá tam svoje veci. Okresný súdu Bratislava I vydal dňa 02.12.2014 uznesenie sp. zn. 63 Er 1062/2014, ktorým námietky povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti trovám exekúcie zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02.02.2015, a nie je voči nemu prípustné odvolanie.“.

Súd argumentoval úplne opomínajúc predložený dôkaz. A to v podstate len tým, že v námietkach sťažovateľ ako bydlisko uvádza adresu bytu. To však samé o sebe nevyvracia pravdivosť písomného potvrdenia (čo súd netvrdí, nakoľko sa predloženým dôkazom vôbec nezaoberal), pretože samotná skutočnosť, že sťažovateľ si uvádza určitú adresu, ako adresu trvalého pobytu neznamená, že sa tam aj zdržuje (spolu so svojimi vecami). V tejto súvislosti však súd úplne opomenul, že sťažovateľ predložil potvrdenie o zrušení evidencie trvalého pobytu na adrese bytu. ... Súd vychádzal z toho, že dôkazné bremeno preukázať, že povinný splnil povinnosť uloženú exekučným titulom, znáša povinný. Súd však toto východisko aplikoval bez ohľadu na okolnosti veci a v skutočnosti zaťažil sťažovateľa excesívnym dôkazným bremenom, a to odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ predložil dôkaz, ktorým preukázal dobrovoľné splnenie svojej povinnosti (a ktorý súd opomenul). ... Ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu oznámil oprávneným (ich právnemu zástupcovi), že svoju povinnosť splnil, že predmetný byt neužíva, nezadržiava ho a nemá v ňom žiadne svoje veci. Z povahy veci vyplýva, že sťažovateľ nemohol poskytnúť dôkaz o tejto negatívnej skutočnosti. Exekučný titul mu neukladal povinnosť odovzdať alebo sprístupniť byt oprávneným (za daných okolností to ani urobiť nemohol, pretože byt nebol v jeho moci, nakoľko ho užívala iná osoba). Z obsahu spisu nevyplýva, že by sa oprávnení pokúsili overiť túto skutočnosť, nepokúsili sa vstúpiť do bytu. Z povahy veci vyplýva, že ak tvrdili skutočnosť, že sťažovateľ dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť uloženú exekučným titulom, a teda tvrdili pozitívnu skutočnosť, že byt aj naďalej užíva, znášali dôkazné bremeno preukázať, že sťažovateľ byt aj naďalej užíva, že sa v ňom zdržuje a že sa v byte nachádzajú jeho veci. Oprávnení totiž tvrdili, že sú splnené predpoklady pre vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 2 ExPor), teda tvrdili skutočnosti vo svoj prospech. Oprávnení však nepredložili ani žiadne substancované tvrdenia a ani žiadny dôkaz o tejto skutočnosti.». 4. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a súčasne vydal dočasné opatrenie, ktorým by poverenému súdnemu exekútorovi uložil povinnosť zdržať sa vykonávania úkonov v exekúcii vedenej pod sp. zn. Ex 1410/2014. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento

nález:

„1. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 63 Er 1062/2014 zo dňa 02.12.2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 63 Er 1062/2014 zo dňa 02.12.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur. 4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

. . konštatoval, že povinný neuniesol bremeno dôkazu a nepreukázal existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo ktoré by mohli brániť jeho vymáhateľnosti, prípadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení.

. . určenia prechodu nájmu k bytu, ktorý má byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I však konanie zastavil uznesením č. k. 24 C 55/2012-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument povinného právne irelevantný. Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 9 Co 570/2012- 245, 9 Co 136/2013 zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 237/2009-172 zo dňa 28.6.2012 uviedol, že podanie návrhu na začatie konania vo veci sp. zn. 24 C 55/2012, ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu nájmu bytu, považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn. 24 C 237/2009 túto skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal odvodené právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry . Exekučný súd preto považoval námietky povinného za neodôvodnené a zamietol ich.

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.2.2015.

6. Sťažovateľ v nadväznosti na vyjadrenie okresného súdu (bod 5) vo vyjadrení zo 16. júna 2015 navrhuje vzhľadom na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 pripustenie zmeny petitu dočasného opatrenia tak, že „... súdnemu exekútorovi ... sa ukladá, aby sa zdržal vykonávania úkonov v exekúcii sp. zn. Ex 1410/2014...“. V nadväznosti na vyjadrenie JUDr. Hajdinovej sťažovateľ uvádza, že „... sudkyňa z vecnej stránky nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho práv. Argumentáciu sudkyne považuje sťažovateľ za rozporuplnú. Absolútny dôraz položila na to, že sťažovateľ na námietkach uviedol ako adresu trvalého pobytu . Odhliadnuc od skutočnosti, že mala preukázané zrušenie trvalého pobytu na tejto adrese, sama význam uvedenia trvalého pobytu relativizuje. Tvrdí totiž, že údaj o trvalom pobyte má len evidenčný charakter a nezakladá žiadne právo. Odhliadnuc od skutočnosti, že sudkyňa nezvážila, že sťažovateľ mohol uviesť nesprávnu adresu napríklad omylom zo zotrvačnosti, táto skutočnosť sama osebe nemohla byť dôkazom o tom, že sťažovateľ sa v byte združuje. Ani údaj o trvalom pobyte totiž sám osebe neznamená, že sa osoba na adrese zdržuje. Úvahy súdu na tému doručovania rozhodnutí, či a kde mal sťažovateľ poštovú schránku, nedokazujú to, že sťažovateľ byt užíva; týmito súd napadnuté

