I. ÚS 561/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „súdny exekútor“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 167/2015 z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

4. Krajský súd konštatoval, že „pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí prihliadať k pomeru úspechu účastníkov konania... Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je špecifickým konaním, pri ktorom nie je jednoznačne možno určiť úspech alebo neúspech niektorého z účastníkov konania. Obaja účastníci takéhoto konania majú rovnaký záujem na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, obaja majú povinnosť riadne, bez zbytočných prieťahov a pravdivo uviesť, čo je predmetom masy BSM... Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom (napr. s prihliadnutím na tom, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, a pod.). Z uvedenej zásady je treba vychádzať aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.“.

5. Sťažovateľ je toho názoru, uvádzajúc aj judikatúru všeobecných súdov k náhrade trov konania (napr. „rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 17.03.1976, sp. zn Cpj 70/1975, R14/1976“), že „vyššie uvedená úvaha odvolacieho súdu nie je správna“. Súčasne uvádza, že mu krajský súd nedal odpoveď na jeho argumenty uvedené v odvolaní, „len všeobecne poukázal na rozhodovaciu prax v konaniach o vyporiadanie BSM, ktorá vychádza z rozhodnutia R 42/1972“, čím považuje napadnuté uznesenie aj za nedostatočne odôvodnené (v bode VII na s. 6 sťažnosti ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu tam uvádzané nie je zo 16. decembra 2014, ale z 26. mája 2015, pozn.). Takisto sa sťažovateľ domnieva, že „takého rozhodnutie nepôsobí výchovne na odporkyňu“ a krajský súd mal „zaviazať k úhrade trov konania a právneho zastúpenia“.

9. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

14. Aplikácia § 142 ods. 2 OSP založená na tom, že ,,ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo“, je v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu odôvodnená dostatočne, hoci s ňou sťažovateľ nesúhlasí. Krajský súd vo svojom napadnutom uznesení primeraným spôsobom odôvodnil, v ktorých podstatných okolnostiach videl dôvody zakladajúce uplatnenie § 142 ods. 2 OSP (odporkyňa bola oslobodená v konaní o vyporiadanie BSM od súdnych poplatkov – pozri s. 3 napadnutého uznesenia), a jasne a zrozumiteľne uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu (pozri bližšie s. 2 prvostupňového rozhodnutia č. k. 9 C 191/2005-798 zo 16. decembra 2014, jeho predposledný odsek), ktoré nie sú v žiadnom prípade v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania a ani s inými už uvedenými skutočnosťami (pozri bod 4), a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné, svojvoľné alebo arbitrárne, teda odporujúce čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ústavný súd, preskúmajúc námietky sťažovateľa (body 3 až 5), nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho označených práv. Preto jeho sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.