uznesenie

neodôvodňoval a v okolnostiach veci ide len o špekulácie irelevantné vo vzťahu ku skutočnosti, že súd svojvoľne opomenul kľúčový dôkaz a nesprávne určil dôkazné bremeno. Pokiaľ sudkyňa poukazuje na to, že sestra sťažovateľa podala návrh na určenie práva nájmu, ktorý následne vzala späť, je to úplne irelevantné. Nevyvracia to totiž skutočnosť, že sestra sťažovateľa byt so svojím manželom reálne užíva a ani pravdivosť jej vyhlásenia, že sťažovateľ byt neužíva a nemá tam veci. ... K námietke sťažovateľa, že súd nesprávne určil dôkazné bremeno, sa sudkyňa nevyjadrila vôbec. Sťažovateľ je teda opäť toho názoru, že sudkyňa z vecnej stránky nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho práv. Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že nenamieta to, že sa súd nestotožnil s jeho právnymi názormi, resp. že nebol úspešný, čo sa týka námietok proti exekúcii, ale predovšetkým to, že (i) súd opomenul kľúčový dôkaz priamo potvrdzujúci jeho tvrdenia, dokonca ho v odôvodnení ani nezmienil, hoci o ňom vedomosť mal a (ii) že súd nesprávne určil dôkazné bremeno. ... Čo sa týka tvrdenia, že súd nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených, argumentácia sudkyne je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu SR. ... Zdôrazňujeme ďalej, že obsahom vyjadrenia oprávnených bolo, že povinný nepreukázal, že byt neobýva a že sa v byte nezdržuje. Podľa nášho názoru ide o tvrdenie, na ktoré mal mať sťažovateľ možnosť reagovať replikou, prípadne návrhmi na vykonanie dôkazov, a to práve s ohľadom na špecifiká exekučného konania, v ktorom sa pojednávanie nevykonáva. Nevedno nakoniec, odkiaľ mal mať sťažovateľ vedomosť o argumentácii oprávnených. Tvrdenie súdu, že povinný nahliadol do spisu 17.02.2015, kedy vyjadrenie oprávnených prevzal, je absurdné, nakoľko k tomu došlo až po vydaní napadnutého uznesenia.“.

9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

10. Sťažnosť na porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 63 Er 1062/2014 z 2. decembra 2014 adresovanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ primárne tým, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a neodôvodnené, pretože okresný súd sa v ňom náležite nevysporiadal s jeho námietkami tak proti exekúcii samotnej, ako i voči jej trovám.

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol námietky sťažovateľa (povinného v pôvodnom exekučnom konaní) proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ako i proti trovám exekúcie, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

„Súd nahliadnutím do spisu sp. zn. 63 Er 1062/2014 zistil, že exekučné konanie prebieha na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 237/09-172 zo dňa 28.06.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 570/2012-245 zo dňa 20.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2014 a vykonateľnosť dňa 24.06.2014. Nie je v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny opravný prostriedok a týmto rozhodnutím je viazaný. Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonávania exekúcie.

Súd poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014 aj v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza adresu svojho pobytu na adrese , ide teda o adresu, na ktorej sa nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu.

. . určenia prechodu nájmu k bytu, ktorý má byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I konanie zastavil uznesením č. k. 24 C 55/2012-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania.

tvrdení. Preto súd jeho námietky proti exekúcii zamietol. Povinný podal námietky proti trovám exekúcie z tých istých dôvodov ako námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Nakoľko povinný do dnešného dňa dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom a predmetný byt nevypratal, návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom, z tohto dôvodu bude musieť povinný znášať trovy exekúcie. Z toho dôvodu, súd zamietol aj námietky povinného proti trovám exekúcie.“.

20. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa, ústavný súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu (v časti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie) dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v tejto časti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

23. Okresný súd druhým výrokom napadnutého rozhodnutia námietky sťažovateľa proti trovám exekúcie zamietol z dôvodu, že „... povinný do dnešného dňa dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom, predmetný byt nevypratal a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom...“.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia v petite označených práv sťažovateľa zaručených ústavou, ako i dohovorom (bod 4). Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec (bod 22) takúto intenzitu zjavne nedosahovala.

25. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti i (bod 22) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie. V kontexte uvedeného totiž nemožno opomenúť, že výška trov exekúcie uvedená v upovedomení o začatí exekúcie z 13. augusta 2014 je len predbežným vyčíslením týchto trov a skutočné trovy exekúcie bude súdny exekútor špecifikovať až následne pri ukončení exekučného konania v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov a o ich výške rozhodne súd.